Od Luthera po začiatok historicko-kritického výskumu islamu

Od Luthera po začiatok historicko-kritického výskumu islamu

Ilustračná fotografia

Až počas osvietenstva sa vyvinul nový pohľad na islam ako mimokresťanské náboženstvo.

Prenikanie Osmanov v 16. storočí – v roku 1529 bola obliehaná Viedeň, v roku 1541 dobytá Budapešť – malo negatívne následky na vzťah moslimov a kresťanov. Nepriateľstvo bolo stále zarytejšie a kresťanská polemika proti islamu sa opäť stala ostrejšou. 

Počas tureckého nebezpečenstva roku 1529 sa Martin Luther (1483 – 1546) obrátil na ľud viacerými spismi o Turkoch. Často zaujímal aj vo svojich rečiach pri stole stanovisko proti Turkom a ich náboženstvu. Z poverenia kurfirsta Johanna Friedricha napísal v roku 1541 „Napomenutie k modlitbe proti Turkom“. Kurfirst sa obrátil listom na neho s objednávkou, že „kazateľom v celom Saskom kurfirstve treba podporne a bezodkladne prikázať, aby vo všetkých kázňach s najväčšou vážnosťou napomínali ľud k modlitbe kvôli nastávajúcej núdzi a tyranskému konaniu Turka a že sa má z celého srdca neúnavne prosiť Božia všemohúcnosť, aby dala a poskytla láskavé odvrátenie, aj všetkým tým, ktorí bojujú proti Turkom, láskavé víťazstvo a sebazaprenie“ (WA 51,578). O rok neskôr Luther preložil spis „Contra legem Sarracenorum“ Ricolda de Monte Crucis.   

Už od roku 1539 Luther poznal tento spis, ako to vyplýva z vtedy ním vydaného „Libellus de ritu et moribus Turcorum“. Spolu s „Cribratio Alkorani“ Mikuláša Kuzanského bol pre neho celé roky jediným informačným prameňom o islame. Luther najskôr pochyboval, či Ricoldov popis skutočne ponúka autentický obraz islamu. Tieto pochybnosti vymizli, keď sa na popolcovú stredu v roku 1542 prvý raz pozrel do latinského vydania Koránu. Lutherom zhotovený nemecký preklad spisu „Contra legem Sarracenorum“ nesie jeho vlastný rukopis: Luther skracuje a doplňuje, kde sa mu to javí vhodné. Pri podávaní niektorých slov postupoval veľmi voľne. Používa oveľa ostrejší tón v polemike proti Mohamedovi a Koránu ako pred ním Ricoldus. Tureckým nebezpečenstvom podmienený tvrdší spôsob postupu v polemike proti islamu sa nedá prehliadnuť. Vo svojom „Napomenutí k modlitbe proti Turkom“ Luther neskrýva svoj odpor voči islamu, keď hovorí o „diabolskom výkale“ alebo o „rúhavom Mahmetovi“.

Na začiatku roku 1543 Luther napísal predslov pre latinský preklad Koránu Roberta z Kettonu, ktorý dal prvý raz do tlače Theodor Bibliander. Robert z Kettonu vyhotovil preklad na objednávku Petra Ctihodného. V predslove Luther dosvedčuje svoju nádej, že toto vydanie zväčší odpor k Mohamedovej náuke. Strachom pred Turkami je podmienené to, že Luther prudko polemizuje proti islamu. Zatiaľ čo Peter Ctihodný označil islam za stojaci medzi Áriom a Antikristom, pri Lutherovi – o 400 rokov neskôr – sú dôrazy posunuté ešte viac v neprospech islamu: Luther v ňom vidí nielen pohanstvo, ale aj rozhodujúcu protikresťanskú veľmoc konca sveta. 

Martin Luther nepatrí k tým, ktorí sa usilovali o porozumenie medzi kresťanstvom a islamom. Primálo sa zaoberal teológiou Koránu. Pochopenie Koránu Mikuláša Kuzanského je – pri všetkej chybnej interpretácii – na oveľa vyššej úrovni. Luther síce vyzdvihuje aj pozitívne stránky islamu, no vzhľadom na strach pred Turkami prevažujú polemické vyjadrenia. Ak dokáže vytiahnuť pozitívne stránky islamu, tak tieto sa vzťahujú na správanie moslimov – Luther hovorí vždy o Turkoch –, ich správanie sa mu v rozličných ohľadoch javí príkladné.

Súhrne sa dá povedať: výmena názorov Martina Luthera s islamom je podstatne určená dvoma faktormi:

  1. Je poznačená vtedajším vojenským ohrozením Európy Osmanmi.
  2. Je úplne v znamení jeho vlastnej bytostnej kontroverzie s Rímom.

Na pozadí týchto psychologických tlakov, vojenského tlaku zvonka a teologicko-afektívneho postoja zvnútra treba vnímať Lutherovu masívnu kritiku islamu. Svojou paralelizáciou pápežstva a islamu Luther jemu vlastným vyhroteným spôsobom premietol na islam obraz v jeho dobe skresleného katolicizmu a posudzoval islam ako náboženstvo spravodlivosti zo skutkov papistického zafarbenia. Jeho výklad islamu ako eschatologickej protikresťanskej veľmoci mu zablokoval pohľad na pôvodnosť a originalitu vlastnú islamu. 

Obdobie osvietenstva

Pojem osvietenstvo sa od polovice 18. storočia používa v západnej Európe na charakterizovanie súčasnosti ako veku rozumu a pokroku v mene rozumu. Osvietenstvom sa začína aj nová fáza islamsko-kresťanských dejín.

V mene autonómneho rozumu konaná kritika spoločnosti s jej zdedenými tradíciami a hodnotovými predstavami sa nazastavila ani pred kresťanstvom. Uvoľnením naviazanosti na dogmu a tradíciu bolo aj kresťanstvo nútené sa ospravedlniť pred rozumom ako najvyšším princípom. Pestrosť kresťanských vierovyznaní sa stala podnetom pýtania sa na presahujúce náboženstvo, ktoré by sa zakladalo na spoločnom ľudskom rozume ako princípe jednoty. Vládla idea tolerancie. Hoci duchovné korene tejto idey siahajú k Mikulášovi Kuzanskému, až teraz získala široký vplyv. V tejto duchovnej atmosfére sa mohol vyvinúť nový pohľad na islam ako mimokresťanské náboženstvo.

Hadrian Reland (1676 – 1718) zverejnil v roku 1705 svoju knihu „De religione mohammedica“ (Utrecht). Je to prvý vecný opis islamu z kresťanského pohľadu a zasluhuje si povšimnutie ešte aj dnes. Avšak Relandova publikácia v tej dobe nenašla len pozitívne prijatie. Kvôli údajným proislamským tendenciám Katolícka cirkev zaradila túto knihu na Index zakázaných kníh.

Gotthold Ephraim Lessing (1729 – 1781) dáva v tej dobe svojím podobenstvom o prsteňoch  „Múdry Nátan“ odpoveď na otázku, ktoré z troch monoteistických náboženstiev – židovstvo, kresťanstvo, islam – je pravým náboženstvom: Ako Boží dar je každý z týchto troch prsteňov natoľko autentický, že tento dar nemá byť teoreticky prejednávaný, ale prakticky privlastňovaný. Vlastník sa má stať príjemným pred Bohom a ľuďmi, to znamená, že sa má prakticky osvedčiť. Každé z týchto troch náboženstiev odráža svojím spôsobom Božie zjavenie. 

Začiatok historicko-kritického výskumu islamu

So začiatkom moderného veku misií v 19. storočí sa síce začala nová fáza pastoračno-praktického stretnutia s islamom, avšak skutočný prelom k modernému výskumu islamu sa podaril až na konci 19. storočia a na začiatku 20. storočia. Ignác Goldziher (1850 – 1921) a Christiaan Snouk Hurgronje (1857 – 1936) a Karl Heinrich Becker (1836 – 1930) sú považovaní za zakladateľov výskumu islamu v dnešnom vedeckom zmysle. Popri nich Theodor Nöldeke (1836 – 1930) otvoril výskumom Koránu nové perspektívy.

Hoci vzrástol vedecký záujem o islam, jeho vznik, raný vývoj a misionárske šírenie, tento nový postoj mal najskôr sotva nejaký vplyv na kresťanskú teológiu a cirkev. Zmenilo sa to relatívne až v najnovšom období. A tak vo veľkej miere historicko-kritickému výskumu islamu pripadá pozoruhodná zásluha, že svojimi výsledkami nielenže prispel k vecnému poznaniu vývoja a vnútornej podstaty islamu, ale toto poznanie aj sprístupnil širokej verejnosti.

Zdroj: Lexikon des Islam. Von Adel Theodor Khoury, Ludwig Hagemann und Peter Heine, Herder 1999. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo