Kresťanskí helenisti a počiatky kresťanstva v Egypte

Kresťanskí helenisti a počiatky kresťanstva v Egypte

Počiatky ranokresťanskej misie.

Novozískané presvedčenie prvých kresťanov, že vo viere v Ježiša Krista sa otvára jediná spása pre každého človeka, tvorí základ a motor prvej kresťanskej misijnej vlny. Pri tejto činnosti je raná Cirkev z dôvodu očakávania skorého druhého príchodu Krista pod tlakom, že čas pre úplné rozšírenie evanjelia je prikrátky (porov. Matúšovo evanjelium 10,23), alebo že svetová misia musí byť dokončená podľa možností rýchlo, lebo až po nej môže prísť koniec (porov. Matúšovo evanjelium 24,14). Takýmito a podobnými očakávaniam blízkeho konca sa vyjadruje enormné úsilie ranej cirkvi o svoje šírenie.

V tomto svete je pochopiteľné aj mimoriadne povedomie o poslaní a pozoruhodný úspech jej misie. Lebo je isté: ranokresťanské spisy dosvedčujú nielen teoreticky zacielené celosvetové šírenie kresťanstva (porov. napr. Rimanom 10,18; Matúšovo evanjelium 28,19; Zjavenie Jána 7,9); ranokresťanskí misionári uskutočňujú tento cieľ v rozsahu, ktorý je jedinečný v náboženských dejinách. Počiatky tohto šírenia sa dajú historicky zachytiť na neustálom raste palestínskych cirkevných obcí. Pravdaže by sme nemali brať príliš doslovne údaje o počtoch, ktoré uvádzajú Skutky apoštolov (porov. napr. Skutky apoštolov 2,41; 4,4), ale mali by sme ich interpretovať adekvátne ako symbolické tvrdenia.

Prospešným pre rozširovanie kresťanského učenia bude vyhnanie kresťanských Helenistov z Jeruzalema, ktoré je hmatateľné aj v Štefanovom martýriu. Nositeľmi tejto misie prvej generácie kresťanov, ktorá prekročila hranice Palestíny, sú osobnosti ako Filip, Barnabáš a Pavol. No treba rátať s mnohými ďalšími misionármi prvej hodiny, ktorých mená nie sú dochované. 

Rýchle šírenie cirkvi dokumentujú tie miesta, na ktorých sa vytvoria prvé kresťanské obce. Fakticky už na konci 1. storočia existuje šesťdesiat príslušných miest alebo krajov. Novozákonné spisy dosvedčujú kresťanské obce v Palestíne, v Sýrii, na Cypre, v Malej Ázii, v Macedónsku a na Kréte. V Taliansku sú v Puteoli (Skutky apoštolov 28,13n.) a Ríme. Marek spomína Cyrénu v Pentapolise  (Markovo evanjelium 15,21) a Pavol plánuje nakoniec misiu do Španielska (Rimanom 15,24.28). V 2. storočí existujú správy o ďalších kresťanských obciach v Grécku, Malej Ázii, Sýrii a ďalej východne v Edesse a Mezopotámii, na Západe doplnené tradíciami o cirkevných obciach v Dalmácii, Ilýrii, južnej Itálii, Germánii, Galii a Španielsku. Nakoniec sa v tej ére k orbis christianus pripoja na Juhu ešte cirkevné obce v západnej Severnej Afrike a v Egypte.

Keďže tieto cirkevné obce vo väčšine týchto miest mohli byť veľmi malé, nemali by sme preceňovať vtedajší počet kresťanov. Zostanú až do 4. storočia sčasti mizivou menšinou. Avšak Tertulián († po 220) hovorí o mnohých tisícoch kresťanských žien a mužov, ktoré sa mohli zhromaždiť pred tribunálom pohanského prokonzula, a dokonca tvrdí:

 „Sme síce len zo včera a predsa sme už naplnili zem a všetko vaše, mestá, ostrovy, pevnosti, municipálne mestá, rady, dokonca vojenské tábory, cechy, jazdecké jednoty, palác, senát a fórum“ (apol. 37,4n.).

No pri tomto tvrdení mohlo ísť o rétorické preháňanie, ktoré chce len dôrazne objasniť, že medzičasom možno nájsť kresťanov vo všetkých mestách a na všetkých miestach. Origenes († okolo 253) sa tvári o niekoľko desaťročí neskôr vo svojich príslušných vyjadreniach podstatne skromnejšie. No pre našu otázku reprezentatívny príklad sa nachádza azda v pontskom provinčnom hlavnom meste Neocézarea. Keď Gregor Divotvorca tam okolo roku 240 nastúpil do úradu biskupa, v tomto meste a na jeho okolí malo žiť len sedemnásť kresťanov; po jeho smrti mohli byť všetci obyvatelia tohto územia označení za kresťanov. Samozrejme, že by sme tieto údaje nemali brať príliš doslovne.

No pravdepodobne odrážajú dve nadlokálne danosti: na jednej strane ešte skutočne nízky počet kresťanov v polovici 3. storočia a na druhej strane rast ich počtu na konci 3. storočia. Ernst Dassmann zostáva opatrný. „Ponúknuť štatistické údaje o počte kresťanov [... v staroveku] je nielen ťažké, ale skoro nemožné. [... Dokonca aj] relatívne čísla vzťahujúce sa na celé impérium sa dajú len ťažko udať a pre diokleciánske obdobie [, teda pre končiace sa 3. storočie,] kolíšu medzi piatimi a dvadsiatimi percentami celkového obyvateľstva.“

Rozhodujúca expanzia kresťanstva sa preto mohla udiať až po cisárovi Konštantínovi (306-337). Dovtedy kresťania tvoria menšinu, aj keď ich vplyv v rímskej spoločnosti je podstatne väčší než ich počet. Lebo ináč by boli nevysvetliteľné nepriateľské opatrenia štátu a kritika pohanských filozofov, ktorá nastúpi na konci 2. storočia. Nielen kresťania, ale aj ich odporcovia považujú Cirkev zjavne za ctižiadostivé a dynamicky rastúce náboženské spoločenstvo.

Šírenie kresťanstva v prvých troch storočiach

Po tomto všeobecnom náčrte sa natíska otázka na ranokresťanskú expanziu v jednotlivých regiónoch a centrách vtedajšieho sveta. Lebo nielen v rozsahu, ale aj v tempe rozšírenia viery sa črtajú v rozličných oblastiach Rímskej ríše zakaždým naozaj odlišné pomery.

Palestína a Sýria

Po tom, čo kresťanskí Helenisti už v dobe Štefanovho martýria boli vyhnaní z Jeruzalema, musia okolo roku 66/67 aj kresťanskí Hebreji pod židovským tlakom odísť na krátku dobu do Pelly, resp. do kraja východne od Jordánu. Odtiaľ títo kresťania, ktorí sú ešte silne zaviazaní mojžišovskému zákonu, robia misie na sýrsko-arabskom území medzi východným pobrežím Mŕtveho mora a Beroiou, v regióne východne od Antiochie a Damasku. Do Pelly sa stiahnu pravdepodobne aj preto, lebo popri Jeruzaleme sú zakorenení predovšetkým v Galilei, v domovine Ježišovej rodiny, ktorá sa značnou  mierou podieľa na misii smerom na severozápad. Aj po smrti Pánovho brata Jakuba vedie v Šimonovi synovi Kleopasa Ježišov bratanec Jeruzalemskú obec, a vo všeobecnosti Pánovi príbuzní, ako ich nazývajú pramene, robia misie z Nazareta a Kochaby. A tak napríklad založenie obce v Damasku, ku ktorému došlo ešte pred Štefanovým zavraždením, sa mohlo uskutočniť len z Galiley, ako aj Dekapolis položený východne od Jordánu mohol byť starým židokresťanským misijným územím.   

V susednej Sýrii rozkvitnú už veľmi skoro obce v Damasku, Týre a Sidone, zatiaľ čo sýrska Antiochia na základe svojej veľkosti a krátkodobého pôsobenia apoštola Petra a biskupa mučeníka Ignáca († okolo 110) sa veľmi skoro teší vyššej vážnosti. Už v priebehu 2. storočia sa tam podarí získať na kresťanstvo členov pohanskej hornej vrstvy. Vysoká cirkevná pozícia tejto metropoly upozorní na seba v polovici 3. storočia, keď sa tam okolo roku 251/53 pod predsedníctvom biskupa Demetriana Antiochijského zhromaždí rad významných maloázijských biskupov na synode.

Dôležité misijné centrum predstavuje aj východosýrska Edessa. Legenda, že tamojší kráľ Abgar korešpondoval s Ježišom a apoštol Tomáš pôsobil v tomto meste ako misionár, odkazuje na skorý, úspešný počiatok tamojšej kresťanskej obce. Po obrátení kráľovského domu sa tu kresťanská viera stane okolo roku 200 kvázi štátnym náboženstvom.

Egypt

Najstaršie svedectvá o ranom kresťanstve pri Níle tvoria papyrusové fragmenty z prvého a druhého storočia. Medzi nimi vyniká známy papyrus 52 so zlomkami z Jánovho evanjelia (Jn 18,31-33), ktorý vznikol okolo roku 130. Z dôvodu pôvodne veľmi svojsky zafarbeného kresťanstva, ktoré bolo v neskoršom období považované za heretické a nebolo preto ďalej odovzdávané v textovej podobe, vieme veľmi málo o kresťanských počiatkoch Egypta. No predsa len mohla mať alexandrijská obec apoštolský pôvod, pretože už Klement Alexandrijský († okolo 220) vytvára misionárske spojenie medzi Petrovým žiakom Markom a Alexandrijskou cirkvou. Okrem toho alexandrijský biskup vykonáva už v skorom 3. storočí určitý jurisdikčný primát na celým Egyptom, ktorý mu bude v roku 325 potvrdený na Nicejskom koncile. Ďaleko nadlokálny význam má známa alexandrijská škola teológov s jej vynikajúcimi učiteľmi Klementom a Origenom († okolo 253), ktorí tu pôsobia od konca 2. storočia do polovice 3. storočia a značne ovplyvnia kresťanskú teológiu na základe kresťanského a klasického antického vzdelania.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa, ilustrácie: wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo