O raných sporoch medzi židmi a kresťanmi

O raných sporoch medzi židmi a kresťanmi

Ilustračná fotka, marockí židia podľa Eugene Delacroixa, zdroj: wikimedia

Židia boli paušálne označovaní ako pokrytci alebo udavači.

Rabi Jochanan ben Zakkai († cca. 80 po Kr.) je považovaný za zakladateľa nového duchovného a politického centra židovstva v Jabne (Jamnia) pri Jaffe. Za neho a jeho nástupcu Gamaliela II. († cca. 120 po Kr.) sa urobia na židovskej strane opatrenia na zabezpečenie ďalšej existencie ľudu bez chrámu a veľrady. A tak od tej doby sa musia všetci riadiť podaním starších (halacha), zbierkou zákona, ktorá občas pôsobí obmedzene a proti ktorej polemizoval už Ježiš (porov. Mk 7,8-13). Chrámová bohoslužba bude nahradená pravidelným prednášaním modlitby Šema Izrael (Deuteronómium 6,4-9; 11,13-21; Numeri 15,37-41) a modlitby Osemnástich prosieb, obeta bude nahradená almužnami, modlením a utrpením.

Kliatba proti kresťanom

Zatiaľ čo spočiatku medzi farizejmi a kresťanmi, pokiaľ kresťania žili verne zákonu, vládne znášanlivosť a chvíľami dokonca sympatia (porov. Skutky apoštolov 15,5), bude približne medzi rokmi 70 a 132 v Jabne birkat ham-minim modlitby Osemnástich prosieb, teda formula kliatby proti náboženským odpadlíkom, preformulovaná nápadným spôsobom. V slove minim, ktorým sa v tom čase označovali bez nejakého negatívneho významu zástupcovia osobitných židovských smerov, začne od tej doby rezonovať význam heretické odštiepenie. V prípade, že sa tieto osobitné smery od tejto chvíle nepodriadia, budú vylúčené zo synagógy a ich písomníctvo bude zničené. V tomto zmysle sa uvedenou formulou kliatby modlí:

„Odpadlíci nech nemajú nádej a kráľovstvo pýchy nech je rýchlo vyhubené v našich dňoch, a Nazaretskí (notsrim) a heretici (minim) nech okamžite zahynú. ‚Nech sú vytretí z knihy života, nech nie sú zapísaní medzi spravodlivých‘ (Žalm 69,29). Požehnaný si, Pane, ktorý pokoruješ pyšných.“

Čo odrážajú evanjeliá 

Odozva tohto sprísnenia sa nachádza pravdepodobne v evanjeliách. Podľa Matúšovho evanjelia 10,17 učeníkov síce predvedú pred synagogálny súd a potrestajú bičovaním, no zostávajú v synagogálnom zväze, pravdaže ako lotri. V Jánovom evanjeliu 12,42 sa naproti tomu hovorí, že mnohí Židia uverili v Ježiša, ale kvôli farizejom nevyznávali otvorene svoju vieru, aby neboli vylúčení zo synagógy. Táto správa sa presne hodí k situácii po roku 80, preto Ján tu teda asi necháva vtiecť svoje skúsenosti.   

Aj keď dodatok „Nazaretskí“ do hore uvedenej formuly kliatby bol podľa novšieho výskumu urobený asi trocha neskôr, už Justín Mučeník († okolo 165) dosvedčuje preklínanie kresťanov v synagóge. Prečo sa Židia tak rozhodne vymedzujú voči kresťanom? Nepochybne medzi rokmi 70 a 135 sa uskutočňuje základná premena židovského ľudu z Božieho ľudu usadeného v Izraeli na národ bez vlasti, ktorý je olúpený o chrám a ktorý drží pokope len silno zduchovnené rabínske náboženstvo. Aby dokázali prežiť v tejto situácii útlaku, musia sa vzdať pôvodnej náboženskej pestrosti v prospech pevnej jednotnosti. To má za následok, že od tej doby platí veľmi zúžený výklad zákona, ktorý nemôže strpieť iné smery, a už vôbec nie židokresťanov.

Postupná izolácia židokresťanov

Židokresťania napriek vylúčeniu zo židovskej národnej pospolitosti zachovávajú obriezku a naďalej slávia sobotu a ďalšie židovské sviatky, čo, pravdaže, rozlaďuje mnohých pohanokresťanov. A tak sa židokresťanské obce vyvíjajú postupne na osamelé kruhy izolované od ostatného kresťanstva. No ešte vo 4. storočí a neskôr jestvujú malé židokresťanské obce v Sýrii. Učený cirkevný otec Hieronym († cca. 419/20), ktorý vedel po hebrejsky, vyhotovil dokonca latinský preklad ich Evanjelia podľa Hebrejov. Tento spis obsahuje tradície, ktoré sa ľahko odchyľujú od kánonických evanjelií, a zvlášť zdôrazňuje postavenie Pánovho brata Jakuba. No celkovo sa židokresťania ocitajú stále viac a viac na okraji. Židia im nedokážu odpustiť ich kresťanstvo a pohanokresťanská väčšina Cirkvi neakceptuje, že naďalej zachovávajú zvyky a obrady židovstva. A tak stále viac strácajú svoju sprostredkovateľskú váhu medzi kresťanmi a Židmi a postupne miznú z dejín.

