Islam ako neoriginálna kresťanská heréza

Islam ako neoriginálna kresťanská heréza

Kupola s polmesiacom a krížom na mešite Gasi Kasim. Foto: stockpeople

Ak si kresťania v stredoveku všímali islam, tak len kvôli tomu, aby ho zdiskreditovali.

Už čoskoro po Mohamedovej smrti sa ukázala obrovská politická priebojnosť islamu. V násilnej expanzii prenikali moslimskí Arabi na Východ i Západ. Už v roku 632 bol islam rozšírený po celom Arabskom polostrove.

V druhej polovici 7. storočia si nábožensko-politicky zmobilizovaní Arabi podrobili celú Severnú Afriku, v roku 711 padlo Španielsko do rúk moslimov, Západogótska ríša zanikla.

Až v roku 732 sa Karolovi Martellovi podarilo ukončiť arabské prenikanie v tomto regióne víťazstvom pri Poitiers. Avšak v ostatných častiach sveta dobývanie pokračovalo: na Východe bola ohrozená Byzantská ríša, na Západe padla do rúk Arabov v 9. storočí Sicília. Z južného Talianska Arabi porazili v roku 983 rímskeho cisára Otta II.

Avšak situácia sa zmenila. Podarilo sa vytlačiť moslimov nielen z Francúzska, ale aj Normanom z Talianska a zo Sicílie. No v Španielsku sa moslimovia udomácnili tak pevne, že reconquista trvala až do konca stredoveku (1492).

Voči islamu sa východné i západné kresťanstvo nachádzalo v určitej bezradnosti a rozpakoch. Kresťania sa považovali za vlastníkov dokonalej a úplnej pravdy. A preto spočiatku nebrali islam skutočne vážne. Keď si ho všímali, tak nie kvôli tomu, aby spoznali jeho vlastný charakter, ale aby ho zdiskreditovali.

V Španielsku, kde kresťania a moslimovia celé stáročia bojovali proti sebe a súčasne museli žiť spolu pod moslimskou nadvládou, došlo časom k duchovnej výmene s islamskou kultúrou. Mozarabovia (kresťanská menšina žijúca v moslimami v roku 711 dobytých a okupovaných regiónoch Španielska) požívali status dhimmi, t. j. ako „vlastníci Písma“ alebo „ľudia Knihy“ smeli za určitých podmienok, okrem iného platiac daň na hlavu, praktizovať svoju vieru. Bola im zaručená ochrana života, majetku a náboženskej praxe, teda vlastný kult, vlastný náboženský zákon, vlastná správa atď.

Obdobie umajjovských vládcov (756 – 1031) sa – ohliadnuc od niekoľkých výnimiek – vyznačovalo pokojným spolunažívaním kresťanov a moslimov.  

Legendárne tradície pri Byzantíncoch a Latincoch

V posudzovaní islamu z kresťanského pohľadu sú rozpoznateľné rozličné obdobia. Pokojné spolunažívanie alebo nepriateľská konfrontácia mali silný vplyv na stanoviská kresťanských autorov k islamu.

Ján Damaský považoval Mohamedovu kristologickú náuku za kresťanskú herézu ariánskeho razenia. Zdieľať

V počiatočnej fáze stretnutia medzi obidvoma náboženstvami dominovala neznalosť. Dobrých sto rokov po Mohamedovej smrti sa na Blízkom východe zaoberal islamom Ján Damaský (675? – pred 753). Za svoje vedomosti o novom náboženstve vďačil svojmu osobnému kontaktu s moslimami, medzi ktorými žil a pracoval.

V „De Haeresibus“, druhej časti svojho teologického diela „Prameň poznania“, počíta islam k herézam, lebo Mohamed bol informovaný predovšetkým ariánskym mníchom. To vysvetľuje podľa Jána aj tú skutočnosť, že Kristus je v Koráne síce nazývaný Božie „Slovo“ a „Duch“, no jeho božstvo je popierané.

A tak Ján Damaský považoval Mohamedovu kristologickú náuku za kresťanskú herézu ariánskeho razenia.

Mohamed ovplyvnený kresťanským mníchom

Táto téza o ovplyvnení Mohameda kresťanským mníchom bola neustále osvojovaná v dlhej tradícii protiislamskej polemiky, či už bola táto polemika byzantskej alebo latinskej proveniencie.

Pôvod legendy o kresťanskom učiteľovi Mohameda treba hľadať azda v skorom moslimskom rozprávaní o Bahírovi. Dôvod na to ponúkalo obvinenie v Koráne, podľa ktorého Mohamed bol poučovaný človekom, ktorý si neposluhoval arabským jazykom: „Vieme, že [neveriaci] hovoria: ‚To [čo prednáša ako božské zjavenie] ho [Mohameda] učí nejaký človek.‘ [Avšak] jazyk toho, na ktorý narážajú..., je nearabský. Toto je, naopak, jasný arabský jazyk“ (Korán 16,103).

V neskoršej byzantskej i latinskej tradícii ariánsky mních, o ktorom hovorí Ján Damaský, dostane mená Sergej, Nestor, Juraj, Mikuláš, Ján atď. Objaví sa nielen ako nestorián alebo monofyzita, ale aj ako arián, ba aj ako apostata alebo dokonca ako autor Koránu. No najčastejšie bol považovaný za nestoriána a za tajuplný Mohamedov informačný prameň.

Na začiatku 9. storočia Teofán Vyznávač († 817) v pokračovaní Chronografie svojho priateľa Juraja Synkella informuje podrobne o Mohamedovom vývoji a pobyte pri židoch a kresťanoch. Táto kronika bola veľmi známa v stredoveku a v latinskom preklade od Anastáza Knihovníka († 879) ako „Chronographia tripartita“ sa stala dôležitou aj pre západnú oblasť. V tejto kronike je takisto reč o heretickom mníchovi.

Dominikán Jakub z Acqui (začiatok 14. storočia) informuje o odpadnutom klerikovi Mikulášovi, ktorý vycestoval do Perzie a spojil sa s Mohamedom, služobníkom diabla. K ním sa pripojil mních Sergej a všetci traja vymysleli spoločne novú sektu, v ktorej bol Mohamed premenený na Boha. Zdieľať

So začiatkom križiackych výprav (1096) a v ich priebehu sa množia informácie Latincov o islame a jeho zakladateľovi. Legendu o kresťanskom ovplyvnení Mohameda heretickým mníchom stretávame v nasledujúcich storočiach v najrozličnejších variáciách: Mohamed sa objavuje ako obeť mnícha, ktorý sa márne usiloval o úrad jeruzalemského patriarchu a následne sa objavil ako čarodejník v Líbyi. Reč je o západnom eremitovi, ktorému sa kvôli heréze nepodarilo stať patriarchom a potom začal vplývať na Mohameda.

Prvý raz na kresťanskom Západe uvádza Peter Ctihodný (1094 – 1156), clunský opát a iniciátor západných štúdií islamu, vo svojom liste Bernardovi z Clairvaux (okolo 1090 – 1153) nestoriánskeho mnícha s menom Sergej ako Mohamedov informačný prameň. Sergej odmietol Kristovo božstvo a pre toto presvedčenie získal Mohameda.

V nasledujúcom období sa zmiešajú rozličné podania: Sergej vystupuje ako heretický mních, apostata a zvodca Mohameda. Tradícia o mníchovi, ktorý stroskotal vo východnej cirkvi, je rozlične pozmenená a preložená na Západ: tu je reč o klerikovi, ktorý sa márne usiloval o vyššie posty v Ríme.

V takzvanej „Liber Nicolai“ sa objavuje istý Mikuláš ako kardinál. Je opisovaný ako nikolaita, ktorý viedol bezuzdný život. Peter Ctihodný odmieta predstavu, že Mohameda treba vidieť v spojitosti s Mikulášom, jedným zo siedmich diakonov zvolených apoštolmi, a Mohamedovu náuku v súvislosti s náukou nikolaitov, gnosticko-libertínskeho hnutia, ktorého pôvodcu patristická tradícia v nadväznosti na Ireneja Lyonského vidí v Mikulášovi z Antiochie spomínanom v Skutkoch apoštolov (porov. Sk 6,5).

Napriek tomu táto legenda bola naďalej tradovaná. Dominikán Jakub z Acqui (začiatok 14. storočia) informuje o odpadnutom klerikovi Mikulášovi, ktorý vycestoval do Perzie a spojil sa s Mohamedom, služobníkom diabla. K ním sa pripojil mních Sergej a všetci traja vymysleli spoločne novú sektu, v ktorej bol Mohamed premenený na Boha. 

Islam ako falzifikát

Ľudová fanzázia o Mohamedovi a vzniku islamu nepoznala zjavne nijaké hranice. Všetky tieto legendárne tradície sledujú jednoznačný cieľ, totiž predstaviť nové náboženstvo ako neoriginálne a nepôvodné, ako ozvenu heretického kresťanského vyučovania a tým opečiatkovať islam ako falzifikát.

Takýmto spôsobom mal byť vyvrátený nárok Koránu, že je zjavujúcim spisom božského pôvodu. K tomu pribudla v stredoveku neustále sa objavujúca otázka týkajúca sa možnosti takého rýchleho rozšírenia islamu. Vpádom moslimov do stredomorského priestoru, až do Španielska, sa orbis christianus značne scvrkol.

Kedysi zahrnoval celú Rímsku ríšu, ba dokonca siahal ďaleko za jej [východné] hranice, no v dôsledku prenikania islamu kresťanstvo stratilo celú severnú Afriku, Predný a Stredný východ, dokonca niektoré časti Európy. Ako to bolo možné?

Jeden dôvod kresťania našli v nových vojenských metódach, ktoré islam predviedol pri svojom šírení. Ďalší dôvod videli v čarodejníctve. A už začali kolovať okolo Mohamedovej osoby legendy, ktoré chceli presvedčiť o jeho čarodejníckom umení, o jeho zvádzajúcich a podvodných manévroch.

No čarodejníctvo bolo považované za umenie mágov, a tí zas boli uvádzaní do súvislosti s Perziou. A teda z Perzie musel pochádzať ten tajuplný učiteľ, ktorý mal tak silno ovplyvniť Mohameda. 

Zdroj: Lexikon des Islam. Von Adel Theodor Khoury, Ludwig Hagemann und Peter Heine, Herder 1999.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo