Ako vyzerala Ježišom chcená Pracirkev?

Ako vyzerala Ježišom chcená Pracirkev?

Ikona myronosičiek s anjelom pri Kristovom prázdnom hrobe. Foto: wikimedia

Ježišove kruhy sa po katastrofe jeho ukrižovania nerozptýlia, ale rozvíjajú intenzívny pospolitý život a nápadnú ohlasovateľskú činnosť.

Cirkev má svoj konečný základ v Ježišovi Kristovi, v historicky uchopiteľnom Ježišovi z Nazareta, ktorého pôsobenie vydarene zhrnuje evanjelista Lukáš:

Ježiš „chodil po mestách a dedinách, kázal a hlásal evanjelium o Božom kráľovstve a boli s ním Dvanásti i niektoré ženy, ktoré uzdravil od zlých duchov a chorôb“ (Lk 8,1-2).

Ježišovo pôsobenie sa teda vyznačuje ohlasovaním radostnej zvesti (euangelion) o blízkom Božom kráľovstve, jeho uskutočňovaním skrze uzdravovanie chorých a démonmi posadnutých ľudí a zhromažďovaním zástupu žien a mužov okolo seba.

Tieto kruhy sa po katastrofe ukrižovania nerozptýlia, ale rozvíjajú intenzívny pospolitý život a nápadnú ohlasovateľskú činnosť. Ako jednomyseľne dosvedčujú novozákonné pramene, má to nevyhnutný základ: potupne popravený Ježiš vstal z mŕtvych.

Zjaví sa jednotlivcom, ako aj menším a väčším skupinám svojich stúpencov a poverí ich pokračovaním svojho spásneho diela: uchovaním svojej obce a celosvetovým rozšírením svojej radostnej zvesti.

Na základe osobitosti, skromnosti a náhodnosti ďalších svedectiev, ktoré sa dajú odkryť zo spisov Nového zákona (napr. 1Kor 15,3-8; Mk 16,1-8; Mt 28,1-20; Lk 24,1-53 atď.), z ranokresťanských diel (napr. Tertulián, Petrovo evanjelium) a z mimokresťanských svedectiev o Ježišovi (napr. Tacitus, Jozef Flavius, Suetonius a Plínius Mladší) sa dá sotva bez protirečení zrekonštruovať priebeh veľkonočných udalostí.

Keď sa však dialekticko-kerygmatická teológia v tejto otázke uspokojuje s veľkonočnou vierou učeníkov, potom jej teologický prístup je nedostatočný. Skôr sa treba pýtať s Ernstom Dassmannom, „ako Ježišovi učeníci a prví stúpenci prišli k veľkonočnej viere. Fakt veľkonočnej viery si predsa len vyžaduje základ; a až od nosnosti tohto základu závisí, aká dôležitá a záväzná je veľkonočná viera učeníkov“ (1). Skutočnosťou je, že zmŕtvychvstalý Ježiš vyvolá medzi svojimi stúpencami impulz zakladajúci obec, ktorého pôsobenie je dodnes vnímateľné v Cirkvi. 

Ako vyzerá táto Ježišom chcená Pracirkev?

Najskôr treba zachytiť Hengelov nález, „že v porovnaní s inými oblasťami a epochami antických dejín [...] stav prameňov pre prvé desaťročia prakresťanstva, od Jána Krstiteľa až po Nerovo prenasledovanie alebo po vypuknutie židovskej vojny [66 po Kr.] v podstate nie je vôbec taký zlý“(2). Lebo v knihách Nového zákona sa nachádza popri „evanjeliách, Skutkoch apoštolov a skutočných a sekundárnych Pavlových listoch [...] množstvo iných, väčšinou pseudoepigrafických spisov z obdobia približne medzi 70 a 110 po Kr., z ktorých sa dajú robiť spätné závery týkajúce sa obdobia založenia; k tomu pristupujú [ranokresťanské] správy pri Papiášovi, Hegesippovi a Euzébiovi, ako aj poznámky [nekresťanského pôvodu] pri Jozefovi, Tacitovi, Suetoniovi, Plíniovi Mladšom a z rabínskej tradície“ (3). 

Navyše, nálezy zo židovského a helenistického okolia čerpané z objavov v Qumrane, z gnostických textov v Nag Hammadi a z množstva inakších nápisov a papyrusov dodávajú doplňujúce pomôcky k historickej rekonštrukcii.

Pravdaže treba pri interpretácii novozákonných prameňov zohľadniť, že ich autori sa síce považujú za „pisateľov dejín“ alebo lepšie povedané za „rozprávačov dejín“, no svoje správy kladú v prvom rade do služby ohlasovania Krista, a preto ich zodpovedajúc tomu jazykovo a rozprávačsky formujú.

Geografické údaje Nového zákona najskôr dosvedčujú, že prvými kresťanmi sú nielen členovia Jeruzalemskej praobce. Viaceré geograficky od seba odlíšené obce zachytili v štyroch evanjeliách svoje platné miestne podanie o Ježišovi. A tak sa Zmŕtvychvstalý zjavuje učeníkom napríklad nielen v Jeruzaleme, ale aj v Galilei. „Takéto údaje o mieste v starých biblických rozprávaniach sú občas signálom pre to, že na tomto mieste už skoro existovala obec, ktorá uchovala Ježišovu spomienku tohto textu“ (4).

Nazaretskou sektou nazývajú židovskí odporcovia podľa Skutkov apoštolov 24,5 stúpencov Ježiša z Nazareta, ktorí sa zlučujú pod jeho menom v Jeruzaleme. Za „ekklesia“, za zhromaždenie Ježišom vyvolaného eschatologického Božieho ľudu, sa označujú samotní prví židokresťania. Nechápu sa teda ako židia, ktorí sa len delia o presvedčenie o Ježišovi, Mesiášovi. Ich presvedčenie ich pravidelne privádza k náboženským zhromaždeniam a takto ich robí Ježišovou obcou, Cirkvou, ako sa to povie po slovensky.     

Toto presvedčenie sa zakladá na skúsenosti, že Ukrižovaný vstal z mŕtvych a žije. Postupne sa rozširuje (porov. 1Kor 15) a vyvíja sa na „hlavný bod apoštolského ohlasovania“ (5). Potvrdené a prehĺbené bude jeruzalemským praautoritám Dvanástich skrze vyliatie Ducha, ktoré treba považovať za „fakt dosvedčený celkovým prakresťanským podaním“ (6).

Od toho času Dvanásti kážu, že Zmŕtvychvstalý je totožný s pozemským Ježišom z Nazareta, a preto všetko, čo učil pred svojím umieraním slovom a skutkom, vlastní platnosť a spásnu moc. Lebo Boh konal už cez pozemského Ježiša mocné a zázračné znamenia, sám Boh ho vzkriesil, stručne: Ježiš je prisľúbeným Mesiášom.

V prakresťanskom kázaní sa preto prikladá Ježišovi už čoskoro titul Christos, čo je grécke synonymum pre Mesiáša. „Apoštoli kážu evanjelium ‚o Ježišovi Kristovi‘ (Sk 5,42), je to ‚Ježiš Kristus‘, kto uzdravuje cez apoštolov (9,34). A pretože Ježiš je Mesiáš, nazýva sa aj Kyrios, [Pán], ktorým ho urobil sám Boh (2,36); preto patrí na stranu Boha a titul Kyrios mu možno dávať s rovnakou samozrejmosťou, ako sa dáva samotnému Bohu (1,21; 7,59; 9,1.10nn.42; 11,17)" (7).

Za tohto predpokladu má rovnaký význam, keď sa praobec obracia aj v modlitbe na Pána (Kyrios), takže už Pavol v 1Kor 16,22 podáva jednu z týchto pramodlitieb: „Marana tha (Pane, príď).“

Tým sa zároveň prejavuje rozhodujúci prvok prakresťanskej kerygmy: v ortodoxných židovských ušiach bohorúhačsky znejúce vyznanie, že Ježiš je totožný s Bohom. Už tu sa črtá rázcestie medzi židovstvom a kresťanstvom, aj keď pred ním leží ešte dlhší spoločný úsek cesty.   

Poznámky:

  1. Dassmann Ernst, Kirchengeschichte, Bd. 1 (= Kohlhammer Studienbücher Theologie 10) Stuttgart Berlin Köln 1991, s. 10.
  2. Hengel Martin, Zur urchristlichen Geschichtsschreibung, Stuttgart 1979, s. 39n.
  3. Hengel Martin, Zur urchristlichen Geschichtsschreibung, Stuttgart 1979, s. 39n.
  4. Brox Norbert, Kirchengeschichte des Altertums, Düsseldort 1992, s. 10.
  5. Baus Karl, Von der Urgemeinde zur frühchristlichen Großkirche (= Hubert Jedin (Hg.), Handbuch der Kirchengeschichte 1) Freiburg Basel Wien 1962, s. 96.
  6. Dassmann Ernst, Kirchengeschichte, Bd. 1 (= Kohlhammer Studienbücher Theologie 10) Stuttgart Berlin Köln 1991, s. 12.
  7. Baus Karl, Von der Urgemeinde zur frühchristlichen Großkirche (= Hubert Jedin (Hg.), Handbuch der Kirchengeschichte 1) Freiburg Basel Wien 1962, s. 96.

 

Vybral a preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo