Zavrhovaní svätí

Pápež František v nedeľu svätorečil sedem ľudí, ktorí žili prevažne v 19. a 20. storočí – jedného pápeža, jedného arcibiskupa, dvoch kňazov, dve rehoľníčky a jedného mladého muža.

Aj keď za každým z nich stojí silný životný príbeh, najväčšiu pozornosť predsa len pútali prví dvaja – pápež Pavol VI. a arcibiskup Oscar Romero. Nie pre svoje hierarchické postavenie, ale najmä kvôli celocirkevnému vplyvu a z toho plynúcich polemík.

Že o svätých sa nepolemizuje? Práve naopak. O kom inom by sa malo viac diskutovať?

Prvotnému pokušeniu postaviť oboch do kontrastu – konzervatívny pápež verzus ľavicový biskup –, a tým vyčerpať celú diskusiu, treba odolať. Lebo takýto nebol ani jeden z nich.

Obaja sa pohybovali uprostred frontových línií, takže boli ostreľovaní z oboch strán.

Konzervatívci kritizovali Pavla VI. za presadzovanie záverov Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý bol z ich podhľadu apokalyptickou tragédiou, a neskôr aj za encykliku o rozvoji národov Populorum progressio, ktorá pre nich bola – v duchu samotného názvu – príliš progresívna.  

Liberálni biskupi boli zasa nespokojní s pribrzdením a zreálnením niektorých koncilových reforiem. No a encyklika o správnom spôsobe regulovania pôrodnosti Humanae vitae bola pre nich hotovou pohromou.

„Je skvelým arcibiskupom, ale keď sa stane pápežom, mal by sa trochu viac usmievať,“ poradil počas konkláve istý kardinál tajomníkovi milánskeho arcibiskupa Montiniho, z ktorého sa o niekoľko hodín stal Pavol VI.

Ale nový pápež sa pod ťarchou udalostí a nepochopenia z oboch strán usmieval už len menej.

Bol to však práve on, kto v roku 1970 vymenoval sansalvadorského kňaza Oscara Romera najprv za pomocného biskupa, neskôr za diecézneho biskupa a napokon aj za arcibiskupa hlavného mesta.

Neboli bájnymi postavami, neporaziteľnými hrdinami, obdivovanými vodcami. Nohami stáli uprostred všednej ľudskej reality. Podrážali ich, ale nerezignovali.Zdieľať

Hoci ním bol len tri roky, uprostred rozbúrenej krajiny čelil nekompromisnému tlaku zo všetkých strán. Pre vládnucu pravicovú juntu a s ňou sympatizujúcu časť hierarchie a kléru bol Romero marxistom. Takto ho pred novým antikomunistickým pápežom Jánom Pavlom II. vykresľovali aj niektorí vatikánski preláti. A pre túto nálepku dlho viazol aj samotný proces jeho blahorečenia.

Pre kňazov, ktorí podľahli ideám marxizmu a proti režimu bojovali nielen z kazateľnice, ale aj so zbraňou v ruke, bol zasa Romero slabochom a zradcom.  

Obaja noví svätci sa tak v podobnom čase ocitli v životných situáciách, v ktorých nebolo ľahké robiť správne rozhodnutia. Museli sa rozhodovať v spleti protirečivých názorov, občas si neboli istí sami sebou, správnosťou svojich rozhodnutí.

Ale práve v tom je sila ich svätosti. Neboli bájnymi postavami, neporaziteľnými hrdinami, obdivovanými vodcami. Nohami stáli uprostred všednej ľudskej reality. Podrážali ich, ale nerezignovali.

Odmietali sa poddať mocenským – politickým i cirkevným – tlakom. Neodolali len volaniu svojho svedomia.