Dobytie Antiochie a križiacka výprava všetko zhoršili

Dobytie Antiochie a križiacka výprava všetko zhoršili

Dobytie Antiochie Bohemundom. Foto: wikimedia

Prehĺbenie odcudzenia kresťanského Východu a Západu v 11. storočí.

V prvej polovici jedenásteho storočia dobyli Normani južné Taliansko. To bola hrozba tak pre pápežskú, ako aj pre byzantskú vládu. Spoločné nebezpečenstvo viedlo pápeža Leva IX. a byzantského cisára Konštantína IX. k spojenectvu, ktoré sprostredkoval Argyros, vodca byzantských vojsk v Taliansku.

Bezprostredný rezultát bol dvojaký: Lev IX. vytiahol do boja proti Normanom a bol v roku 1053 porazený a zajatý; konštantínopolský patriarcha Michal Kerullarios videl vo vojenskom zblížení medzi Východom a Západom ohrozenie cirkevného status quo, ktorý pre Konštantínopol znamenal praktickú nadvládu na Východe, preto prešiel do útoku proti Rímu (1052-1053), zavrel latinské kostoly v Konštantínopole a okľukou cez biskupov Ochridu a Trani poslal rímskym autoritám list plný obvinení proti latinským zvykom.

Západná delegácia pod vedením kardinála Humberta, mnícha a reformátora, a preto horlivého zástancu pápežskej moci, šla do Konštantínopolu. Humbert sa zdráhal jednať s Kerullariom, napokon ho exkomunikoval a položil počas liturgie na oltár v chráme Hagia Sofia dokument, ktorý obviňoval patriarchu, že je pôvodcom všetkého zla a že je vinný za každú herézu. To sa stalo 16. júla 1054, tri mesiace po smrti Leva IX. (19. apríl 1054).

Vyslanci odcestovali v práve najvhodnejšom čase, lebo Kerullarios poštval proti nim konštantínopolskú zberbu. Exkomunikačná bula bola slávnostne odsúdená a spálená a Kerullarios poslal okružný list po Východe, aby ešte posilnil už panujúcu nepriateľskú náladu proti Rímu.

Peter Antiochijský

Odpoveď antiochijského patriarchu Petra je významná, lebo dokazuje, že tento muž nebol fanatikom. Aj keď bol v Konštantínopole vymenovaný a vysvätený pre Antiochiu, predsa len oficiálne upovedomil Rím o svojom povýšení, no bol sklamaný, pretože nedostal ihneď odpoveď.

Vo svojej listovej odpovedi Kerullariovi sa dokonca odvážil vytknúť mu prudké postupovanie a uviesť na pravú mieru jeho historické pojmy. Podčiarkol, že mnohé body Kerullariovej sťažnosti sú úplne bezvýznamnými otázkami disciplíny, z ktorých sa za žiadnych okolností nemá robiť príčina k rozkolu, a že dokonca v dôležitejších otázkach treba prejavovať zhovievavosť voči Latiníkom kvôli ich nedostatku vzdelania a kultúry.

Peter písal pápežovi v tom istom duchu rozumnej umiernenosti, diskutoval miernym tónom. Pretože Cirkev pozostáva z piatich navzájom rovnocenných patriarchátov, je úplne neprípustné, aby sa jeden z nich (rímsky) staval do protikladu k ostatným a usiloval sa ich ovládnuť. 

Humbert a Kerullarios sa navzájom exkomunikovali, ale za predpokladu, že ten druhý sa dopustil niečoho len ako súkromná osoba. Celý prípad, ktorý Kerullarios neskôr využil, aby podoprel svoje útoky proti latinskej cirkvi, pochopiteľne ešte viac zhoršil už napäté vzťahy medzi Východom a Západom. Množstvo politických incidentov v nasledujúcom období ešte ďalej vyostrovalo situáciu.

Pápež Urban II na koncile v Clermonte, kde kázal o potrebe križiackej výpravy. Foto: wikimedia

Keď pápeži boli spojencami Normanov

V roku 1071 Normani dobyli Bari, poslednú základňu Byzantíncov v Taliansku, a stali sa spojencami pápežov, ktorí boli pre nich jedinou spoľahlivou podporou v ich boji proti nemeckým cisárom. Robert Guiscard odštartoval v roku 1081 vojenské ťaženie proti Konštantínopolu. Bez ťažkostí dobyl Avlonu a Korfu a na pevnine obliehal Durazzo.

Alexios Kommenos musel v prvých mesiacoch svojej vlády čeliť tomuto nebezpečenstvu. Kúpil si podporu Henricha IV. Nemeckého pre útok na talianske dŕžavy Guiscarda a tým aj na pápežský štát a prísľubom obchodných privilégií priviedol Benátky k tomu, aby mu pomohli svojou flotilou. On sám vyzval Guiscarda pred Durazzom na boj a utrpel ťažkú porážku (október 1081).

Alexiova politická stratégia bola medzitým úspešnejšia než jeho vojenská stratégia. V Apúlii vypukla vzbura po správe o Henrichom približovaní sa, čo Guiscardca podnietilo k návratu a prenechaniu vedenia vojenského ťaženia Bohemundovi, ktorý sprvoti síce obsadil väčšiu časť gréckeho vnútrozemia, no potom bol porazený. Dôvodom bol viac nedostatok iných pomocných prostriedkov než zbraní. V jeseni 1083 sa Bohemund stiahol. O rok neskôr Guiscard druhý raz pokúšal vojenské šťastie, ale po víťazstve nad benátskou flotilou pri Korfu zomrel 17. júla 1085.

Prvá križiacka výprava

Udalosťou, ktorá viac ako všetko ostatné navzájom odcudzila Západ a Východ, bola prvá križiacka výprava, ktorá mala mať diametrálne odlišný efekt. Veď predsa bola podniknutá v prvom rade na pomoc kresťanom Východu proti Turkom a až v druhom rade kvôli spätnému dobytiu svätých miest.

V tej dobe bol pápežom Urban II. (1088-1099), ktorý bol zapletený do ostrého sporu s Henrichom IV. Nemeckým, ktorý nechal zvoliť protipápeža (Klementa III.). Dočasná prevaha jeho rivala, ktorý nadviazal vyjednávania aj s Východom, bránila Urbanovi, aby dal priaznivú odpoveď byzantskému cisárovi Alexiovi I., ktorý ho pozval na koncil v Konštantínopole, ktorý mal riešiť otázku používania kvasených alebo nekvasených chlebov v liturgii.

Dobýjanie Antiochie podľa Gustava Dorého. Foto: wikimedia

V tom čase boli vzťahy medzi obidvoma cirkvami pomerne dobré. Verejná mienka Grékov v ortodoxii latinskej cirkvi bola rozdelená. Ešte mladá ruská cirkev mala napriek silnému byzantskému vplyvu priateľské vzťahy s Rímom a Latiníkmi. Gréci a Latiníci žili v južnom Taliansku a na Sicílii v mieri a vo vzájomnej úcte.

Zatiaľ čo Urban viedol koncil v meste Piacenza (1095), prišli poslovia z Konštantínopolu s prosbou o pomoc, a pápež odporučil túto vec koncilu. V nasledujúcom roku bola myšlienka pomôcť Východu už vládnucou ideou v pápežovom duchu. Na koncile v meste Clermont pápež apeloval na západné rytierstvo a bol prekvapený z odozvy na svoj apel. Očakávala sa len jedna armáda - a vznikli štyri, ktoré sa na ceste do Jeruzalema stretli v Konštantínopole.

Pred nimi šla rozhádaná kopa lúpežníkov a fanatikov pod vedením Petra Eremitu. Vojská žili v tom čase na náklady krajiny, cez ktorú prechádzali. Konštantínopol udržiaval len s námahou poriadok pri križiakoch, aj keď bandy Petra Eremitu prekročili Bospor a boli zničené Turkami.

Nakoniec Alexios priviedol takmer všetkých vodcov križiakov, dokonca aj Bohemunda, vodcu Normanov z Talianska, k zloženiu vazalskej prísahy a sľubu, že bývalé byzantské územie, ktoré by azda mali dobyť späť, vrátia Konštantínopolu ako protihodnotu za vedenie a výbavu proviantom počas pochodu a za prísľub rýchlej vojenskej pomoci. Alexios dokonca prijal kríž. Medzi Grékmi a Latiníkmi došlo k niekoľkým treniciam, ktoré dosiahli svoj vrchol pri dobývaní Antiochie.

Dobývanie Antiochie

Keď Latiníci počas obliehania boli už takmer na konci so silami, ocitli sa v nebezpečenstve, že budú obkľúčení tureckými posilami. Alexios už bol na ceste k nim a  s vojskom zdržiaval sa vo Philomeliu, na polceste medzi Antiochiou a Konštantínopolom. Tu sa dopočul o ťažkom položení križiakov a stiahol sa, obávajúc sa najhoršieho, do svojho hlavného mesta.

Napriek tomu križiaci dobyli Antiochiu a síce hlavne vďaka vojenskému umeniu a odvahe Bohemunda, ktorý potom vyhlásil mesto za svoje vlastníctvo a napriek zloženej prísahe sa zdráhal vrátiť ho Konštantínopolu.

Blondelov neskorý imaginárny portrét Bohemunda. Foto: wikimedia

Ako dôvod Bohemund uvádzal, že Gréci nedodržali svoju časť zmluvy. Lebo grécky útvar križiackeho vojska ustúpil už pred obliehaním Antiochie a cisár neposkytol nijakú pomoc. Skutočne vládla všeobecná nespokojnosť s Grékmi pri križiakoch, tak pri tých, ktorí z Antiochie tiahli ďalej, aby dobyli Jeruzalema, ako aj pri Bohemundovi a Normanoch, zvlášť pri tých, ktorí zostali v Antiochii.

Táto nespokojnosť ešte vzrástla, keď sa prezvedelo, že Alexios bol v listovom kontakte s egyptskými Fátimovcami a poprel pred nimi akékoľvek spojenie s latinskými votrelcami.

Listy a posolstva z krajín spoza mora priniesli ducha nepriateľstva do Európy. Táto nenávisť sa hrozne šírila a posilňovala, keď Bohemund podnikol okružnú cestu po kresťanských dvoroch Západu s cieľom obdŕžať pomoc pre vojenské ťaženie na Východe.

Zo svojej strany sa Gréci odcudzili Latiníkom z dôvodu drancovania križiackych vojsk, keď tieto na ceste do Palestíny tiahli cez grécke územie. Gréci boli nahnevaní kvôli zdráhaniu sa víťazných vodcov križiakov dodržať odprisahaný záväzok. Zvlášť ich hnevala skutočnosť, že Bohemund si ponechal pre seba Antiochiu.

Hnev Grékov sa ešte stupňoval – a tentoraz šlo o ich náboženské cítenie – keď sa dozvedeli, že v Palestíne boli staré biskupské stolce, ktoré boli dávno vakantné, obsadené latinskými biskupmi, na čele s latinským patriarchom Jeruzalema, a že Bohemund začal so systematickou latinizáciou Antiochie a tak vyvolal náhle odcestovanie staručkého patriarchu Jána. Tento našiel útočisko v Konštantínopole a bol nahradený Latiníkom.

A tak veľký plán pápeža Urbana zjednotiť kresťanský svet nebol uskutočnený, naopak, tento svet bol napokon rozštiepený ešte viac než predtým. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo