Pluralistická podoba židovstva a prví kresťania

Pluralistická podoba židovstva a prví kresťania

Ježiš s učeníkmi na rozbúrenom mori. Foto: wikimedia

Čo by ste mali bezpodmienečne vedieť o živote najranejších kresťanov.

Nepochybne bolo kresťanstvo považované najskôr za jednu z mnohých siekt, zoskupení alebo hnutí židovstva. Lebo v rámci židovstva bola už dávno bežná náboženská rozmanitosť. Existovali napríklad značné protiklady medzi farizejmi a saducejmi.

Farizeji tvorili zoskupenie, ktoré sa – vo vymedzení voči rímskej nadvláde – najsilnejšie usilovalo o udržanie teokraticky konštituovaného charakteru židovskej národnej pospolitosti a preto dôsledne odmietalo všetky helenisticko-pohanské vplyvy. Farizeji sa prísne riadili podľa mojžišovského zákona (piatich Mojžišových kníh), ako aj podľa normatívnej tradície jeho výkladu zákonníkmi (porov. Matúš 23,2: „Na Mojžišovu stolicu zasadli zákonníci a farizeji.“). Samozrejmá bola pre nich aj viera v zmŕtvychvstanie a v anjelov.

Avšak saduceji patriaci väčšinou do vedúcich kňazských aristokratických rodov akceptovali len mojžišovský zákon a necítili sa byť viazaní tradíciou zákonníkov. V dôsledku toto napríklad odmietali vieru v zmŕtvychvstanie, pretože táto náuka sa nachádzala v pomerne mladých knihách Starého zákona a preto nebola pre nich záväzná.

Napokon treba spomenúť skupinu zelótov alebo horlivcov. Chceli verne slúžiť zákonu, ale v dôrazne bojovnom postoji ochotnom k mučeníctvu, ktorý agresívne odmieta všetko pohanské. Odmietali platiť dane rímskemu cisárovi a vyzývali k ozbrojenému odporu voči cudzej pohanskej nadvláde, pretože poslušnosť voči mojžišovskému zákonu zaväzuje v tomto prípade k svätej vojne.

V tomto pluralistickom židovskom prostredí, ktoré bolo v skutočnosti ešte oveľa pestrejšie, korení mladé kresťanstvo. Preto aj reprezentanti vymenovaných zoskupení našli cestu do kresťanskej obce. Ako prominentného farizeja možno uviesť napríklad Pavla. Členovia saducejskej kňazskej triedy, ktorí uverili, sa uvádzajú v Skutkoch apoštolov 6,7. Spomedzi zelótov Šimon Horlivec patril už v predveľkonočnej dobe k Dvanástim, ktorých si vyvolil Ježiš.

Vzhľadom na túto fenomenológiu dobového židovstva prvé kresťanské obce predstavovali len jedno spomedzi mnohých zoskupení. Najskôr neboli ničím osobitným vo svojej židovskej národnej pospolitosti. Veria v jedného Boha Izraela, ich svätými písmami sú sväté písma Židov, jeruzalemský chrámový kult je ich kultom a takisto dodržiavajú mojžišovský zákon. Dokonca na svojich bohoslužobných zhromaždeniach uchovávajú najdôležitejšie prvky synagogálnej bohoslužby bežnej v sobotu, žalmy, čítania z Písma, ich výklad a príslušné modlitby. Ani eschatologické nasmerovanie raných kresťanov nebolo jedinečné a má paralely v dobovom židovstve. A tak ranokresťanské obce mohli zostať v rámci židovstva tým, za čo boli najskôr považované: Nazaretskou sektou.

No Ježiš z Nazareta spustil v rámci židovstva vlastnú dynamiku. Nazaretčania sa síce držali židovského monoteizmu, no okrem toho stotožňujú Ježiša s Bohom. Sväté písmo Židov je takisto ich Písmom, no vykladajú ho ako zamerané na Ježiša Krista. Priebehu svojich bohoslužieb prepožičiavali štruktúru podľa židovského vzoru, ale ich posvätným dňom nebola sobota, ale prvý deň týždňa, nedeľa (porov. Skutky apoštolov 20,7). Stanovené bolo už aj ich eschatologické nasmerovanie. Neočakávali podľa tradičných predstáv opísanú postavu Mesiáša, ale už našli Mesiáša v Ježišovi z Nazareta. Navyše na náuku tohto Ježiša existovali odlišné názory. Novinkou bol aj krst v mene Pána Ježiša, ktorý je obradom prijatia do ich spoločenstva (porov. Skutky apoštolov 19,5). A hlavne prví kresťania lámu chlieb v prvý deň týždňa vo svojich domoch, pričom ide o eucharistické sprítomnenie zachraňujúceho Božieho činu v Ježišovi Kristovi, a túto spomienkovú hostinu konajú za výlučnej prítomnosti pokrstených.

Takto sa prví kresťania už zreteľne odlišovali od dobového židovstva. Napriek tomu považovali za svoj domov židovstvo a chápali sa ako eschatologická udalosť v rámci izraelského ľudu. V mladej Cirkvi – také je presvedčenie – sa už začalo Božie pôsobenie zamerané na eschatologické naplnenie celého Izraela. Preto sa chápali ako nový Izrael, ako Bohom už vytvorené jadro jeho ľudu, okolo ktorého sa mal v budúcnosti zozbierať celý Izrael, keď prijme Ježišovu novú cestu a príde k viere v Neho. Preto sa mladá obec najskôr považovala za poslanú k synom a dcéram Izraela. No zdráhanie Izraela prijať vieru v Ježiša potom viedlo k misii medzi pohanmi.   

No v židovstve možno rozlišovať nielen náboženské zoskupenia, ako napríklad farizejov a saducejov. Existencia židovských obcí v diaspóre vo všetkých väčších mestách stredomorského priestoru (napr. v Alexandrii alebo Ríme) priniesla so sebou aj jazykovo-kultúrnu rozluku medzi domácimi, aramejsky hovoriacimi Židmi Palestíny a Židmi stredomorského priestoru, ktorí sú ovplyvnení grécko-helenistickým okolitým svetom. Preto už v Jeruzaleme prvého kresťanského storočia existovali tak aramejsky hovoriace, tradične palestínske synagogálne obce, ako aj grécky hovoriace, helenizmom ovplyvnené synagogálne obce. Helenistické synagogálne obce sa regrutovali zo Židov prisťahovaných späť  z diaspóry a pestovali – v porovnaní s ich aramejsky hovoriacimi bratmi vo viere – menej intenzívny náboženský vzťah ku krajine Izrael, chrámu, kultu a zákonu.  

Jazykovo-kultúrne zoskupenia v prakresťanstve

Posolstvo Zmŕtvychvstalého sa presadilo v obidvoch jazykovo-kultúrnych skupinách židovstva. Nielen aramejsky hovoriaci tradiční Židia, ale aj grécki hovoriaci helenistickí Židia z diaspóry sa stali členmi Jeruzalemskej praobce. V Skutkoch apoštolov sú tieto dve skupiny označované ako Hebreji Helenisti (porov. Skutky apoštolov 6,1). To vedie k domnienke, že kvôli jazykovej bariére tieto čiastkové obce slávili bohoslužbu oddelene, no pri charitatívnej práci konali spoločne. V tomto zmysle informujú Skutky apoštolov 6,1 o spore, ktorý vypukol medzi týmito skupinami kvôli nedostatočnému zaopatreniu helenistických vdov a bol odstránený ustanovením siedmich mužov. Títo Siedmi prevzali od tejto chvíle „službu pri stoloch“, zatiaľ čo dvanásti apoštoli mohli odvtedy nehatene vykonávať „službu Slova“. Okrem toho bolo o Štefanovi a Filipovi, čelných predstaviteľoch kolégia siedmich mužov, známe, že boli nielen „opatrovateľmi chudobných“ Jeruzalemskej obce, ale boli aj ohlasujúcimi „služobníkmi Slova“. A tak Siedmi – pretože majú naskrz grécke mená – mohli azda vykonávať vedúce funkcie v helenistickej časti Jeruzalemskej obce. 

Závažné následky mal ostrý konflikt kresťanských Helenistov s grécky hovoriacou synagógou v Jeruzaleme. Výrez z tohto sporu sa odzrkadľuje v príbehu Štefana (Skutky apoštolov 6,8-7,60). Spor mohol vyvolať názor kresťanských Helenistov, ktorí sú výrazne otvorenejší a sú kritickejší voči tradícii. Zrejme zdôrazňovali zvlášť tú líniu Ježišovho kázania, ktorá bola kritická voči chrámu a zákonu a ktorou si už Ježiš privodil nenávisť farizejských a saducejských kruhov. Štefan bol obviňovaný svedkami a židovskými úradmi z rúhania voči Bohu, Mojžišovi, chrámu a zákonu, ba dokonca z úmyslu, že odvolávajúc sa na Ježiša chce odstrániť chrám a zákon (Skutky apoštolov 6,11-14; 7,48.53). Týmto zaiste aj inými Helenistami kázaným spochybňovaním chrámu a zákona však Štefan prekročil hranicu toho, čo pripúšťala synagogálna disciplína. Úrad zakročil, Štefan bol kameňovaný a helenistickí kresťania boli nútení po jeho martýriu okolo roku 31/32 utiecť z mesta ako židovskí kacíri. 

To malo za následok, že obidve jazykovo-kultúrne zoskupenia Jeruzalemskej praobce boli odvtedy od seba oddelené aj priestorovo, pretože len Hebreji mohli zostať v meste. Už na ich rozdielnom osude sa stalo zreteľným, ako veľmi sa od seba teologicky odlíšili obidve tieto skupiny. Lebo Hebreji neponúkali židovským úradom zjavne nijakú príležitosť k zásahu. Ohlasovali Ježiša ako Mesiáša, ktorý – ako dosvedčuje napríklad Matúšovo evanjelium 5,17-19 – učil dodržiavať zákon do detailov. Zatiaľ čo sa utečení Helenisti na základe svojej biografie sformovanej v diaspóre stále viac odpútavali od lokálne zviazanej obyčaje, Hebreji naďalej svoju vieru v Ježiša spájali s dodržiavaním predpisov židovského zákona. Ani oni nezostali ušetrení od napätí so židovským okolím, hlavne kvôli od polovice 1. storočia v židovstve rastúcej nábožensko-politickej povstaleckej nálade proti Rimanom. Lebo mierový postoj Hebrejov voči rímskej štátnej moci, ktorý siahal k Ježišovi a jeho mesiášskemu chápaniu, vytváral – popri náboženských nezhodách – aj politickú priepasť medzi kresťanskými Hebrejmi a Židmi, takže Hebreji sa okolo roku 66/67 uchýlili krátkodobo do východojordánskej Pelly.

Rozdelenie Jeruzalemskej obce na dve časti, ktoré je pozorovateľné najneskôr od prenasledovania Helenistov, prinieslo so sebou nielen priestorovú odluku, alebo aj vnútrocirkevné nezhody. Lebo utečení Helenisti robili už veľmi skoro mimo Palestíny úspešné misie medzi pohanmi a zastupovali pritom kresťanskú náuku a životnú prax bez obriezky a mojžišovského zákona. Kresťania, ktorí boli naďalej orientovaní židovsky, na to reagovali ostrým protestom, pretože boli presvedčení, že krst v mene Pána Ježiša predpokladá obriezku a poslušnosť zákonu. Za následok týchto nezhôd možno považovať proces objasňovania, ktorý vidno v zhutnenej forme okolo roku 48/49 na takzvanom „apoštolskom koncile“ (porov. Skutky apoštolov 15, Galaťanom 2).

Medzi kresťanmi zhromaždenými na koncile v Jeruzaleme sa dajú uviesť na prvom mieste kresťanskí Hebreji farizejského razenia. Striktne nástoja na obriezke a dodržiavaní mojžišovského zákona pohanokresťanmi. Hlavne Pánov brat Jakub, rozhodujúca autorita a neskôr hlava Jeruzalemskej obce, hájil ponad „apoštolský koncil“ dôrazne a zjavne toto stanovisko. Peter zohrával skôr sprostredkujúcu rolu, aj keď neskôr občas ustúpil určitým židokresťanským horliteľom z Jakubovho okruhu (porov. Galaťanom 2,11-14). Len nedávno obrátený Pavol – vtiahnutý do sporov ako horlivý misionár medzi pohanmi – zastupoval odhodlane vec obrátených pohanov a dokázal presvedčiť rozhodujúce autority jeruzalemskej obce, apoštolov a presbyterov, o pohanokresťanstve, ktoré nie je viazané židovským zákonom. Dohodli sa na tom, že kresťanstvo smie byť ohlasované medzi pohanmi bez židovských nariadení, pri Židoch však zostáva viazané židovskou praxou zákona. Jednota teda zostala uchovaná, židokresťanská i pohanokresťanská cesta nasledovania Krista boli uznané za rovnocenné.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo