Podobnosti a rozdiely medzi vierou kresťana a moslima

Podobnosti a rozdiely medzi vierou kresťana a moslima

Ilustračná fotografia. Zdroj: IGFM

O spoločnom vlastníctve troch veľkých monoteistických náboženstiev biblickej tradície.

„Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov“ (Hebr 1,1). Toto presvedčenie, že Boh sa zjavil, patrí k spoločnému vlastníctvu troch veľkých monoteistických náboženstiev biblickej tradície: židovstva, kresťanstva a islamu.  

Židia, kresťania a moslimovia sú presvedčení o tom, že Boh sa zjavil skrze prorokov a poslov v rozličných dobách rozličným národom.

Rozliční proroci a poslovia

Podľa Koránu Boh hovoril predovšetkým skrze Abraháma, Mojžiša, Ježiša a naposledy skrze Mohameda, ktorý priniesol ľuďom v Koráne definitívne a neprekonateľne Božie slovo. Korán ako priame Božie slovo ľuďom (verbálna inšpirácia) sa chápe ako potvrdenie a doplnenie Tóry a Evanjelia. Korán považuje Sväté písma židov a kresťanov za spisy, ktoré Boh zoslal Mojžišovi a Ježišovi. Podľa toho sú tak židia, ako aj kresťania označovaní za „ľudí Knihy“ (porov. Korán 2,105. 145.; 5,15. 19).

Vo všeobecnosti Korán uznáva všetkých prorokov, ktorí z Božieho poverenia vo svojej dobe doručili svojim krajanom a súčasníkom božské zjavenia. Mohamed videl seba a svoje vlastné poslanie v kontinuite s poslaním a poverením veľkých postáv dejín prorokov a dejín ľudstva, s Abrahámom, ohlasovateľom pôvodného, čistého náboženstva, s Mojžišom, ohlasovateľom Tóry, a s Ježišom Kristom, ohlasovateľom Evanjelia. Popri Abrahámovi zaujímajú prednostné postavenie ako doručitelia zjavenej knihy aj Mojžiš a Ježiš: „A poslali sme Mojžišovi knihu a nechali sme po ňom nasledovať poslov. A poslali sme Ježišovi, synovi Márie, jasné znamenia a posilňovali sme ho duchom svätosti“ (Korán 2,87).

S Koránom sú zároveň aj Tóra a Evanjelium charakterizované ako Bohom zjavené knihy: „Zoslal ti knihu s pravdou ako potvrdenie toho, čo jestvovalo (v zjavených spisoch) pred ním (t. j. pred koránovým spisom). A zoslal Tóru a Evanjelium predtým ako správne vedenie pre ľudí a zoslal rozlišovaciu normu“ (Korán 3,3-4). Korán podrobne popisuje pomer troch zjavených spisov – Tóry, Evanjelia, Koránu – v koránovej súre 5,44-48.

Všetky tri knihy sú zásielkami od Boha. Ako také sa navzájom potvrdzujú. Korán ako posledný Bohom poslaný spis je potvrdením Tóry a Evanjelia. A naopak, skoršie zjavené spisy židov a kresťanov potvrdzujú Korán: „Keď pochybuješ o tom, že sme ti poslali (ako zjavenie), potom sa opýtaj tých, ktorí (už) čítajú spis (potom, čo ho) už pred tebou (dostali)!“ (Korán 10,94). Všetky tieto knihy ako knihy zjavené Bohom treba vnímať ako jednotu, veď predsa Korán neobsahuje nijaké nové zjavenia, ktoré by protirečili Tóre a Evanjeliu. Mohamed sa vidí celkom v línii skorších prorokov a svoje posolstve považuje za zopakovanie skorších zjavení. Korán teda nechce byť ničím iným ako arabským znením prazjavenia, ktoré bolo dané „ľuďom Knihy“, židom a kresťanom. Existuje len jeden večný Spis pri Bohu, „pranorma knihy“ (Matka Knihy: „umn al-kitab“) (Korán 3,7 a. i.), ktorá bola postupne zjavená rozličným národom v ich rozličných jazykoch.  

Božia podstata zostáva zahalená

Podľa koránového chápania Boh neodhaľuje tajomstvo svojej vnútornej podstaty, ale iba tajomstvo svojho konania v súvislosti so svetom, zvlášť s človekom. Tu sa ukazuje predovšetkým ako Všemohúci a ako Milosrdný. Stále používaná myšlienka všemohúcnosti objasňuje, ako vyvýšený je Boh nad každé stvorenie. Boh vo svojej múdrej prozreteľnosti vedie osud sveta i človeka, nič sa nedeje bez absolútnej a neobmedzenej Božej vôle. Všetko vznikanie a zanikanie, život a smrť, spása a nešťastie sú rozhodnuté v jeho vôli. Boh určuje beh vecí a život človeka; šťastie a nešťastie, zdravie a chorobu, radosť a bolesť – všetko spočíva v jeho rukách: „Hovor: prihodí sa nám len to, čo nám Boh určil“ (Korán 9,51).

Práve na základe tejto všemohúcnosti, ktorej nič neunikne a ktorá vykonáva, čo chce, je Boh – podobne ako v biblickej tradícii – predovšetkým Milosrdný (al-rahman), Ohľaduplný, Odpúšťajúci, ktorý neprestáva odpúšťať, Rozdeľovač všetkých dobier, Veľkomyseľný, Trpezlivý a Súcitný, ktorému sa možno s plnou dôverou úplne oddať. To je náplňou slova islam: úplne odovzdanie sa Bohu a podriadenie sa jeho vôli.

Ako už v Biblii, tak aj v Koráne je Boh popisovaný nielen ako vzdialený transcendentný Boh, ale súčasne ako ten, ktorý je človeku „bližší ako krčná tepna“ (Korán 50,16); Boh je „priateľ veriacich“ (Korán 3,68), ktorý poskytuje „zachraňujúce priateľstvo“ (Korán 18,44). Jemu nič nezostane skryté, pozná najvnútornejšie tajomstvá sŕdc: „Boh vie o vnútornom tajomstve (myšlienkach a zmýšľaní)“ (Korán 35,38; 8,70), „Boh vie, kde sa túlate a kde zostanete“ (Korán 47,19).

Existuje len jeden jedinečný Boh: Striktný monoteizmus v islame

Moslimovia zastupujú striktný monoteizmus. Jedinosť Boha patrí k ústrednému posolstvu islamu. „Niet iného Boha okrem Boha,“ takto znie prvá časť islamského vyznania viery. V Koráne sa jednoznačne hovorí: „Hovor: ó, vy neveriaci, ja neuctievam, čo vy uctievate, ani vy neuctievate, čo ja uctievam. Ani ja nebudem uctievať, čo vy uctievate, ani vy nebudete uctievať, čo ja uctievam. Vy máte svoje náboženstvo, a ja mám svoje náboženstvo“ (Korán 109,1-6).

Tým boli dané mantinely pre ohlasovanie jedinosti a jedinečnosti Boha. „Hovor: On je Boh, Jediný, Boh, Nepreniknuteľný. Nesplodil a nebol splodený, a nik mu nie je rovný“ (Korán 112,1-4).  

Paralelne k neustále od tej doby bránenému tvrdeniu, že existuje len jeden Boh, Mohamed zavrhoval predstavu o spoluúčasti Boha, to znamená, aby sa Bohu pridružovali ďalší vedľajší bohovia (širk). Tí, ktorí pripisujú Bohu spoločníkov, boli označovaní za mušrikum, za polyteistov; oni – tak sa uvádza – páchajú neodpustiteľný hriech: „Boh neodpúšťa, že mu pridružujú (ďalších bohov), a odpúšťa, čo leží pod tým, komu on chce. A kto Bohu (iných) pridruží, vymyslel ohromný hriech“ (Korán 4,48. 116; 31,13). 

Predstava polyteistov, ich modly a bôžikovia, sú neustále terčom Mohamedovej kritiky. Mohamedom uvedené argumenty proti nim sú rozmanité. Z veľkého počtu dokladujúcich miest zacitujme podrobne nasledovný text: 

 „Povedz: Slávu Bohu a pokoj Jeho služobníkom, ktorých si vyvolil! Je lepší Boh alebo to, čo (Mu) pridružujú? Alebo kto stvoril nebesia a zem a nechal vám padať z neba vodu? Skrze to sme nechali narásť záhrady, ktoré spôsobujú radosť. Nie je vo vašej moci, aby ste dali stromom rásť. Existuje nejaký (ďalší) boh popri Bohu? Nie, no vy ste ľudia, ktorí predsa len kladú Bohu (iných bohov) na roveň. Alebo kto urobil zem pevným základom a po nej urobil rieky a pevne na nej založil vrchy a urobil medzi obivoma morami hrádzu? Existuje nejaký (ďalší) boh popri Bohu? Nie, väčšina z vás o tom nevie. A kto vypočúva utláčaného, keď k Nemu volá, a ruší zlo a robí z vás nasledovníkov na zemi? Existuje nejaký (ďalší) boh popri Bohu? No vy na to málo pamätáte. Ale kto vás vedie temnotami pevniny a mora (po správnej ceste)? A kto posiela vetry ako poslov radosti pred svojím milosrdenstvom? Existuje nejaký (ďalší) boh popri Bohu? Vyvýšený je Boh nad všetko, čo (Mu) pridružujú. A kto robí stvorenie na počiatku (k existencii na tejto zemi) a opakuje ho (pri vzkriesení existencie na druhom svete)? A kto vás zásobuje z neba a zo zeme? Existuje nejaký (ďalší) boh popri Bohu? Povedz: Podajte dôkaz, ak hovoríte pravdu“ (Korán 27,59-64).

Čisto neveriaca, ba proti rozumu je predstava polyteistov, že Boh si poriadil dieťa:

„A oni hovoria: ‚Milosrdný si splodil dieťa.‘ Dopustili ste sa hroznej veci. Skoro sa z toho nebo roztrhlo, zem sa div nerozpoltila a hory sa na trosky rozpadli. To preto, že ste Milosrdnému pripísali dieťa“ (Korán 19,88-91). Boh nesplodil dieťa, nemal nijakú družku (porov. Korán 72,3; 6,1001). Takáto domnienka by viedla ku konkurujúcim nárokom na moc medzi rozličnými bohmi: „Boh si nesplodil dieťa, a niet iného boha popri Ňom, lebo inak by každý boh vzal preč, čo On stvoril, a jedni z nich by sa voči ostatným povyšovali. Sláva Bohu, (ktorý je vyvýšený) nad to, čo tu opisujú“ (Korán 23,91 a. t.). Následkom takejto falošnej domnienky by bol ohromný chaos (porov. Korán 21,22).

Všetky tieto motívy a argumenty mali slúžiť na to, aby podčiarkli nezmyselnosť polyteizmu. Mohamed dúfal, že takto presvedčí svojich krajanov o správnosti a pravde svojho posolstva: „Niet iného boha okrem Boha.“

Boží prapakt s ľuďmi

Ako už biblická tradícia, tak aj Korán vie o zmluve Boha s ľuďmi. Boh oznámil každému človeku základný obsah neskoršieho prorockého ohlasovania už v prazjavení. „Nie som váš Pán?,“ takto sa pýtal Boh potomkov Adama. A oni odpovedali: „Zaiste, vyznávame to“ (Korán 7,172). A Korán k tomu dodáva, že Boh položil túto otázku Adamovým potomkom preto, aby v deň zmŕtvychvstania nemohli povedať napríklad: „Nič z toho sme netušili“ (Korán 7,172).

Táto predstava o prazjavení a prazmluve medzi Bohom a ľuďmi chce povedať, že možnosť poznania Boha a tým uznania jeho absolútnej suverenity je hlboko zakorenená v srdci každého človeka, pretože ju tam vložil sám Boh; v dôsledku toho je poznanie Boha zásadne prístupné každému človeku a tým je pre neho zaväzujúce uznanie Božej absolútnej suverenity. Zodpovedajúc tomu sa v Koráne píše: „Neuložil som vám, ó, deti Adamove, že nemáte slúžiť satanovi? On je váš zjavný nepriateľ. Vy máte slúžiť mne – to je priama cesta“ (Korán 36,60-61).

Boh ako Stvoriteľ bytia

K jadru koránového zjavenia patrí, že Boh tvorí skrze svoje slovo. Predovšetkým skrze svoje stvoriteľské slovo povolal svet a človeka do existencie: „On je stvoriteľom nebies a zeme. Keď sa rozhodol pre nejakú vec, len jej povie: Buď!, a ona je“ (Korán 2,117;  36,82;  6,73 atď.). Jemu pravlastným spôsobom tvoriť, čo On chce, je tvorba skrze svoje slovo: „Ak nejakú vec chceme, povieme: Buď!, a ona je“ (Korán 16,40).

Ako už v Biblii, tak i v Koráne je Boh opisovaný aj ako tvorca a stvárňovateľ. Všetko, čo Boh stvoril, je dobré (porov. Korán 32,7), on je predsa „najlepší Stvoriteľ“ (Korán 37,125). V rámci stvoreného bytia je človek znamením božskej moci, najkonkrétnejším svedectvom o všemohúcom a dobrotivom konaní Boha: „Je to Boh, ktorý vám učinil zem pevným základom a nebo stavbou, ktorý vás sformoval a dal vám peknú podobu a zaopatril vás dobrými vecami“ (Korán 40,46).

Všetko stvorené je pristrihnuté na človeka (Korán 36,71-72; 16,80-81 atď.): slnko a mesiac sú určené pre človeka na počítanie času (Korán 55,5), deň na zaobstaranie živobytia, noc na odpočinok (porov. Korán 78,9-11) atď. Zmysluplná harmónia kozmu poukazuje na všemohúceho Boha ako stvoriteľa a udržovateľa bytia. Stvoriteľa možno spoznať z jeho stvorenia. 

O tom je presvedčená aj kresťanská viera. Pavol píše, že „čo možno o Bohu vedieť“, to je prístupné ľuďom. „Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné ‒ jeho večnú moc a božstvo ‒, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1,19-20). Kresťanské učenie v priebehu stáročí neustále zdôrazňovalo, že existujú dva pramene poznania Boha: na jednej strane stvorenie a na strane druhej zjavenie.

Sväté písma obidvoch náboženstiev pozývajú ľudí, aby uvažovali o pestrých „znakoch“ a „odkazoch“ na Boha, ktoré spočívajú v stvorení, a aby vypátrali Božie stopy v stvorení. V tomto zmysle kresťanskí a moslimskí teológovia cestami, ktoré sú odlišné, ale analogické, vybudovali dôkazy o existencii Boha. Z tohto hľadiska sú kresťania a moslimovia zároveň ľuďmi rozumu i ľuďmi viery. 

Boh ako sudca na konci vekov

K najskoršiemu Mohamedovmu ohlasovaniu patrí, že Boh je sudca, pred ktorým sa budú ľudia zodpovedať. Vyhranené eschatologické predstavy, v ktorých je reč o neúprosnosti Božieho zúčtovania, patria k podstatnej časti koránovej teológie.

Boh je sudca ľudí. Ako „Pán východu a západu“ (Korán 73,9), ako „...Boh, Pán svetov“ (Korán 40,64), si od nich vyžiada vyúčtovanie, odplatí im podľa ich skutkov, odmení ich alebo potrestá.

V mnohých veršoch Korán hovorí o konečnom súde: „Tá hodina určite príde, nemožno o nej pochybovať“ (Korán 40,59). Sudcom je len Boh. On je spravodlivý sudca. Nikomu nebude spôsobená neprávosť, lebo „....Boh vie o všetkých veciach“ (Korán 24,64); pred ním nezostane nič skryté: „A či vy to, čo je vo vašom vnútri, otvorene poviete alebo budete držať v tajnosti, Boh s vami o tom zúčtuje...“ (Korán 2,284); potom „...každá duša dostane, čo si zaslúži....“ (Korán 2,281).

Proti Božiemu synovstvu Ježiša Krista

Napriek spoločným základom biblického a koránového obrazu Boha existujú hlboké rozdiely medzi vierou kresťana a vierou moslima, čo sa týka chápania Boha.

Je koránovým učením, že Boh prehovoril k ľuďom v rozličných dobách skrze prorokov a poslov. Samotný Ježiš je považovaný za jednu z najväčších osobností dejín prorokov (porov. Korán 33,7), veď je predsa ohlasovateľom Evanjelia. Tým stojí v rade tých, ktorí bezprostredne od Boha dostali zjavený spis, ako už pred ním Mojžiš, doručiteľ Tóry, a po ňom Mohamed, doručiteľ Koránu.

No Korán energicky popiera, že Boh, ako sa ďalej píše v Liste Hebrejom, k nám naposledy prehovoril skrze svojho Syna. Korán tvrdí: „Boh nesplodil ani nebol splodený...“ (Korán 112,3).

Podľa islamského chápanie Ježiš nie je Boží Syn: „...A kresťania hovoria: ‚Kristus je Boží Syn.‘  To je reč z ich vlastných úst. Tým hovoria ako tí, ktorí boli predtým neveriaci...“ (Korán 9,30).

Aj ako Boží posol a ohlasovateľ Evanjelia Ježiš je a zostáva obyčajným človekom, takto to chce Korán. Kvôli tomu neslobodno pripisovať Ježišovi vlastnosti, ktoré mu neprináležia (porov. Korán 4,171). Pred Bohom sú všetci ľudia ako otroci: „Nikto na nebesiach a na zemi sa nebude môcť priblížiť k Milosrdnému ináč ako služobník“ (Korán 19,93).

Skutočnosť, že Ježiš je označovaný v Koráne ako „Božie slovo“ (porov. Korán 3,39; 45; 4,171), bola zo strany kresťanov neustále vnímaná ako pohnútka chápať túto charakteristiku v zmysle prológu Jánovho evanjelia (porov. Jn 1,14). Avšak vychádzajúc z Koránu nie je dovolený takýto výklad. „Slovo“ ako koránové označenie pre Ježiša znamená dve veci: 

Ježiš bol ako všetko existujúce povolaný do existencie skrze Božie stvoriteľské slovo, Ježiš je ako Boží prorok a posol ohlasovateľom Božieho slova, no nie samotným slovom.

Pre moslimov sa Božie slovo nestalo „telom“, teda „človekom“, ale „knihou“: Moslimská viera hovorí, že v Koráne sa Božie slovo definitívne stalo knihou.

Ani koránové označenie Ježiša ako „Mesiáša“ nemožno chápať v kresťanskom zmysle. Toto slovo síce pochádza zo židovsko-kresťanského prostredia Mohameda, no Mohamed prevzal tento titul bez toho, aby s ním spojil biblický obsah a preniesol ho ako čestný titul na Ježiša.

Moslimská viera v jedného a jedinečného Boha vylučuje akúkoľvek možnosť, že by Boh mal dieťa alebo syna.

V islame sa hovorí, že učenie o Ježišovom Božom synovstve nesiaha k samotnému Ježišovi, ale treba ho považovať za sfalšovanie jeho posolstva kresťanmi a ich teológmi. Ježiš ani nezomrel na kríži, ale bol to niekto iný, čo sa mu podobal. Stroskotanie nejakého proroka je výrokom Koránu s protirečivou tragikou bez zmyslu, ktorú by Boh nepripustil. Pohoršenie kríža, o ktorom hovorí Pavol (porov. 1Kor 1,23), nemá nijaké miesto vo výrokoch Koránu.

Navyše Koránu je cudzia predstava nejakého vykupiteľa. V Koráne sa nenachádza to, čo kresťania označujú ako dedičný hriech. Zaiste existujú hriechy, no nie hriech, ktorý vstúpil do sveta, ako sa píše v Liste Rimanom (porov. Rim 5,12). Korán nepozná výklad, že až skrze kríž bolo ľuďom darované vykúpenie a spása.

Protest proti kresťanskej náuke o Trojici

Obvinenie proti kresťanom, že sfalšovali pôvodné Ježišovo posolstvo, vyplýva z moslimskej viery v jedného a jedinečného Boha: „Vyznávam: Niet iného boha okrem Boha...“ Korán neustále zdôrazňuje: Existuje len jeden jedinečný Boh. Toto vyznanie sa obracia aj proti kresťanskej náuke o trojjedinosti Boha:

„Nevercami sú tí, ktorí hovoria: ‚Boh je tretí z trojice‘, kde predsa niet Boha okrem jedného jedinečného Boha. Keď neprestanú s tým, čo hovoria, potom tých z nich, ktorí sú nevercami, postihne prísny trest“ (Korán 5,73).

V každom prípade toto koránovo obvinenie netriafa autentické kresťanské chápanie Trojice. V Koráne sa kresťanská viera v Trojicu chápe mylne ako triteizmus, ako viera v troch bohov a – tak sa to javí – ako triáda z Boha (Otca), Márie (Matky) a Ježiša (dieťaťa): „Boh sa spýtal: Ježiš, Syn Márie, bol si to azda ty, kto ľuďom povedal: vezmite si mňa a moju matku ako dve božstvá vedľa Boha? ...“ (Korán 5,116). Tým bola nesprávne pochopená kresťanská viera v trojjediného Boha ako Otca, Syna a Svätého Ducha.

„Bratská solidarita v Bohu“

Islamské obvinenie proti kresťanom, že veria v troch bohov, sa zakladá – ako sme videli – na nedorozumení, na nedorozumení s ďalekosiahlymi následkami, od neporozumenia až k nezmieriteľnosti. Vedomie o tom a vzájomné úsilie autenticky chápať a podávať vieru toho druhého je prvým predpokladom pre úprimný dialóg medzi kresťanmi a moslimami, ktorí, ako povedal pápež Ján Pavol II., stoja „pod slnkom milosrdného Boha“ a sú navzájom spätí na základe svojej „bratskej solidarity v Bohu“.

Táto viera v Boha ako pôvod a cieľ človeka a sveta je základnou spoločnou vecou medzi kresťanmi a moslimami. V tejto otázke, ktorá je centrálna pre vieru, sú jedného a toho istého názoru: svet a človek nevďačia za svoj pôvod slepej náhode, ale Stvoriteľovi, svet a človek sa neprepadnú do nezmyselnosti, prázdnoty, do ničoty, ale spejú k svojmu cieľu, k Bohu.

Zdroj: Lexikon des Islam. Von Adel Theodor Khoury, Ludwig Hagemann und Peter Heine, Herder 1999. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo