Cesta k Florentskému koncilu

Cesta k Florentskému koncilu

Bitka pri Nikopole, foto: wikimedia

Spomedzi všetkých koncilov, ktoré sa niekedy konali, si Florentský koncil najviac zasluhuje označenie „ekumenický“.

Veľká schizma na Západe s pápežom v Ríme a protipápežom v Avignone mala obrovský vplyv na grécko-latinské vzťahy. V každom prípade plány križiackej výpravy a volania o pomoc šli ďalej ako predtým a boli takisto márne. Treba však vyzdvihnúť ten rozdiel, že pápeži teraz začali kázať, že sa musí pomáhať Východu len preto, lebo Gréci sú kresťanskými bratmi, a bez podmienky zjednotenia cirkví.

Cisár Manuel

Cisár Manuel nasmeroval svoje prvé volanie o pomoc vyslaním legátov na západné dvory, ale nie k pápežovi. Expedícia, ktorá bola následne podniknutá, sa skončila porážkou pri Nikopole v roku 1369. Svoje druhé volanie o pomoc cisár Manuel predniesol osobne, keď bol Konštantínopol obliehaný. Dokonca už predtým, ako sa stal cisárom, keď sa usiloval stať nezávislým vládcom Solúna, poslal v najkrajnejšej núdzi poslov k Urbanovi VI. (1385) a dostal ako odpoveď apoštolského legáta, s ktorým pravdepodobne uzavrel obchod „únia – pomoc“. V roku 1400 počas svojej druhej cesty na Západ cisár Manuel navštívil kniežatá a rečnil aj pred pápežom.

Cisár Manuel II., Helena a jej traja synovia – spoluvládca Ján VIII. a despoti Teodor a Andronikos. Foto: wikimedia

Pápež Bonifác

Bonifác IX. (1389 – 1404) rozposlal v rokoch 1398 a 1399 buly a vymenoval osobitných kazateľov, ktorí mali agitovať za prispenie k obrane Konštantínopolu poslaním vojakov a peňazí. V roku 1400 pápež urobil ešte viac, keď pripravil bulu, ktorá mala byť rozposlaná do všetkých diecéz. V nej pápež prikazoval, aby nielen ustanovení kazatelia, ale aj každý biskup kázal o potrebe pomoci pre kresťanských bratov a zbieral dary veriacich na tento účel.

No táto bula nikdy nebola rozposlaná a v ostatných rokoch vlády Bonifáca sa nenachádza žiadna stopa po nejakej ďalšej činnosti v prospech Konštantínopolu. Dosiaľ sa nenašlo nijaké uspokojivé vysvetlenie pre túto náhlu zmenu pápežskej politiky. Historici sa usilovali, hoci sa to nedá nijako dokázať, uvádzať túto zmenu do spojitosti s Manuelovou návštevou alebo prinajmenšom so skutočnosťou, že cisár Manuel sa počas svojho pobytu vo Francúzsku spojil aj s protipápežom v Avignone.

Manuelov postoj k únii

V každom prípade po roku 1402, keď Mongol Timur-Leng porazil nepriateľa Byzantíncov, bola kríza preč. Konštantínopol mal prestávku na vydýchnutie a tešil sa relatívnemu pokoju. Nuž Manuel mohol rozvíjať filozofiu, ktorú odporúčal svojmu synovi: stále udržiavať pri živote ideu únie, pretože Turkom naháňa strach, no nikdy neuskutočňovať vážne túto myšlienku; lebo „hrdosť Latiníkov a tvrdohlavosť Grékov sa nikdy nedohodnú“. 

Timur Leng, foto: wikimedia

Všeobecný koncil   

Tým, čo dodávalo význam obdobiu západnej schizmy pre cirkevné zjednotenie medzi Východom a Západom, nebol ani tak veľmi nový duch v pápežských bulách, ale skôr nový postoj, ktorý táto schizma spôsobila v duši Latiníkov.

Keď pápeži a protipápeži v žiadnom prípade neprejavovali znaky dobrej vôle niekedy ukončiť rozkol, ktorý trhal latinskú cirkev, iniciatívy sa s podporou kniežat chopili kardináli a teológovia. Svoj postup zdôvodňovali novým princípom, ktorý azda nespôsobil schizmu, ale iste ju podporoval a rozvíjal: najvyššia autorita v Cirkvi patrí z Kristovho nariadenia všeobecnému koncilu, ktorý predstavuje Cirkev, a nie pápežovi.

Táto náuka bola svojím obsahom takmer grécka a tomu zodpovedajúca prax západnej cirkvi pri ukončovaní západnej schizmy koncilmi v Pise a Kostnici sa zhodovala so stáročnou požiadavkou Grékov urovnať schizmu medzi Východom a Západom všeobecným koncilom.

Latiníci, ktorí sa svojimi vnútornými spormi sami stali jedni pre druhých schizmatikmi, začali byť menej netolerantní voči schizmatikom. Aby odstránili zo sveta rozkol, uchýlili sa k epikii, t. j. už tak nenástojili na litere zákona. Preto boli skôr naklonení aplikovať tohto ducha tolerancie aj na Grékov.

Všeobecný koncil sa stal všeliekom na takmer každé zlo. Tento prostriedok mohol a mal byť použitý aj na liečenie hnisajúcej rany východnej schizmy. Praktickou otázkou už nebolo, či sa vôbec musí uskutočniť koncil s gréckou cirkvou, ale skôr, kedy a kde by sa mal realizovať.      

Zástupcovia Grékov boli na pozvanie nemeckého kráľa Žigmunda prítomní na Kostnickom koncile. Hovorili tak presvedčivo o ochote Konštantínopolu k únii, že Martin V. vymenoval apoštolského legáta pre koncil, ktorý sa mal uskutočniť v Konštantínopole, a po legátovej smrti ustanovil ďalšieho legáta. Nové obliehanie gréckeho hlavného mesta zabránilo vycestovaniu legátov. A Martinovo nadšenie bolo utlmené, keď si jasne uvedomil, že Gréci nechápali koncil ako obyčajnú formalitu, ale ako príležitosť k vážnej diskusii. Následne sa pápež zasadzoval za koncil v Taliansku – a tento cieľ by bol dosiahol, no zomrel (20. februára 1431). 

Pápež Eugen IV. unikajúci po rieke Tiber z Ríma. Foto: wikimedia

Pápež Eugen IV.

Eugen IV. (1431 – 1447) zdedil po Martinovi V. plán pre dva koncily: jedným bol Bazilejský koncil pre latinskú cirkev a druhým bol koncil s Grékmi.

Eugen IV. sa čoskoro pohádal so zhromaždením v Bazileji, ktoré obnovilo a ďalej rozvíjalo princíp nadradenosti všeobecného koncilu nad pápežom.

Netrvalo dlho a pápež i Bazilejský koncil boli v spojení s Grékmi. Bazilej slávnostne ratifikoval dohodu s gréckymi vyslancami cisára Jána VIII. a patriarchu Jozefa II. (7. september 1434). Obsahom dohody bolo, že bude usporiadaný koncil na Západe na náklady Latiníkov. Eugen IV. dohodol s cisárom, že sa zhromaždí koncil v Konštantínopole, kde by mali byť v plnej slobode prediskutované všetky rozdiely.

Gréci, ktorí boli postavení pred voľbu medzi „miestnym koncilom“ v Konštantínopole alebo „ekumenickým“ koncilom na Západe (ako to vyjadrovali Bazilejčania), sa napriek svojej prirodzenej záľube vo svojom hlavnom meste rozhodli pre všeobecný koncil.

Portrét pápeža Eugena IV. Foto: wikimedia

Eugen IV. sa uspokojil s touto voľbou. A keď Bazilejčania nedodržiavali dohodu, on sám sa podujal splniť ju. A tak prišli Gréci v marci 1438 do Ferrary: cisár, konštantínopolský patriarcha, zástupcovia patriarchov Alexandrie, Antiochie a Jeruzalema, zástup metropolitov, zástupcovia Trapezuntu, Valašska, Gruzínska a Ruska (títo poslední až v auguste), teológovia, mnísi, dvorania, vojaci, služobníci – všetkých bolo spolu približne 700.

Čo sa týka zastúpenia Východu a Západu, bolo to zhromaždenie, ktoré si spomedzi všetkých koncilov, ktoré sa niekedy konali, najviac zasluhuje označenie „ekumenický“.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo