Florentský koncil a jeho osud v Konštantínopole

Florentský koncil a jeho osud v Konštantínopole

Dobytie Konštantínopolu pohľadom gréckeho ľudového maliara Theophilosa Hatzimihaila, cisár Konštantín je zobrazený na bielom koni. Foto: wikimedia

Ani jeden západný vojvoda, ani jedna z mestských republík nepohli prstom, aby pomohli obliehanému Konštantínopolu.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu. 

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Na Florentskom koncile vládla plná sloboda diskusie, tak veľmi, že v decembri 1438 – zasadania sa oficiálne začali až v októbri – zostávala stále ešte nevyriešenou otázka oprávnenosti dodatku do Kréda, o ktorej sa diskutovalo počas vyše dvoch mesiacov. Bez rozhodnutia sa skončilo osem zasadaní v marci 1439 vo Florencii, kam bol koncil preložený, ktoré rokovali o pravovernosti učenia Filioque.

Filioque a iné

V tejto otázke, ktorá mala základný význam, pretože bola teologická, a od Fótiovej doby zohrávala rolu v každej polemike, sa dospelo k dohode, a síce ku skutočnej dohode, ktorá bola dosiahnutá začiatkom júla. Konciloví otcovia uznali to, čo ukázal Bekkos už pred takmer dvomi storočiami, že hoci bol spôsob vyjadrovania gréckej a latinskej cirkvi o vychádzaní Svätého Ducha odlišný, predsa len vieroučný obsah skrývajúci sa za slovami je rovnaký. Takto bola znesená zo sveta hlavná výčitka Východu voči Západu.

Zdá sa, že bez najmenšej ťažkosti bola vybavená iná sťažnosť, ktorú Gréci neustále vznášali voči Latiníkom, že totiž prinášajú „mŕtvu obetu“, pretože ju slávia s nekvasenými chlebmi.

Jedinou skutočne spornou otázkou medzi cirkvami, ktorá sa týka svätej Eucharistie, bola otázka epiklézy, a o nej sa nakoniec nič nedefinovalo.

Definícia, ktorú zverejnili 6. júla 1439, hovorila o učení Filioque, o zákonnom a vhodnom dodaní Filioque do Kréda a o primáte.

Pápežský primát

Posledný bod zapríčinil nejaké ťažkosti. Ale hoci sú dokumenty o tom skromné, aj tak ukazujú dostatočne, že Gréci nakoniec slobodne akceptovali primát. Pravdepodobne v ňom nevideli teologickú, ale len cirkevnoprávnu otázku, totiž otázku, či Rím je apelačnou inštanciou pre celkovú Cirkev alebo len pre „Rímsky patriarchát“.

Koncilová atmosféra

Na prvý pohľad by mohol vzniknúť dojem, ako keby grécka cirkev ustúpila vo všetkých bodoch a latinská cirkev v žiadnom. To nezodpovedá skutočnosti. Najskôr bola prijatá grécka požiadavka koncilu so slobodnou diskusiou, pričom išlo o požiadavku, ktorá bola v uplynulých storočiach systematicky odmietaná. Je pravdou, že obidve zídené cirkvi boli presvedčené, že nakoniec zvíťazí nimi zastávané stanovisko. A pravdou je aj to, že obidve cirkvi vyšli z koncilu bez toho, aby boli otrasené tieto ich presvedčenia.

Gréci a Latiníci merali svoje učenia na skúšobnom kameni svojej vlastnej viery (takto to bolo bezpochyby pri učení o vychádzaní Svätého Ducha). Okrem toho slovo „rítus“ sa nenachádza v nijakom z oficiálnych koncilových dokumentov, hoci pápeži do tej doby považovali prijatie latinského obradu za rovnocenné s úniou. Dokonca už v najskoršom návrhu o Eucharistii, ktorý Latiníci predstavili Grékom ako podklad pre diskusiu, bola priznaná rovnosť obradov, keďže sa tam uvádzalo, že sviatosť môže byť „vysluhovaná s kvaseným i nekvaseným chlebom“ a že kňazi by mali používať jedno alebo druhé „podľa zvyku svojej latinskej alebo svojej východnej cirkvi“. Tie isté slová boli prijaté do definície.

Rovnosť obradov

To ale neznamená, že Latiníci náhle začali Grékov považovať za rovnocenných v každom ohľade. Neomylný koncil však sformuloval princíp rovnosti obradov a kvôli tomu sa toto rozhodnutie malo v latinskej cirkvi stávať v priebehu času stále viac a viac praktickou normou.

Pápež Mikuláš V. zakáže v roku 1458-1459 Latiníkom prijímať grécky obrad, no nepovie nijaké slovo proti tomuto obradu. Tento pápež starostlivo zachovával princíp sformulovaný vo Florencii: „Aj keď sú obrady východnej cirkvi chvályhodné, predsa len nie je dovolené miešať obrady cirkví. Ani Florentský koncil to nedovoľuje.“ Mikuláš dovolil jednému Grékovi ponechať si svoj obrad pre uzavretie manželstva a pre pohreb, aj keď podľa miestnych zvykov Grék sobášom s Latiníčkou v latinskom obrade stratil toto právo pre seba a svoje deti.

Pre Eugena IV. únia Grékov znamenala, že Konštantínopolská cirkev sa k Rímskej cirkvi správa tak, ako napr. cirkev Anglicka alebo Nemecka, či Francúzska. Jeho stanovisko jasne presvitá z inštrukcie, ktorú poslal svojmu vyslancovi v Konštantínopole Garatonimu. V nej komentoval list od nového konštantínopolského patriarchu Metrofana, ktorý bol priateľom cirkevnej únie. Metrofanes na jednom mieste nazval pápeža „najvyšším pontifexom“, na inom mieste „spoluslužobníkom“ (kardináli boli nazývaní aj „spoluslužobníkmi“). Sebe dal titul „ekumenický patriarcha“. Pápež píše, že Metrofanes má byť spokojný s titulom „konštantínopolský patriarcha“ a „Boží služobník“ (čo by sme mali byť všetci) a s tým, že žije ako prímas jedného národa. V tomto prípade by ho Svätá stolica veľkoryso podporovala.

Aj napriek tomu Eugen IV. dal dvom Grékom červený klobúk počas kreovania kardinálov v decembri 1439 a nepripúšťal, aby sa Latiníci stránili Grékov, ako keby nebola uzavretá únia. Poslal latinského rodoského metropolitu Andreja na Cyprus, aby tam preskúmal, či sťažnosť Grékov na takéto správanie Latiníkov je oprávnená, a podnikol opatrenia na odbúranie akéhokoľvek dôvodu na takéto sťažnosti. Pápež nástojil na tom, aby sa so zjednotenými Arménmi z Kaffy zaobchádzalo rovnoprávne.  

Eugen mal málo príležitostí vykonávať svoju jurisdikciu vo východnom patriarcháte spôsobom bežným na Západe, lebo únia nebola dostatočne stabilná. Avšak svoj úmysel konať takto ukázal v dokumente, ktorým gréckemu rodoskému metropolitovi Natanaelovi na odmenu za jeho zásluhy o úniu prepožičal chrám v Nisýrii „in commendam“; t. j. do užívania bez ťarchy, ktorá bola s tým zviazaná (to bola pre Grékov neznáma, skutočne nešťastná latinská zvyklosť).

V tejto bule pápež napísal: „Keďže sme si už pred nejakým časom vyhradili obsadzovanie všetkých katedrálnych a metropolitných chrámov, ktoré už boli vakantné alebo budú vakantné v budúcnosti, preto sme stanovili, že má byť nulitným a neplatným, keď za akýchkoľvek okolností bude niekým iným nariadené niečo iné, pričom je jedno, aká vysoká je jeho autorita a či vedel alebo nevedel o tomto zákaze.“

O niekoľko mesiacov neskôr (12. septembra 1439) pápež napísal latinskému rodoskému metropolitovi o svojom úmysle preložiť gréckeho metropolitu niekam inam a jeho (latinského) ponechať ako jediného pastiera všetkých kresťanov na ostrove, tak Latiníkov, ako aj Grékov. No tento plán v skutočnosti nikdy nezrealizoval a dvojitá jurisdikcia existovala na tomto ostrove ďalej.

Vojenská pomoc Konštantínopolu

Vojenská pomoc pre Konštantínopol bola vždy podmieňovaná úniou cirkví a táto pomoc bola stimulom pre Grékov aj na Florentskom koncile. Eugen sľúbil, že zmobilizuje Západ. Skutočne sa mu podarilo zhromaždiť pozoruhodné vojsko z Poľska a Uhorska (ku ktorému patrilo aj množstvo Srbov), ktoré viedol poľský a uhorský kráľ Ladislav, navyše kontingenty Jána Huňadyho a kardinála Cesariniho.

Nanešťastie, križiacke vojsko narazilo na omnoho silnejšie turecké vojsko, ktoré takmer naisto preplávalo Bospor z Malej Ázie na kresťanských lodiach, ktorých vlastníci mali z toho veľký zisk. Križiacke vojsko bolo porazené pri Varne 10. novembra 1444. Ladislav a Cesarini padli v boji. Huňady unikol len o vlások. A tak už nikdy nezistíme, čo by bolo z Florentskej únie v Grécku, keby západná pomocná expedícia na záchranu Konštantínopolu bola úspešná.

Pokoncilové udalosti v Konštantínopole

V skutočnosti bol priebeh udalostí po Florencii takýto: Keď sa grécki preláti vrátili z Talianska, prijali ich s obvinením, že zradili svoju zdedenú vieru. Toto obvinenie vzniesli mnísi a veľká masa ľudu, ktorých nenávisť voči všetkému latinskému bola podnecovaná polemikou Marka Eugenika. Zaiste viac než polovica metropolitov, ktorí podpísali florentský únijný dekrét, stiahla svoj podpis a Konštantínopol bol nábožensky rozštiepený viac než kedykoľvek predtým.

Cisár zostal verný únii, no nepodnikal nič. Nástupcovia patriarchu Jozefa II., ktorý zomrel vo Florencii, boli obaja priateľmi únie. Úniu nanovo umelo oživili, keď ju Izidor vyhlásil v Chráme svätej Sofie 12. decembra 1452, čo bola posledná odmena, ktorú Gréci zaplatili za pomoc proti Turkom. Bolo už príliš neskoro a aj toto gesto bolo neúčinné ako všetky podobné gestá v uplynulých štyroch storočiach.

Pád Konštantínopolu

Ani jeden západný vojvoda, ani jedna z mestských republík nepohli ani len prstom, aby pomohli. Konštantínopol 29. mája 1453 dobyl Mohamed II. Niekoľko rokov bola grécka cirkev zamestnaná hľadaním modus vivendi pod nadvládou neveriacich. Florentský koncil oficiálne odmietla až v roku 1484.

Florentský koncil bol koncilom presne takého druhu, ktorý východní kresťania neustále požadovali a Latiníci neustále odmietali: koncil s voľnou diskusiou o všetkých sporných otázkach. Florentský koncil sa skončil dohodou a úniou, úprimnou úniou, ktorú mnohí Gréci prijali hlavou i srdcom, ale starší a menej otvorení preláti len hlavou, a nie srdcom.

Únia stroskotala kvôli nerozumnej opozícii mníchov a ľudu, ktorí boli presvedčení, že Latiníci sú heretici práve v otázkach, v ktorých bola dosiahnutá zhoda. Skúsenosťou bolo usvedčené zo lži Barlaamovo uistenie pápeža Klementa VI.: „Čokoľvek rozhodne všeobecný koncil, to východní ochotne akceptujú a nikto nebude protirečiť, a tak bude bez všetkého dosiahnutá zhoda a únia.“

Ťažko povedať, čo sa mohlo podniknúť, aby sa prekonali ťažkosti. Keby bol uskutočnený plán cisára Jána V. alebo niečo podobné v roku 1355, tak vzdelané kruhy v Konštantínopole by sa v roku 1438 už azda nepodieľali na tradičnom nepriateľstve voči Latiníkom a ich postoj by už azda začal nadobúdať vplyv na masy. No realitou bolo ešte urputnejšie nepriateľstvo voči Latiníkom. A keby hierarchia po prijatí únie zostala pevnou a získala by súhlas biskupov, ktorí zostali doma, potom by azda mnísi a ľud namiesto pripojenia sa k únii vytvorili niečo ako „raskol“ alebo „stranu starého kalendára“.

Minulosť je zaujímavá už sama osebe, no ešte zaujímavejšia je kvôli svetlu, ktoré môže vrhnúť na budúcnosť.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo