Postoj pápežov k východnej cirkvi v 14. storočí

Postoj pápežov k východnej cirkvi v 14. storočí

Pápež Gregor XI. a sv. Katarína Sienská, zdroj ilustrácie: wikimedia

Považovali ju za schizmatickú, heretickú a menejcennú vo všetkom.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom v slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú.  Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Dvadsiateho šiesteho septembra 1371 Turci spôsobili ničivú porážku Srbom pri rieke Marica. To bol alarmujúci signál, ktorý oznamoval nebezpečenstvo nielen pre Konštantínopol, ale aj pre ďalšie kresťanské mocnosti na Balkáne a dokonca pre severnejšie položené krajiny.

Pápež Gregor XI. (1370 – 1378) povolal kresťanské kniežatá aj gréckeho cisára Jána V. na kongres do Téb. No spory zabránili tomuto stretnutiu. Pápež sa ďalej energicky zasadzoval za túto spoločnú vec kresťanov a proti odmietaniu Uhorska spolupracovať (1373). Ďalšie úsilia pápeža v roku 1374 zostali bez úspechu.

Sklamaný cisár

Potom sa objavili fámy, že Gréci uzavreli spojenectvo s Turkami. V skutočnosti Ján V. stále znova zažíval sklamanie. Dvadsať rokov sa usiloval dosiahnuť pomoc od kresťanského Západu, ktorá by mu umožnila odporovať útokom neveriacich na Východe. Neustále mu sľubovali výdatnú pomoc, keď sa pripojí k latinskej cirkvi a svojich poddaných bude viesť k cirkevnej únii. A hoci sa Ján osobne podrobil, nedostalo sa mu nijakej pomoci – s výnimkou nepriameho uľahčenia, o ktoré sa mu postarala flotilová liga počas tých troch rokov, čo ju viedol Peter Tomáš, a odhliadnuc od expedície Amadea Savojského, súkromnej výpravy, ktorá trvala jeden rok a potom bola na konci.

Bezpochyby bol Ján okolo jari 1373 vazalom sultána, ktorému platil tribút. So sultánovou pomocou dokázal poraziť a uvrhnúť do väzenia svojho rebelujúceho syna Andronika. Ďalšie úsilia pápeža Gregora zorganizovať bojovú veľmoc, aby mu pomohol, boli ochromené odmietaním Uhorska a Sicílie pomôcť.

K tomu prišla vojna medzi Janovom a Benátkami, ktorá vypukla, pretože grécky cisár, ohrozený benátskou flotilou desiatich lodí, konečne vyrovnal svoje dlhy odstúpením ostrova Tenedos, čo viedlo k tomu, že Janov podporoval Andronika pri novej revolte, ktorá sa skončila Jánovou porážkou a otvorenou vojnou s Benátkami.

Apropo povedané, Benátky nikdy nedokázali zohnať viac než dve lode pre pápežskú výpravu, no boli schopné postaviť flotilu 30 a viac lodí, aby porazili svojich rivalov v Janove.

Dobové vzťahy medzi Rímom a Konštantínopolom

Dejiny vzťahov medzi Rímom a Grékmi v tej dobe robia deprimujúci dojem. Lebo každé dobré podujatie bolo zmarené poľutovaniahodnou ľudskou ctižiadostivosťou. Aj keď nútené obracanie svojho ľudu, o ktoré sa pokúsil cisár Michal VIII., zanechalo v duši Grékov silný resentiment, neskôr sa predsa len dalo konštatovať vnímateľné zlepšenie v postoji gréckej cirkvi k Rímu. Keby sa toto zlepšenie starostlivo využilo, tak to mohlo viesť ak nie k únii, tak prinajmenšom k upokojeniu vášní a k príprave lepšej budúcnosti.

Zlepšenie vyšlo najavo v osobnom postoji cisárov Andronika IV., Jána Kantakuzena a Jána V., ďalej v spôsobe uvažovania členov cisárskeho dvora a vyššieho kléru. Konverzie z rozličných vrstiev spoločnosti a cirkvi neboli práve zriedkavé. Je nepravdepodobné, že veľký dav nevzdelaných mníchov a jednoduchého ľudu bol zasiahnutý týmto zlepšením, a je správne, že vyšší klérus sa mohol snažiť o úniu len cestou všeobecného koncilu. Kontroverzia okolo palamizmu v polovici 14. storočia, ktorá bola v skutočnosti len domácim sporom v rámci konštantínopolskej cirkvi, viedla k odsúdeniu gréckych priateľov Latiníkov a neskôr k prenasledovaniu niekoľkých najviac katolícky zmýšľajúcich Grékov. Napriek všetkému vládla atmosféra väčšej dôvery, no vôbec sa to nevyužilo.

Pápež Inocent III., ilustračná fotka. Zdroj: wikimedia

Vina nebola na strane cisárov. Zvlášť Ján V., syn latinskej matky, si dal najväčšiu námahu, aby pestoval nového ducha. Jeho plán z roku 1355, ktorý je mnohými modernými historikmi považovaný na fantastický, bol v základe dobrou ideou, keby doba dovolila postupne ho realizovať.

Vina nebola ani úplne na strane pápežov. Pretože oni sami neboli schopní niesť výdaje veľkorysej výpravy. Pravdaže, keby bol život v Avignone menej luxusný, mohli vykonať viac. Pápeži robili, čo bolo v ich silách, a síce vytrvalo, aby zaobstarali pomoc pre Východ. A nakoniec prišli na to, že prvou úlohou kresťanskej križiackej výpravy 14. storočia musí byť príchod na pomoc kresťanom v Európe.

Pápežské úsilia boli celkovo neplodné, lebo západné kniežatá mali záujem len o stupňovanie vlastnej moci a rozširovanie vlastnej ríše a pretože veľké talianske námorné mestá mali len jeden cieľ, totiž úspech v obchode, pričom tomuto cieľu podriaďovali všetko ostatné: ideály, morálku i náboženstvo.

Pápežský nátlak

No pápeži boli menej múdri v inom ohľade. Celé 14. storočie používali prísľub vojenskej pomoci ako nátlakový prostriedok: najskôr únia a potom bohatá pomoc. A potom sa sťažovali, že boli podvedení Grékmi, keď títo napriek nebezpečenstvám, ktoré ich ohrozovali zo všetkých strán, nevstupovali ihneď do cirkevnej únie.

Pápeži neustále sľubovali, avšak táto pomoc nikdy nebola poskytnutá v rozsahu, ktorý by bol hodný spomenutia. Na základe tejto skúsenosti pápeži mohli byť trocha opatrnejší pri opakovaní prísľubov.

Paralelne s pápežským mottom „žiadna únia, žiadna pomoc“ šlo motto Grékov „žiadny koncil, žiadna únia“. Proti gréckej požiadavke koncilu pápeži stavali svoje „non possumus“. Je ľahké pochopiť, aká úvaha stála za týmto odmietaním. Už definovaná pravda nemohla byť opäť daná do voľnej diskusie, ako keby bola ešte otvorenou otázkou. Koncil na Východe, kde by Gréci mali prevažnú väčšinu, by možno v konečnom efekte vyvolal skôr zostrenie odluky než zjednotenie.

Pápež Inocent V. Foto: wikimedia

Postoj pápežov k východnej cirkvi

Tým najdôležitejším pre vzťahy Východu a Západu bol všeobecný postoj pápežov k východnej cirkvi. Považovali ju za menejcennú vo všetkom, navyše za schizmatickú a heretickú. Pod úniou nechápali zjednotenie dvoch korporácií, ktoré vyznávali tú istú vieru a uznávali vyššiu autoritu, no v tom ostatnom si uchovávali všetky svoje charakteristické črty, ktoré neprotirečili takejto jednote. Pápeži chápali cirkevnú úniu ako prispôsobenie východnej cirkvi západnej vo viere, disciplíne a obrade – a v určitom rozsahu aj v nedostatkoch.

Pretože skutočne v 14. storočí nedošlo k únii, pápeži nemali príležitosť uskutočniť svoje myšlienky. Inocent III. ešte pripúšťal východný obrad „na základe istého druhu tolerancie“. Lyonský koncil nenútil Grékov, aby vložili Filioque do Kréda. Ale pápeži Inocent V. a Mikuláš III. to robili krátko potom.

Dante umiestnil pápeža Mikuláša III. do pekla, trestom za tzv. simóniu, získavanie postavenia v Cirkvi za peniaze, bolo, že bol uväznený hlavou smerom dole v diere s horiacimi chodidlami. Ilustrácia Gustava Dorého, zdroj: wikimedia

Na Kréte jestvoval istý druh únie, pretože tento ostrov bol pod benátskou nadvládou. Táto skutočnosť viedla ku konštatovaniu Urbana V., že preto „možno vykonávať cirkevné tresty ľahšie než zvyčajne za pomoci svetskej armády“. V tej istej bule Urban predpísal, že žiaden Grék nemá byť vysvätený, či už latinským, alebo gréckym katolíkom, a tí, ktorí boli takto vysvätení, „by mali sláviť svätú omšu a ostatné cirkevné ceremónie podľa obradu Rímskej cirkvi“. Grécki mnísi alebo svetskí kňazi, ktorí sa zdráhali praktizovať rímsky obrad, už viac nemajú dostať povolenie spovedať alebo kázať.

Ten istý pápež udelil gréckemu cisárovi Jánovi V. na jeho žiadosť privilégium prenosného oltára, ktorý však smel používať len latinský kňaz pre bohoslužbu v latinskom obrade. Urbanov nástupca Gregor XI. bol ešte rozhodnejší. Dvadsiateho šiesteho septembra 1374 napísal Maximovi Laskarovi Kaloferovi, ktorý už bol prinajmenšom deväť rokov katolíkom a mal postavenie protosynkela Konštantínopolského patriarchátu a igumena gréckeho monastiera, že musí nielen vyznávať katolícku vieru, ale aj nasledovať obrad Rímskej cirkvi.

Čo sa týkalo menovania biskupov, pápeži mali najskôr málo príležitostí uplatňovať svoj vplyv. Ale len čo bola založená latinská Konštantínopolská ríša a rozličné latinské kniežactvá v Grécku, Inocent III. sem menoval už aj latinských biskupov. Tento pápež nestrpel dvoch biskupov rozličných obradov na tom istom mieste a sťažoval sa, keď niektorí latinskí vládcovia ochraňovali gréckych cirkevných predstaviteľov.

Rovnakým spôsobom sa Urban ponáhľal, keď bolo dobyté Gallipoli – avšak Latiníkom Amadeom Savojským –, vymenovať latinského biskupa, ktorého odporučil blahosklonnosti cisára Jána V. (1. júl 1370). Dokonca udelil konvertitovi Demetriovi Kydonovi, prvému dôverníkovi Jána Kantakuzena a potom Jána V., so zreteľom na jeho želanie pristúpiť do duchovného stavu, „kanonikát a benefícium“ cirkvi na Patrase, ktorá bola od roku 1204 v rukách latinského preláta.

Kňazovi Emanuelovi Laskarovi, ktorý sa s celou rodinou stal katolíkom, Urban udelil benefícium na Kréte. Obidvaja takto obdarovaní mali nejaké ťažkosti uplatniť svoje nároky a Gregor XI. podnikol v roku 1375, resp. 1373 opatrenia, aby podporil tieto úsilia. Kydones sa nikdy nestal duchovným.   

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo