Prvé kroky k duchovnej výmene názorov s islamom

Prvé kroky k duchovnej výmene názorov s islamom

Moslimovia pri čítaní Koránu. Foto: islamcity.org

Priekopnícku prácu odviedol Peter Ctihodný, ktorý podnietil prvý úplný latinský preklad Koránu.

Bola to východná cirkev, ktorá ako prvá začala teologickú kontroverziu, počnúc Jánom Damaským. Na latinskom Západe mali uplynúť ešte storočia, kým boli vytvorené predpoklady pre vážnu výmenu názorov.

Prvý latinský preklad Koránu

Až postupné rozširovanie obzoru väčšou informovanosťou, zbieraním praktickej skúsenosti a výmenou myšlienok prinieslo so sebou novú situáciu pre Západ. Priekopnícku prácu tu odviedol Peter Ctihodný (1094 – 1156). Na jeho podnet vznikol prvý úplný latinský preklad Koránu. Keďže on sám neovládal arabský jazyk, bol odkázaný na prekladateľa. Podarilo sa mu získať pre svoj zámer z Anglicka pochádzajúceho Roberta z Kettonu, ktorý pracoval v Španielsku na preklade astronomických spisov z arabčiny. On obstaral prvý latinský preklad Koránu (1143). Tým bol položený základ pre vecnú výmenu názorov s islamom.

Popri Koráne nechal Peter Ctihodný preložiť do latinčiny aj ďalšie arabské spisy. Z pera Petra Ctihodného pochádzajú rozličné polemicko-apologetické spisy, ktoré zjavujú dovtedy na Západe neznáme poznatky o živote a náuke Mohameda. Dielo clunyjského opáta sa stalo hlavným prameňom pre neskoršie polemicko-apologetické spisy latinských autorov o islame.

Začiatok misijného pôsobenia

So začiatkom misijného pôsobenia františkánov a dominikánov medzi moslimami v Európe a na Blízkom východe na začiatku 13. storočia sa začala nová fáza islamsko-kresťanskej výmeny názorov. Najskôr pole ovládala polemika proti Mohamedovi a Koránu, odteraz sa presadzovali apologetické tendencie. Hoci polemika si uchovala stabilné miesto vo výmene názorov s islamom – zodpovedajúc konkrétnym politickým pomerom bola niekedy silnejšia, inokedy slabšia –, napriek tomu je rozpoznateľný posun dôrazu v postoji k islamu. Nové akcentovanie bolo výsledkom vzbudeného úmyslu kázať moslimom kresťanskú vieru a dodávať im argumenty pre pravdu biblického posolstva, keď križiacke výpravy k oslobodeniu Svätej zeme predsa len nedosiahli dúfanú účinnosť. Hoci misijné úspechy boli malé, treba vidieť a uznať úmysel, ktorým sa vyznačuje v tej dobe začínajúca sa fáza konfrontácie s islamom: uznanie potreby teologickej kontroverzie a úsilie reholí vytvoriť pre ňu predpoklady.

František Assiský 1219/20 bol toho priekopníkom, najskôr v Egypte, potom v Sýrii. Vo vedomí, že misionárska práca medzi moslimami si vyžaduje prehĺbené teologické školenie, ako aj znalosť arabského jazyka a islamu, dominikáni na tento účel založili vlastné jazykové školy. Ich rehoľní učenci dostali za úlohu systematicky zostaviť možné vyvrátenie moslimskej náuky, aby takto mohli ponúknuť pomoc a usmernenie misionárom pôsobiacim v Španielsku a vo Svätej zemi.

Tomáš Akvinský

Tomáš Akvinský (1225 – 1274) napísal svoju „Summa contra Gentiles“ so zámerom predstaviť pravdu kresťanskej viery neveriacim. Tomáš si uvedomoval ťažkosti pri apológii kresťanskej viery: spočívajú na jednej strane v nedostatočnom poznaní toho druhého a jeho pozície a na druhej strane v neuznávaní Biblie ako autentického Božieho slova moslimami a neveriacimi. Keďže biblické spisy nemožno predpokladať ako spoločný základ pri výmene názorov s nimi, ako spoločný základ zostáva len prirodzený rozum. Tento východiskový bod je pozoruhodný. Je pochopiteľný, keď vychádzame z duchovnej situácie vtedajšieho Paríža, kde Tomáš vyučoval. Na pozadí začínajúcej renesancie sa Tomáš usiloval predstaviť základné črty kresťanskej viery vychádzajúc z filozoficko-teologickej argumentácie.

No Tomáš oslovuje moslimov aj priamo. Pritom sa ukazuje, že nepatrí k veľkým znalcom islamu, ako napríklad jeho spolubrat Ricoldus de Monte Crucis, ku ktorému sa ešte vrátime. To, čo nachádzame o Mohamedovi a jeho náuke pri Tomášovi, je dostatočne známe z tradície protiislamskej literatúry, no to, že Tomáš šiel pri posudzovaní islamu úplne vlastnými cestičkami, objasňuje jeho názor, že moslimovia sa nezhodujú s kresťanmi vo viere v autentickosť biblického zjavenia. Kvôli tomu Tomáš nepovažuje moslimov za heretikov alebo apostatov, ale za „pohanov“, t. j. inovercov, hoci Mohamed nepodal dôkazy pre túto pravdu.

Malý spis „De rationibus fidei“ je krátkym výkladom kresťanskej viery v súvislosti s moslimami. Je v ňom cítiť málo z polemiky. V popredí stojí apológia kresťanskej viery.

Ricoldus de Monte Crucis

Inak ako Tomáš postupoval Ricoldus de Monte Crucis († 1320). Veľmi významné je jeho dielo „Contra legem Sarracenorum“. Tu hovorí muž praxe, ktorý sa po rozsiahlej pedagogickej činnosti vo svojej reholi nakoniec úplne venoval misijnej práci na Blízkom východe. Počas svojho viacročného pobytu v Bagdade nadobudol dokonalú znalosť arabského jazyka a solídny prehľad o teológii Koránu, aby mohol v teréne diskutovať s moslimami. Vo svojom hlavnom diele „Contra legem Sarracenorum“ sa usiloval kritickým spôsobom zaoberať životom a náukou Mohameda. Zdôvodnenie kresťanskej viery sa v tomto diele koná na pozadí a – prevyšujúc Tomáša – v konfrontácii s koránskou teológiou. Hlavný dôraz spočíva v teologickej výmene názorov medzi kresťanskou a islamskou vierou. Aj keď nechýbajú polemické vyjadrenia proti Mohamedovi a Koránu, predsa len je zreteľný posun dôrazu v prospech apologetických záujmov.

Dejiny vplyvu Ricoldovho spisu sa ukazujú cez Mikuláša Kuzanského až po Martina Luthera, ktorý sa postaral o jeho najväčšie rozšírenie v nemeckom jazykovom priestore.    

Raymund Llull

Právom je Raymund Llull (1232 – 1316) považovaný za najväčšieho stredovekého misionára medzi moslimami. Na odporúčanie Raymunda z Peňafortu, ktorý ho v roku 1264 naviedol na misijnú úlohu, začal Llull príslušné osobitné štúdiá. Hoci jeho pôsobenie malo byť najskôr ohraničené na Palmu a okolie, časom sa jeho pohľad rozširoval a nakoniec sa týkal celého arabského sveta. Llullovo písomníctvo je obrovské. Jeho cieľom bolo zriaďovať misijné kolégiá pre výuku misionárov v cudzích jazykoch. Žiadal jednotné vedenie misijnej práce rímskou kúriou. V roku 1276 Llull zaznamenal prvý úspech: založenie prvého misijného kolégia v Miramare (Malorka). Nasledovali misijné cesty do Severnej Afriky, misijné pôsobenie medzi moslimami a židmi v Neapole, na Malorke, Cypre, Sicílii. Llull sa úplne obetoval misijnej myšlienke. Pri viacerých náboženských diskusiách riskoval život. Llullovo striktné odmietanie náboženskej vojny muselo v neskoršom období – zaiste v adaptácii na vládnuceho ducha doby – prepustiť miesto idealizácii myšlienky križiackej výpravy. Na druhej strane Llull bol celkom oduševnený a preniknutý myšlienkou, že svojou metódou dišputy a dokazovania má k dispozícii „rationes necessariae“, takže „via disputationis“ má mať prednosť pred násilnými a nátlakovými metódami.

Nariadením Viennského koncilu (1312), aby boli zriadené po dve katedry k štúdiu východných jazykov na piatich univerzitách na Západe (kan. 11), našli neúnavné Llullove úsilia uznanie a súhlas v najvyšších cirkevných kruhoch. Rozhodujúci význam majú Llullove náboženské diskusie, ktoré máme k dispozícii v písomnej podobe, a niektoré uvedieme: V jeho „Liber de gentili et tribus sapientibus“ predstavujú traja učenci – moslim, žid a kresťan – svoju vieru pohanovi, ktorý sa potom obráti na vieru v jedného Boha, na neurobí ďalšie rozhodnutie, ktoré by sa týkalo konverzie na špecifické náboženstvo. O vychádzaní Svätého Ducha hovoria po sebe Grék a Latinec v „Liber de Sancto Spiritu“. Llullova kniha „Liber super psalmum Quicumque vult, sive Liber Tatari et Christiani“ má ako obsah otázku nejakého Tatára týkajúcu sa jemu primeraného životného poriadku (lex). Ani žid, ani moslim, ani kresťan ho nedokážu presvedčiť. Až vysvetlenie symbolu „Quicumque“ eremitom Blanquernom ho privedie k prestupu na kresťanstvo. Kladie sa otázka týkajúca sa misijnej metódy: dialóg alebo boj (križiacka výprava)? Táto otázka zostáva otvorená. 

Vo svojom „Disputatio fidelis et infidelis“ diskutuje Llull v dialógu o ôsmich kontroverzných článkoch viery. Trojica a inkarnácia sú častými témami jeho diskusií, je to tak v „Liber de quinque sapientibus“, v „Disputatio Raimundi cristiani et Hamar Saraceni“ alebo v „Liber de novo modo demonstrandi sive ars praedicativa magnitudinis“. Obidve tajomstvá viery majú byť dokázané ako logicky nutné a zlučiteľné s jedinosťou Boha. Llullov pokus argumentačne vyvrátiť náuku Koránu vychádza z dokázateľnosti obsahu kresťanskej viery. Skutočné moslimské námietky pri ňom však obchádzajú nakrátko.

Zdroj: Lexikon des Islam. Von Adel Theodor Khoury, Ludwig Hagemann und Peter Heine, Herder 1999. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo