Reakcie na pád Konštantínopolu

Reakcie na pád Konštantínopolu

Kardinál Mikuláš Kuzanský

Mikuláš Kuzanský chcel vziať moslimov takpovediac za ruku, aby ich viedol k pochopeniu kresťanskej viery.

Rozrušený Konštantínopolom, dobytým Mehmedom II. 29. mája 1453, napísal Mikuláš Kuzanský (1401 – 1464) ešte v tom istom roku spis „De pace fidei“. Ide o vizionársky rozhovor o pokoji vo viere medzi zástupcami najrozličnejších náboženstiev a svetonázorov. O rok nato Kuzanský odpovedal na list svojho starého priateľa Jána zo Segovie († 1458) zo 4. decembra 1454. V ňom Ján zo Segovie položil otázku, či sa nemá – odhliadnuc od nutnej obrany – ísť radšej cestou pokoja než cestou vojny k prekonaniu Mohamedovej sekty. V rokoch 1460/61 Mikuláš Kuzanský napísal svoje „Cribratio Alkorani“/„Preosievanie Koránu“. Ide o polemicko-apologetické dielo, ktoré chce skúmať Korán, či neobsahuje kresťanské myšlienkové bohatstvo. Dôkladné štúdium a zužitkovanie ním používaných prameňov ukazuje, že Kuzanský sa intenzívne usiloval o pochopenie islamu.

V rozsiahlom diele ide Mikulášovi Kuzanskému o teologickú výmenu názorov s islamom. Preto je polemika proti Mohamedovi na vtedajšiu napätú situáciu zredukovaná na pozoruhodnú mieru. Zámerom jeho práce je vypátrať aj z Koránu evanjeliovú pravdu. Tento prístup si mohol zvoliť, pretože islam považoval za kresťanskú herézu, ktorá vyrástla z nestorianizmu. Za predpokladu prítomnosti evanjelia v Koráne chcel Mikuláš preosiať a vytriediť z Koránu jeho biblický obsah. S týmto predsudkom pristúpil Kuzanský ku Koránu, aby ho vykladal vychádzajúc z evanjelia. V tomto predsudku spočívajú aj korene evanjeliu takej vernej Kuzanského interpretácie Koránu.

Pri svojej interpretácii Koránu sa Mikuláš nechal viesť motívom „pia interpretatio“, t. j. išlo mu o dobromyseľnú, veľkodušnú a láskavú interpretáciu Koránu. Spôsob jeho postupu sa ukazuje v pojme „manuductio“, t. j. chcel vziať moslimov takpovediac za ruku, aby ich viedol k pochopeniu kresťanskej viery. Ako jedinečné pokusy budovania mostov k islamskej viere možno hodnotiť jeho „Manuductiones ad Trinitatem“ – „Rukoväte ku kresťanskému chápaniu Trojice“. Osobitnú pozornosť venoval Mikuláš Kuzanský preosievaniu koránskej kristológie. Hypostatickú úniu považoval za najťažšiu spornú otázku medzi moslimami a kresťanmi, lebo od akceptácie alebo odmietnutia Kristovho Božieho synovstva záviselo zároveň rozhodnutie za alebo proti trojičnému chápaniu Boha. Mikuláš Kuzanský ostro kritizuje koránske predstavy o raji. No prostredníctvom svojej „pia interpretatio“ sa aj tu usiluje harmonizovať eschatologické výroky Koránu s výrokmi Biblie.  

Zásluha spisu „Cribratio Alkorani“ Mikuláša Kuzanského spočíva v tom, že hľadal spoločné teologické styčné body medzi islamom a kresťanstvom.

Pápež Pius II.

Ináč sa usiloval čeliť islamu pápež Pius II. (1458 – 64). Pápežovi venovaným spisom „Cribratio Alkorani“ chcel Mikuláš Kuzanský dať Piovi II. do rúk materiál. No z priameho zužitkovania Kuzánského práce cítiť skutočne málo v liste, ktorý Pius II. napísal v roku 1461 Mehmedovi II. Úplne odhliadnuc od toho, že pápež ešte raz oživil myšlienku križiackej výpravy proti moslimom a podnikol príslušné opatrenia – no jeho plán stroskotal na nedostatku podpory –, tento list pôsobí naozaj bizarne. Svojou iniciatívou pohnúť sultána k prijatiu kresťanstva nepodnikol Pius II. nič nové. Už pred ním sa pápeži usilovali o niečo podobné. Boli neúspešní takisto, ako mal byť neúspešný aj on. Vo svojom devätnásťkapitolovom liste Mehmedovi II., v ktorom sa pápež vyhol masívnym útokom na islam a jeho proroka, Pius II. sľubuje sultánovi ako odplatu za jeho prípadný prestup na kresťanstvo enormný nárast politickej moci. 

Na podnet Mikuláša Kuzanského napísaný spis „Contra perfidiam Mahometi“ Dionýza Kartuziána je málo originálny. Jeho poznatky Koránu zaostávajú za Kuzanského poznatkami. Spomeňme ešte „Tractatus contra principales errores perfidi Mahometi“ Juana de Torquemadu (Jána Turrecrematu OP, 1388 – 468), jedného z najvplyvnejších pápežských teológov svojej doby. Teologické rozpory medzi islamom a kresťanstvom sú preberané nediferencovane.

Martin Luther a islam

Prenikanie Osmanov v 16. storočí – v roku 1529 bola obliehaná Viedeň, v roku 1541 dobytá Budapešť – malo negatívne následky na vzťah moslimov a kresťanov. Nepriateľstvo bolo stále zarytejšie a kresťanská polemika proti islamu sa zostrila. 

Počas tureckého nebezpečenstva roku 1529 sa Martin Luther (1483 – 1546) obrátil na ľud viacerými spismi o Turkoch. Často zaujímal aj vo svojich rečiach pri stole stanovisko proti Turkom a ich náboženstvu. Z poverenia kurfirsta Johanna Friedricha napísal v roku 1541 „Napomenutie k modlitbe proti Turkom“. Kurfirst sa obrátil na neho listom s poverením, že „kazateľom v celom Saskom kurfirstve treba podporne a bezodkladne prikázať, aby vo všetkým kázňach s najväčšou vážnosťou napomínali ľud k modlitbe kvôli nastávajúcej núdzi a tyranskému konaniu Turka a že treba z celého srdca neúnavne prosiť Božiu všemohúcnosť, aby udelila láskavé odvrátenie a dala všetkým, ktorí bojujú proti Turkom, sebazaprenie a láskavé víťazstvo“ (WA 51,578). O rok neskôr Luther preložil spis „Contra legem Sarracenorum“ Ricolda de Monte Crucis.   

Už od roku 1539 Luther poznal tento spis, ako to vyplýva z vtedy ním vydaného „Libellus de ritu et moribus Turcorum“. Spolu s „Cribratio Alkorani“ Mikuláša Kuzanského bol pre neho celé roky jediným informačným prameňom o islame. Luther najskôr pochyboval, či Ricoldov popis skutočne ponúka autentický obraz islamu. Tieto pochybnosti vymizli, keď sa na popolcovú stredu v roku 1542 prvý raz pozrel do latinského vydania Koránu. Lutherom zhotovený nemecký preklad spisu „Contra legem Sarracenorum“ nesie jeho vlastný rukopis: Luther skracuje a doplňuje, kde sa mu to javí vhodné. Pri preklade niektorých slov postupoval veľmi voľne. Používa oveľa ostrejší tón v polemike proti Mohamedovi a Koránu ako pred ním Ricoldus. Nedá sa prehliadnuť tureckým nebezpečenstvom podmienený tvrdší spôsob postupu v polemike proti islamu. Vo svojom „Napomenutí k modlitbe proti Turkom“ Luther neskrýva svoj odpor voči islamu, keď hovorí o „diabolskom výkale“ alebo o „rúhavom Mahmetovi“.

A to nie je všetko. Viac o Lutherovom postoji sa dozviete o týždeň...

Zdroj: Lexikon des Islam. Von Adel Theodor Khoury, Ludwig Hagemann und Peter Heine, Herder 1999. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo