Bolo to 9. júla 1870, kedy na území pápežského štátu poslednýkrát padla čepeľ gilotíny na hlavu odsúdenca. Nebol to zďaleka ojedinelý prípad – od konca 18. storočia počet popravených presiahol číslo 500.
Pápežský štát ešte v tom istom roku padol a jeho územie bolo pripojené k Talianskemu kráľovstvu.
Trest smrti bol do trestného zákonníka zavedený aj po vzniku Mestského štátu Vatikán v roku 1929 – vzťahoval sa však len na prípad vraždy pápeža. Štyridsať rokov na to ho pápež Pavol VI. definitívne zrušil.
Napriek zrušeniu trestu smrti Vatikán aj naďalej pripúšťal možnosť popravy delikventa – aj keď len vo výnimočných prípadoch. „Tradičné učenie cirkvi uznáva práva a povinnosti zákonnej verejnej moci stíhať občanov trestami, ktoré sú primerané závažnosti ich previnení. V mimoriadne vážnych prípadoch nevynímajúc ani trest smrti,“ píše sa v Katechizme Katolíckej cirkvi, ktorý v roku 1992 zverejnil pápež Ján Pavol II.
Ten istý pápež však dva a pol roka nato vydal encykliku Evangelium vitae o hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života, v ktorej napísal, že „ani vrah nestráca svoju osobnú dôstojnosť a Boh sám sa stáva jej garantom“ (čl. 9).
V nasledujúcich riadkoch preto Ján Pavol II. ocenil „stále rozšírenejší odpor verejnej mienky proti trestu smrti“, ktorý „vyplýva z presvedčenia, že dnešná spoločnosť je schopná účinne bojovať proti zločinnosti metódami, ktoré zločinca zneškodnia, ale nezbavia ho definitívne možnosti zmeniť svoj život“ (čl. 27).
Prípady, kedy by bolo nevyhnutné použiť trest smrti, boli podľa Jána Pavla II. už v tom čase vďaka „lepšej organizácii nápravných zariadení veľmi zriedkavé“ s dôvetkom, že sa „možno už vôbec nevyskytujú“ (čl. 56).
Aktivisti z organizácie Amnesty International protestujú proti trestu smrti pred budovou ambasády Bieloruska 8. októbra 2009 v Moskve. Foto - TASR/AP
Následne pápež nariadil revíziu katechizmového článku o treste smrti tak, aby zohľadnil učenie encykliky Evangelium vitae. Prípustnosť použitia trestu smrti tak bola minimalizovaná len na prípad, že by bol „jedinou možnou cestou na účinnú obranu ľudských životov pred nespravodlivým útočníkom“.
Vzápätí však revidované znenie článku katechizmu zdôraznilo myšlienku encykliky Evangelium vitae, že „dnes, keď už štát má k dispozícii možnosti účinne potlačiť zločin tak, že zneškodní páchateľa a pritom mu definitívne neodníme možnosť vykúpiť sa, prípady, v ktorých je absolútne nevyhnutné usmrtiť vinníka, ,sú už veľmi zriedkavé, ak sa ešte vôbec skutočne vyskytujú´“.
Z formulácií Jána Pavla II. je zjavné, že už on de facto odmietal vykonávanie trestu smrti. Takto to vnímali aj slovenskí biskupi, keď koncom 90. rokov na Slovensku ožila diskusia o zavedení trestu smrti.
Vychádzajúc z pohľadu Jána Pavla II. dospeli k záveru, že trest smrti má viac povahu pomsty ako ochrany spoločnosti. „Tu však treba znovu pripomenúť novozákonný princíp, podľa ktorého ,pomsta patrí Bohu´ (Dt 32,35; Rim 12,19),“ píše sa vo vyhlásení Bioetickej subkomisie Konferencie biskupov Slovenska, pod ktorým je podpísaný vtedajší spišský biskup František Tondra.
„Nemožno považovať za preukázané, že by trest smrti väčšmi odstrašoval zločincov ako iné prísne tresty (napr. doživotné väzenie) a teda i jeho ,preventívny´ účinok je problematický,“ uvádza sa ďalej vo vyhlásení, podľa ktorého ďalším z negatív trestu smrti je odňatie možnosti obrátenia hriešnika.
Na učenie Jána Pavla II. nadviazal jeho nástupca Benedikt XVI., ktorý v posynodálnej apoštolskej exhortácii Africae munus v roku 2011 vyzval „urobiť všetko možné pre odstránenie najvyššieho trestu“ (čl. 83). V tom istom roku podporil aj iniciatívu Komunity sv. Egídia požadujúcu zrušenie trestu smrti.
Keď minulý týždeň Kongregácia pre náuku viery na pokyn pápeža Františka zverejnila dokument, tzv. reskript, ktorým upravila katechizmový článok o treste smrti, legislatívne len zakotvila zmenený prístup Katolíckej cirkvi.
Nové znenie článku 2267 v podstate len opakuje myšlienky Jána Pavla II.: „Zaviedli sa účinnejšie systémy väzby, ktoré garantujú náležitú ochranu občanov, ale zároveň neoberajú definitívnym spôsobom odsúdeného o možnosť vykúpiť sa. Preto cirkev vo svetle evanjelia učí, že ,trest smrti je neprípustný, keďže napáda nedotknuteľnosť a dôstojnosť človeka´ a s rozhodnosťou sa angažuje za jeho zrušenie na celom svete.“
Ako v sprievodnom liste biskupom vysvetlil prefekt Kongregácie pre náuku viery Luis Ladaria, úprava textu katechizmu „vyjadruje autentický rozvoj doktríny, ktorý nie je v protiklade s predošlým učením magistéria“.
Z úpravy textu katechizmu, ktorý síce je súhrnom katolíckeho učenia, ale nemá absolútnu váhu dogmatickej záväznosti, však vyplývajú praktické otázky. Pácha hriech ten, kto sa s nanovo definovaným pohľadom na trest smrti nestotožňuje? A ak áno, nakoľko závažné je toto previnenie?
Na tieto otázniky by mali kompetentné cirkevné autority odpovedať čo najskôr, keďže nie všetci v katolíckom prostredí sú zo zmeny nadšení tak, ako napríklad guvernér New Yorku a odporca trestu smrti Andrew Cuomo.