Mihály Munkácsy: Štúdia dvoch sediacich Židov. K obrazu Kristus pred Pilátom (1880), zdroj: webumenia.sk

Vzťah kresťanov a Židov

Vzťah medzi kresťanmi a Židmi je však od počiatku ambivalentný. Na jednej strane, spája ich rovnaká viera v jedného Boha, to isté Sväté písmo a mnohé spoločné bohoslužobné štruktúry a zvyky, takže ešte Jánovo evanjelium, ktoré vzniklo na konci 1. storočia, nechá Ježiša povedať Samaritánke: „Spása je zo Židov“ (Jn 4,22). Na druhej strane, kameňom úrazu je Ježiš, ktorého Židia odmietnu a – tak znie výčitka – dokonca zabijú. Vzhľadom na katastrofálne následky tohto obvinenia je dôležité, aby sme si presnejšie všimli tento vzťah plný napätia.

Pavol je hrdý na svoj židovský pôvod (2 Korinťanom 11,22; Galaťanom 2,15; Filipanom 3,5). Pre neho je Izrael vyvoleným ľudom, ktorý je povolaný zrodiť Mesiáša (Rimanom 9,3-5). Napriek tomu mu v Rimanom 9-11 nepadne ľahko teologicky vysvetliť momentálne odmietnutie Ježiša Židmi. V Solúnčanom 2,15 napokon konštatuje, že Židia zabili Ježiša a prorokov a prenasledovali kresťanov, preto „Bohu sa nepáčia a sú v nepriateľstve so všetkými ľuďmi“.

Avšak toto miesto je

  1. výnimkou v pavlovských spisoch a
  2. jeho ostrosť je pochopiteľná, keď berieme do úvahy, aké osočovania musel Žid Pavol vytrpieť od svojich židovských krajanov.

Synoptické evanjeliá odrážajú ani nie tak skutočné spory Ježiša s farizejmi a židovským vedením, ako skôr vzťah medzi Židmi a kresťanmi v čase ich spísania. V otázke Ježišovho utrpenia a umierania zdôrazňujú, že za týmto tajomstvom spásy nestojí v prvom rade ľudská zloba alebo Božia vôľa: „Či nemusel Kristus toto všetko pretrpieť a tak vojsť do svojej slávy?“ píše sa napríklad v Lukášovom evanjeliu 24,26. Pravdaže sa v Matúšovom evanjeliu 27,25 nachádza zvolanie „Jeho krv na nás a na naše deti!“, prekliatie, ktoré neskôr z kresťanskej strany prinesie veľmi veľa nešťastia na Židov. No Matúš ním charakterizuje len konkrétnu situáciu Pánovho utrpenia a nezamýšľa naveky trvajúce zatratenie Židov v dejinách spásy.

Antisemitizmus jánovských spisov

Určitý antisemitizmus, ktorý sa prejavuje už v synoptických opisoch sporov Ježiša s farizejmi, sa zosilní v neskorých jánovských spisoch končiaceho sa 1. storočia. Z dôvodu po roku 80 začínajúceho vylučovania židokresťanov zo židovského synagogálneho zväzu, z dôvodu tým strateného statusu náboženstva povoleného štátom (religio licita) a napokon z dôvodu občasných židovských udaní pred rímskymi úradmi hovorí Zjavenie Jána veľmi zle o Židoch. Dokonca odopiera Židom ich židovstvo a označuje ich za „synagógu satana“ (Zjavenie Jána 2,13; 3,9). Podobne ostro sa vyjadruje Jánovo evanjelium, pričom nepolemizuje – ako synoptici – diferencovane proti jednotlivým židovským zoskupeniam alebo vodcom, ale zjavne úplne paušálne proti Židom. A tak Židia podľa Jánovho evanjelia 8,44 majú „diabla za otca“. Židia sú charakterizovaní – keď sa toto miesto vytrhne z kontextu – takým spôsobom, ktorý bude mať katastrofálne následky v budúcnosti. Pravdaže tým Ján myslí tých Židov, ktorí Krista odmietajú, prenasledujú a túžia zabiť, a nie pokojamilovných a zbožných synov a dcéry Izraela.  

Maurycy Gottlieb: Modliaci sa Židia v synagóge. Foto: wikimedia  

V nasledujúcich generáciách sa ešte viac zhorší klíma medzi Židmi a kresťanmi. Kresťania si už v skorom 2. storočí nárokujú pre seba Septuagintu (LXX), teda Starý zákon preložený do gréčtiny v predkresťanskom období alexandrijskými Židmi. V Barnabášovom liste kresťania tvrdia, že Židia pochopili nesprávne, telesne predpisy Starého zákona, ktoré sú myslené čisto duchovne. Po vylúčení zo synagógy sa kresťania vymedzia aj voči náboženským zvykom židovstva, keď na začiatku 2. storočia sýrsko-palestínske Didache v žiadnom prípade nenechá pripadnúť pôstne dni na rovnaký deň so židovskými pôstnymi dňami a starobylú modlitbu Osemnástich prosieb nahradí siedmimi prosbami Otčenáša. Polemický tón je stále ostrejší, napríklad Židia sú paušálne diskvalifikovaní ako pokrytci alebo ako udavači.

Napriek tomu narazíme v 3. storočí v sýrskej Didaskálii na výzvu modliť sa za Židov, zvlášť počas dní Paschy, počas spomienkových osláv Pánovej smrti a zmŕtvychvstania. V tejto línii obnovená liturgia Veľkého piatka označuje Židov za národ, ku ktorému „Boh [...] hovoril najskôr. Nech ich Boh uchová vo vernosti jeho zmluve a v láske k jeho menu, aby dosiahli cieľ, ku ktorému ich chce viesť jeho rozhodnutie.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo