Mohamed, Boží Posol

Prvú a druhú časť Mohamedovho životopisu nájdete tu a tu.

Popri prorockom ohlasovaní Mohamed podľa islamskej viery dostal príkaz zanechať Korán ako posvätnú knihu svojej obci a ľuďom. Táto kniha je dokument zjavenia, Boží zákon, ktorý je neustále označovaný ako priama cesta (porov. Korán 10,25; 15,41), Božia cesta (porov. Korán 14,3; 16,94; 47,32;  58,16). Boh je garantom správnosti tejto knihy. Boh ju vyhlasuje za zaväzujúcu a od ľudí žiada poslušnosť a nasledovanie: „A toto je kniha, ktorú sme vám zoslali, požehnaná (kniha). Nasledujte ju a buďte bohabojní, aby ste našli zmilovanie“ (Korán 6,155).

Veriacemu moslimovi je táto Božia cesta oznamovaná a ohlasovaná Mohamedom, takže Božia cesta sa mu javí prakticky ako cesta Božieho posla a povinnosť nasledovať Boha sa konkretizuje v povinnosti nasledovať cestu Posla. Samotný Korán rozličnými vyjadreniami nasvedčuje, že v praxi prijíma stotožňovanie obidvoch ciest. Na jednej strane sa od moslimov žiada, aby sa podrobili Poslovmu vedeniu a nasledovali ho (Korán 7,158; porov. 60,12; 14,44; 26,216). Lebo láska k Bohu sa vyjadruje vo vernom nasledovaní, ktoré sa preukazuje Poslovi: „Hovor: keď milujete Boha, tak ma nasledujte, potom vás bude milovať Boh a odpustí vám vaše hriechy“ (Korán 3,31).  

Na druhej strane je vytvárané pevné spojenie medzi Bohom a jeho Poslom, takže nemožno oddeľovať poslušnosť voči Bohu od poslušnosti voči jeho Poslovi. Korán spomína obidvoje spolu: „Poslúchajte Boha a Posla“, dôrazne prikazuje Korán veriacim (Korán 3,32. 132; 8,1. 46; 9,71; 3,33.71; 58,13 atď.). Veriaci nesmú odporovať Bohu a jeho Poslovi (Korán 8,13; 58,5.20; 59,4), odmietať im poslušnosť (Korán 4,14; 33,36) alebo byť voči nim neverní (Korán 8,27).

Niektoré výrazy Koránu prinášajú jazykové varianty, ktoré, tak sa mi javí, otvárajú prechod k ďalšej perspektíve. Už sa jednoducho neprikazuje: Poslúchajte Boha a Posla, resp. jeho Posla, ale: Poslúchajte Boha a poslúchajte Posla (Korán 4,59; 5,92; 47,33). Táto gramatická odluka neznamená rozkol medzi autoritou Boha a autoritou jeho Posla, poukazuje len na to, že Boh poveril svojho posla ohlasovať zjavenie a zákon, a že v konečnom efekte jestvuje dokonalá zhoda medzi Poslom a Bohom legitimizujúcim Posla. Paralelné postavenie obidvoch autorít však umožňuje, aby sa natrvalo a v každodennej praxi uvádzal ako zákonodarná autorita už len Prorok, pričom sa vždy predpokladá, že Prorok dostáva svoju autoritu od Boha. To sa ukazuje už vo verši ako tento: „A keď sa im hovorí: Príďte k tomu, čo Boh zoslal, a k Poslovi, vidíš pokrytcov, ako sa jasne odvracajú do teba“ (Korán 4,61).

Ide tu predovšetkým o rozhodnutia v jednotlivých otázkach podľa právnych noriem zákona. Práve pre takéto praktické prípady potreboval Mohamed viac osobnej slobody rozhodovania než pre zásadné otázky, pri ktorých bola oslovovaná priama autorita Boha. A tak mohlo byť pomocou pre Mohameda a pre spoločenstvo, keď jeho autorita bola uznávaná do tej miery, že on sám, síce na pozadí legitimizácie Bohom, ale nie vždy na základe bezprostredného zjavenia, mohol rozhodnúť o konkrétnych prípadoch. Kvôli tomu zdôrazňuje Korán tieto právomoci Proroka bez toho, aby zakaždým spomínal garantujúce Božie meno.

Nasledujúce pasáže v Koráne objasňujú tieto perspektívy:

- Boh a Posol rozhodujú spolu: „Vy, ktorí veríte, poslúchajte Boha a poslúchajte Posla a príslušného medzi vami. Keď sa o niečom hádate, tak to predložte pred Boha a pred Posla, takto veríte v Boha a posledný súd. To je lepšie a vedie to ku krajšiemu záveru.

- Boh a Posol sú oslovovaní, ale Posol je tým, kto rozhoduje: „A keď sú volaní k Bohu a jeho Poslovi, aby on (= Posol) medzi nimi súdil, jedna časť sa od nich hneď odvráti (rovnaká formulácia: Korán 24,51; porov. aj 24,54).

- Tak je prítomnosť Posla uprostred moslimov garanciou pre pravdu viery a správnosť cesty spoločenstva: „Ako sa môžete stať neveriacimi, keď sú vám prednášané Božie znamenia a jeho Posol je medzi vami? Kto sa drží Boha, je vedený k priamej ceste“ (Korán 3,101).

- Posol je Bohom autorizovaný sudca a posledná rozhodovacia inštancia: „Nie, pri tvojom Pánovi, neuveria skutočne, kým si ťa nevezmú za rozhodovacieho sudcu o tom, čo je medzi nimi sporné, a potom kvôli tvojmu rozhodnutiu nebudú pociťovať vo svojom vnútri žiadnu tieseň, ale v úplnej oddanosti sa prispôsobia! (Korán 4,65). 

- Korán žiada od veriacich poslušnosť voči Poslovi, ktorý je tu potom spomínaný sám: „... a poslúchajte posla...“ (Korán 24,56; porov. 24,54; 58,8).

- Pre to existujú dva dôvody: „A vyslali sme poslov len kvôli tomu, aby ich poslúchali s Božím povolením...“ (Korán 4,64); – „Kto poslúcha posla, poslúcha Boha“ (Korán 4,80). 

Aj moslimské podanie potvrdzuje, že Mohamed je Bohom ustanovený vodca moslimov a Bohom autorizovaný nositeľ rozhodnutí.

V nasledujúcich riadkoch budú uvedené niektoré výroky samotného Mohameda podľa rozprávaní tradície:

- Keď som vám niečo zakázal, potom sa tomu vyhýbajte. A keď som vám niečo prikázal, tak to konajte, nakoľko vládzete... (podľa Abu Hurajru, pri Bucharim, Muslimovi, Tirmidhim).

- Pravdivým posolstvom je Božia kniha. Najkrajším správnym vedením je Mohamedovo správne vedenie (podľa Džabíra, pri Nasajovi, Bucharim, Muslimovi).

- So mnou a s tým, s čím ma poslal Boh, je to ako s mužom, ktorý prišiel k svojmu ľudu a povedal: Ľud môj, videl som na vlastné oči jednotky, a ja som vám varovateľom, ktorý vystupuje nahý. Tak sa zachráňte!

Jedna časť jeho ľudu ho poslúchla a hneď vyrazila. A tak mohli odísť v pokoji. Druhá časť ľudu ho obvinila z klamstva a zostala na mieste. Jednotky ich dosiahli ráno, priniesli na nich skazu a vyhubili ich.

Tak je to s tým, kto ma poslúcha a nasleduje to, s čím som prišiel, a s tým, kto je voči mne neposlušný a vyhlasuje za klamstvo to, čo som priniesol z pravdy (podľa Abu Musa al-Ašariho, pri Bucharim, Muslimovi).

- Moje celkové spoločenstvo vstúpi do raja, nevstúpi len ten, kto sa zdráha. Povedali: Boží posol, a kto je ten, kto sa zdráha?

Posol povedal: Kto ma poslúcha, vstúpi do raja. Zdráha sa ten, kto je voči mne neposlušný (podľa Abu Hurajru; pri Bucharim).

Zdroj: Lexikon des Islam. Von Adel Theodor Khoury, Ludwig Hagemann und Peter Heine, Herder 1999. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.