Príbeh najtragickejšieho kresťanského cisára

Príbeh najtragickejšieho kresťanského cisára

Foto: wikimedia

Gréckeho cisára Michala VIII. dvakrát exkomunikoval pápež a grécka cirkev mu odoprela pohreb.

Pápežom, ktorý bol nakoniec zvolený vo Viterbe, bol Gregor X. (1271-1276), ktorý nebol členom konkláve, ale pápežským legátom v Sýrii. Bol skutočne duchovným mužom, ktorý sledoval tri ciele: úniu cirkví, oslobodenie Svätej zeme a reformu Cirkvi. Oslobodenie Svätej zeme by sa po šťastlivom uzavretí únie dalo uskutočniť ľahšie.

Aby dosiahol tieto ciele, pápež zvolal všeobecný koncil, na ktorý pozval aj grécku cirkev. Vyzval Karola z Anjou, aby odsunul svoje prípadné nepriateľské úmysly voči Východu a povolil prechod gréckym zástupcom na koncil. Karol, ktorý sa v tomto momente v dôsledku pokojného a pápežom aprobovaného zvolenia Rudolfa Habsburského za nemeckého kráľa stal trocha ústupčivejším, súhlasil, aj keď nerád.

Koncil sa mal konať v Lyone, ďaleko od Karolovej zóny vplyvu. Zahájili ho 6. mája 1274. Traja grécki vyslanci, konštantínopolský expatriarcha Germanos, nicejský metropolita Teofanes a veľký logotét Georg Akropolites, prišli ako zástupcovia cisára Michala VIII. (1271-1282) a jeho syna Andronika a, ako sami povedali, aj cirkvi.

Nanešťastie sa Michalovi nepodarilo naozaj získať cirkev pre svoje stanovisko. List, ktorý priniesli vyslanci a ktorý sa vydával za list cirkvi, obsahoval rešpekt vzbudzujúci zoznam metropolitov s ich synodami, no žiadne vyznanie viery.

Michal skutočne v roku 1273 zvolal synodu, na ktorej našiel všeobecnú opozíciu. Jej hovorcom bol Ján Bekkos, chartofylax, ktorého cisár nechal následne uvrhnúť do väzenia. Rozprava, ktorú napísal cisár a dal do obehu medzi prelátmi na dôkaz ortodoxie latinskej viery, vyvolala len ostré protesty, ktoré sformuloval patriarcha Jozef spolu so zhromaždením teológov. Striktne odmietli podrobiť sa pápežovi a vyzdvihli nadradenosť ortodoxie gréckej cirkvi. Medzitým štúdium dôkazov Nikefora Blemmyda v prospech filioque urobilo z uväzneného Jána Bekka stúpenca únie a jeho vážnosť získala aj ďalších. Keď sa teda vyslanci vydali na Západ, nechali za sebou duchovne rozpoltený Konštantínopol, kde sa väčšina stavala nepriateľsky k ich misii.

Lyonská únia

Po rozličných nepredvídaných príhodách vyslanci dosiahli po mori Lyon až 24. júna. A keď sa blížili k Lyonu, šli im naproti všetky cirkevné autority koncilu. Gréci sa zúčastnili na pápežskej omši 4. júla a zaspievali Krédo po grécky, pričom trikrát zopakovali filioque. Šiesteho júla, na štvrtom zasadaní koncilu, bol v latinskom preklade prečítaný list a vyznanie viery, ktoré priniesli so sebou, a veľký logotét zložil prísahu na vyznanie viery v mene cisára a jeho syna Andronika. Východ a Západ boli znovu zjednotení a pápež Gregor X. začal zo srdečnej vďačnosti spievať Te Deum.     

Na šiestom zasadaní 17. júla koncil definoval učenie o filioque, že totiž Svätý Duch vychádza z Otca a zo Syna ako z jediného princípu a prazákladu. Koncil vyriekol anatému proti každému, kto mal učiť napríklad dva prazáklady. Pretože jedným zo zvyčajných obvinení Grékov proti Latiníkom bolo to, že prijímajú dva prazáklady v Najsvätejšej Trojici, tak toto vyhlásenie malo pravdepodobne upokojiť ich podozrenie a uistiť Východ o ortodoxii Západu.

Uvádzanie únie do praxe  

Vyslanci sa vrátili s listami od pápeža späť do Konštantínopolu. Sprevádzali ich dvaja vyslanci Latiníkov, jeden s poverením dosiahnuť pokoj zbraní medzi Michalom a Karolom z Anjou, druhý s menom Parastron, grécky františkán, ktorý bol v Konštantínopole dobre známy a obľúbený, aby odporúčal úniu. To bola ťažká úloha.

Michal VIII. robil, ako najlepšie vedel, no našiel silnú opozíciu. Zosadil patriarchu Jozefa I. a Jána Bekka povýšil na jeho miesto. Únia bola verejne proklamovaná, pápežovo meno sa opäť spomínalo na liturgii, ale filioque nevsunuli do Kréda. Konštantínopol bol rozštiepený kvôli otázke únie, pričom nemálo blízkych príbuzných cisára Michala bolo ostrými odporcami únie.

Gregor naliehal na cisára, aby sa zúčastnil na križiackej výprave. Michal prehováral pápeža k protitureckej lige s cieľom vyhnať Turkov z Malej Ázie. Podarilo sa uzavrieť pokoj zbraní so Sicíliou. Mal trvať jeden rok a 1. mája 1275 mal vstúpiť do platnosti. Medzitým Gregor zomrel 10. januára 1276 a jeho križiacka výprava zomrela s ním. 

Traja nasledujúci pápeži držali v šachu Karola z Anjou a jeden po druhom vyvíjali tlak na Michala, aby uvádzal úniu do praxe. Inocent V. a Ján XXI. žiadali, aby Michal a Andronikos osobne zložili vyznanie viery a prísahu (v Lyone to urobili len skrze svojich prokurátorov). Ďalej žiadali, aby sa cisár postaral o to, aby klérus v hlavnom meste a v mnohých dôležitých provinčných mestách urobil to isté a aby bolo filioque vsunuté do Kréda. No grécky obrad a grécke zvyky smeli byť ponechané.

Michal ochotne zložil vyznanie viery a usiloval sa uspokojiť aj ďalšie požiadavky pápeža. No cirkev odmietala zložiť prísahu a vsunúť filioque do kréda. Opozícia proti únii neustále rástla. Keďže ich nevedel presvedčiť, cisár sa pokúsil nútiť svojich poddaných väznením a telesnými trestami. Despota Epirusu sa stal jadrom ortodoxie a opozície proti Michalovi, ktorého expedícia proti pánovi Epirusu sa nevydarila, pretože byzantskí generáli ako odporcovia únie boli nespoľahliví.

Pápež Mikuláš III. (1277-1280) bol dokonca ešte menej naklonený ku kompromisom než jeho predchodcovia. Michal a Andronikos museli znovu verejne zložiť vyznanie viery. Patriarcha a klérus museli napriek protichodnej zvyklosti odprisahať vyznanie viery. Filioque bolo dodané do Kréda, ale Gréci si mohli ponechať svoj obrad, pokiaľ neprotirečil viere alebo kánonom. Okrem toho pápežskí legáti vyjadrili údiv nad skutočnosťou, že v Ríme ešte nedostali žiadosť o rozhrešenie od cenzúr, ktoré Gréci pritiahli na seba skrze schizmu, a že žiadny prelát nepoprosil o potvrdenie svojho úradu (jar 1279).

Gréci bol rozhorčení viac než kedykoľvek predtým, ale Michal bol neústupný. Nechal previesť legátov cez väznice, aby videli, že tam boli zatknutí dokonca príslušníci cisárskej rodiny kvôli nepriateľstvu voči únii. Cisár nechal priviesť Jána Bekka späť z kláštora, kam bol vyhnaný. Aby získal súhlas kléru pre pápežské podmienky, prisahal, že nedovolí žiadne zmeny v obradoch a zvykoch.

Uskutočnila sa synoda. Gréci odmietli prísahu a zavedenie filioque. Jediným rezultátom bolo nové písomné vyznanie katolíckej viery a podrobenie sa pápežovi s niekoľkými pravými a mnohým falošnými podpismi.

Karol z Anjou a jeho výbojné plány

Medzitým dozreli plány Karola z Anjou na dobytie Konštantínopolu. Prvého mája 1278 zomrel Viliam Villehardouin z Acháje. Takto sa Karol stal pánom Acháje a najvyšším lénnym pánom celého Grécka. Musel však vládnuť skrze guvernérov, ktorí narážali na odpor ľudu. To mu zabránilo skoncentrovať jednotky, pretože musel poslať posily do Grécka. Tak dal Michalovi zámienku zasiahnuť.

Karol uzavrel spojenectvo s Benátkami a rozličnými latinskými kniežatami a v roku 1279 vstúpil do formálneho zmluvného spojenectva s despotom Epirusu Nikeforom, ktorý mu ako protihodnotu prenechal rozličné strategicky dôležité pevné miesta. Trinásteho augusta 1279 poslal silný oddiel vojska, ktorý obliehal Berat, kľúč k Egnatiánskej ceste, ktorá viedla do Konštantínopolu.

Michalovým protiopatrením na Karlove prípravy bolo úsilie zastupovať svoju vec pred pápežom a začať vyjednávania s Petrom III. Aragónskym. Jeho odpoveďou na útok proti Beratu bolo zdrvujúce víťazstvo nad sicílskymi jednotkami, za ktorej vďačil panike, ktorú zapríčinilo čisto náhodné zajatie ich generála. Takto sa Michalovi podarilo zahradiť cestu po suchej zemi do Konštantínopolu.

Pápež Martin IV.

Pápežom, ktorý dostal správu o porážke pri Berate, bol Martin IV. (1281-1285), Francúz a prívrženec Karola z Anjou. Karol uzavrel nové spojenectvo s Benátkami a Filipom z Courtenay (latinským čakateľom na konštantínopolský trón). Táto liga sa mohla obklopiť nimbom križiackej výpravy, pretože ju ohlásil pápežský dvor (júl 1281). Osemnásteho októbra 1281 Martin exkomunikoval cisára Michala „kvôli jeho podpore Grékov, týchto tvrdohlavých schizmatikov a preto aj heretikov“, a zakázal latinským kniežatám pomáhať mu.

Michal vyškrtol pápežovo meno z diptychov, poslal veľa peňazí Petrovi Aragónskemu, ktorú túžil po Sicílii, a takisto rozličným osobnostiam v Taliansku. Takisto posilnil svoju podporu pre pripravované sprisahanie na Sicílii, ktoré otvorene vypuklo náhle v dôsledku malého incidentu. Rezultátom bolo zavraždenie tisícok Francúzov pri „sicílskych vešperách“ 30. marca 1282 a revolúcia, ktorá odňala Sicíliu Karolovi z Anjou. Michal zomrel, ešte raz exkomunikovaný pápežom (7. máj a 18. október 1282), 11. decembra toho istého roka. Grécka cirkev mu odoprela pohreb.

Hodnotenie postoja pápežov

Postoj pápežov po Lyonskom koncile sa môže javiť ako úplne nevhodný pre podporu únie. Dajú sa však uviesť ospravedlňujúce dôvody. V Lyone bol Michal zastúpený veľkým logotétom, ktorým nepriniesol so sebou dokument, ktorý ho autorizoval hovoriť v mene cisára – svoje konanie ospravedlňoval len ústnym prehlásením. List cirkvi bol veľmi všeobecný a vôbec neobsahoval vyznanie viery.

Okrem toho Karol z Anjou a ďalší nepriatelia Michala udržiavali pri živote myšlienku, že celá únia je len politickým manévrom na záchranu Konštantínopolu a teda klamstvom. Všetci pápeži až do Martina IV. naliehali jeden po druhom na Michala, aby poslal vyslancov, ktorí by vyjednávali s Karolovom a latinskými uchádzačmi o mieri. Ale Michal nikdy nikoho neposlal. Lebo uzavretie mieru by zvečnilo status quo a potvrdilo by latinským kniežatám vlastníctvo gréckej pôdy tam, kde sa Michal snažil pomocou zbraní – inak to nešlo – získať späť celú starú grécku ríšu. Michalovo odmietanie vyjednávať bolo považované za nový dôkaz jeho nečestnosti.    

Nebolo teda nerozumné, že Inocent V. a po jeho predčasnej smrti Ján XXI. požadovali istotu ohľadom úprimnosti Grékov. Robili to vo veľkorysom duchu, lebo ich legáti boli poverení, aby trvali na splnení všetkých podmienok, keď je toto možné, no aby sa uspokojili aj s menej, keby Gréci robili ťažkosti. Legáti mali rešpektovať grécke obrady.

Mikuláš III. pritiahol skrutku pevnejšie. Tieto už tvrdé podmienky – tvrdé pre Východ v jeho konkrétnej situácii, ktorej pápeži nerozumeli –, ktoré však za jeho predchodcov boli uvádzané do praxe mierne, sa stali ešte tvrdšími a navyše boli tvrdšie uvádzané do praxe, aby takto prinútili východnú cirkev otvorene priznať farbu.

Celá táto akcia sa skutočne nepodarila. Lebo fingované podpisy boli len zásterkou odmietnutia. Martin IV. síce bol pravdepodobne rozsiahlo vo svojom konaní podmienený nacionalistickými motívmi, no predsa len mal dobré dôvody podozrievať Michalovu vernosť únii. Grécky cisár sa javil tak, že sleduje len politické ciele. Zaiste robil všetko, čo mohol, aby presadil úniu, ale jeho nadmerne tvrdé a brutálne prenasledovanie, ktoré zaviedol, to nemohlo dosiahnuť. Skôr len vytvoril protiunionistických mučeníkov, takže meno Lyonu a jeho vlastné meno a zvlášť meno voči únii priateľského patriarchu Jána Bekka zostalo pre celé generácie hodným opovrhnutia, ba dokonca dodávalo heslá pre nenávisť voči všetkému latinskému a tak len prehlbovalo zatrpknutosť a cirkevný rozkol.  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo