Každý človek je pozvaný k modlitbe, len treba hľadať vlastnú cestu

Každý človek je pozvaný k modlitbe, len treba hľadať vlastnú cestu

Ilustračné foto: Léo Gotainer/Flickr.com

Katolícka tradícia je veľmi pestrá, má veľa rôznych foriem modlitby, z ktorých si môže vybrať každý.

                                                           „Vy sa budete modliť takto...“ (Mt 6,9)

Minule som naznačil, že pri postoji pri modlitbe je dôležité skúmať, čo mi je vlastné a podľa toho sa zariadiť. Nie je rozumné prijímať postoje, ktoré odporujú mojej mentalite a cíteniu. To isté platí i o „formách“ modlitby.

Niekedy sa stáva, že človek nemá chuť na modlitbu, pretože to, čo mu ktosi kedysi ako modlitbu predkladal, mu nechutí, nepriťahuje ho to, nie je mu to vlastné. A mnohí, ktorým sa predkladá len jedna forma modlitby, skončia s tým, že asi nemajú povolanie k modlitbe a s modlitbou prestanú alebo ju obmedzia na minimum. No katolícka tradícia je veľmi pestrá, má veľa rôznych foriem modlitby, z ktorých si môže vybrať každý. Naozaj každý!!! Preto je dôležité, aby sme katolícku tradíciu poznali a vyberali si z nej tú formu modlitby, ktorá nám ako jedincom pasuje.

Verme, v katolíckej tradícii je z čoho vyberať. V tom, čo nasleduje, predstavím veľmi stručne aspoň niektoré tradície modlitby, ako sa odvíjali počas dejín kresťanstva. Ak si niekto nájde tú svoju, určite sa bude o ňu zaujímať hlbšie. A tiež pochopí, že ak sa niekto modlí inak ako on, nie je to chyba.

Prečítajte si tiež:
Aj keď sme roztržití či neschopní modliť sa, dôležité je, že sa o to snažíme Zdieľať

Formy modlitby vychádzajú z rôznych spiritualít, tzn. celého systému chápania vecí. Preto tu budeme slová modlitba a spiritualita zamieňať. Prvou, ktorú si predstavíme, je tzv. púštna spiritualita, ktorej veľkými postavami boli okrem iných napríklad sv. Ján Kassián či sv. Hieronym. Vyznačuje sa tým, že propagovala tzv. nekrvavé mučeníctvo. Bola výsledkom slobody, ktorú Cirkev dostala v časoch Konštantína Veľkého po r. 313. Ľudia už neboli prenasledovaní a mučení za svoju vieru a mravné princípy, ako to bolo predtým, počas celých troch storočí, a preto prišla na rad laxnosť.

Propagátori púštnej spirituality poukazovali na to, že bez disciplíny, sebazapierania, akéhosi „sparťanského“ životného štýlu, námahy, utrpenia a obety niet rastu. Toto sa potom odrazilo aj v modlitbe: v jej forme, postojoch pri nej, čase nachádzanom na ňu a pod. Mnísi, ktorí žili v púšti, žili asketickým životným štýlom. Samozrejme, toto sa nedalo bez disciplíny. Vo svojom živote sa často stretávali s pokušeniami. Nakoniec púšť samotná je obrazom ríše Zlého: miesto nehostinné, neúrodné, zradné a človek je tu krehký a zraniteľný.

Ježiš sám sa na púšti stretol s pokušeniami diabla. Púštni otcovia preto v modlitbe rozlišovali to, čo im prichádza od Boha a čo od Zlého. Svojím umŕtvovaním sa snažili držať si na uzde svoje telo s jeho tendenciami. To všetko spôsobilo, že otcovia púšte boli odborníkmi na dušu. Dokázali spoznávať pravdu o sebe i o druhých. Ich modlitba bola spárená s prácou.

Vo svojej modlitbe sa otcovia púšte zameriavali hlavne na meditáciu o živote Ježišovom a o udržanie si osobného vzťahu nielen s ním, ale aj so všetkými troma osobami Najsvätejšej Trojice. Snažili sa zažívať hlbokú, kontemplatívnu jednotu s Bohom. Ján Kassián vyvinul dve formy modlitby, ktoré sa neskôr dostali i na kresťanský západ: Koncentračnú modlitbu a Ježišovu modlitbu.

Propagátori púštnej spirituality poukazovali na to, že bez disciplíny, sebazapierania, akéhosi „sparťanského“ životného štýlu, námahy, utrpenia a obety niet rastu. Zdieľať

Ježišova modlitba bola veľmi jednoduchá. Bolo to sústavné opakovanie jednej vety z Písma alebo si ju mohol mních sám vytvoriť: „Ježišu, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom!“ alebo „Sláva buď Trojici Najsvätejšej!“ a pod. Koncentračná modlitba je otvorenie si svojho srdca i mysle (svojho stredu/centra, odtiaľ je aj meno tejto modlitby) – vlastne celého svojho bytia – Bohu, ktorý sa, ako nám hovorí naša viera, nachádza v našom vnútri. Boh je nám bližší, než sme si sami sebe.

Koreňom každej modlitby je vnútorné ticho. Koncentračná modlitba je preto modlitbou ticha, je zažívaním Božej prítomnosti ako základu, na ktorom je postavené celé naše bytie, ako prameňa, z ktorého sa vynára celý náš život v každom svojom momente. Podľa niektorých koncentračná modlitba je cieľom kresťanskej spirituality.

Komu vyhovuje táto modlitba najviac? Ľuďom disciplíny, pevnej vôle, túžiacim po sparťanskom životnom štýle, po slobode od pokušení. Ľuďom slobody od vecí a nenaviazanosti (tzv.  indiferencie). Ľuďom, ktorí majú radi formálne, krátke, jednoduché modlitby, ako napríklad Ježišovu modlitbu, ruženec a pod. Ľuďom, ktorí túžia spoznávať seba, svoje temné stránky a kráčať k slobode.   

Augustiniánska spiritualita, za ktorej pôvodcu považujeme sv. Augustína, cirkevného otca zo 4. storočia, by sa dala najlepšie vyjadriť slovom prenesenie. Znamená to, že Božie slovo, ktoré bolo vyslovené v minulosti, v nejakej konkrétnej situácii prenesieme do našej doby a situácie a do konkrétnych okolností nášho života, či už osobného, alebo komunitného, a snažíme sa rozpoznať, čo toto dávne slovo chce povedať mne, nám, človeku, ľuďom dneška. Takto sa Božie slovo stáva živé a použiteľné v našej konkrétnej situácii.

Koreňom každej modlitby je vnútorné ticho. Zdieľať

Uvažujme napríklad nad tým, ako by sme použili slová, ktoré Boh vyslovil ľuďom v dobe proroka Izaiáša: „Teraz však toto hovorí Pán, tvoj stvoriteľ...: «Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj ... si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem ... Neboj sa, veď som s tebou ja»“ (43,1-5). Človek, ktorý obľubuje tento typ modlitby, bude sa ku konkrétnemu Slovu správať ako k listu, ktorý Boh napísal konkrétne jemu. Neuspokojí sa však iba s povrchnou, vonkajšou aplikáciou Slova. Skúma a hľadá hlbšie, aby pochopil jeho čo najplnší význam. Čo tieto slová znamenajú pre mňa v tejto mojej situácii? Aké posolstvo mi Pán nimi ponúka?

Tento typ modlitby vychádza z toho, že Večná Múdrosť zoslala svoje slovo pre ľudí každej generácie a každého miesta. No my potrebujeme z nej vybrať to, čo chce táto Múdrosť povedať nám, našej dobe a tomuto miestu. Božia Múdrosť je univerzálna a večná. My a naše okolnosti sú časné a konkrétne.

Táto modlitba sa najviac hodí, resp. najviac priťahuje ľudí citlivých a so silne vyvinutým darom intuície. Sú to ľudia, ktorí dokážu rozpoznávať a vidieť to, čo iní často prehliadajú. Sú to v istom zmysle inovátori a proroci, ktorým nechýba okrem jasného spoznávania i odvaha experimentovať. No keďže mýliť sa nie je ťažké, títo ľudia musia byť veľmi pokorní a otvorení aj pre preverovanie zo strany iných. Čo sa týka spôsobu používania tejto metódy modlitby, ľudia tohto typu potrebujú mať na svoju modlitbu vyhradený dostatočne dlhý čas a pokoj, omnoho väčší než iné typy. Taktiež je zaujímavé, že týchto ľudí priťahuje písanie si modlitbového denníka. Ako povedal kardinál Newman: „Najlepšie sa modlím s perom v ruke!“

Božia Múdrosť je univerzálna a večná. My a naše okolnosti sú časné a konkrétne. Zdieľať

Benediktínska spiritualita bola ovplyvnená sv. Augustínom a jeho metódou. Ťažko hovoriť o benediktínskej forme modlitby v krátkosti, lebo ide o veľmi mohutnú tradíciu, ktorá obsahuje veľa prvkov. Nám nech stačí, keď si pouvažujeme o jednej z tradícií, ktorá sa zrodila v benediktínskom kontexte, a síce o Lectio divina, čiže posvätné čítanie. Myslí sa tu na čítanie Sv. písma. Táto tradícia má svoje korene už v augustiniánskej spiritualite, no benediktínska škola uvažovanie nad Božím slovom posúva do ešte inej, systematickejšej roviny.

Lectio divina má štyri časti, a to lectio (čítanie), meditatio (rozjímanie), oratio (modlitba) a contemplatio. V lectio človek číta Božie Slovo. Potom sa snaží všimnúť si, čo z toho slova najviac v ňom zarezonovalo, čo ho najviac oslovilo. Je to znak, že sa ho Boh dotkol na konkrétnom mieste. V druhej časti, meditatio, človek nad týmto uvažuje, rozjíma. Je pri tom aktívny. Myšlienku, ktorá ho oslovila, rozvíja.

V tretej časti, oratio, sa človek modlí inšpirovaný slovom, nad ktorým meditoval. Vo štvrtej časti, contemplatio, je človek viac-menej pasívny, v tom zmysle, že sa oddá Bohu a dovolí mu, aby on bol aktívny, a je možné, že v tejto časti vstúpi hlbšie do Božieho života, že zostúpi do tajomstva. Sv. Guido tieto štyri časti opisuje takto: „V čítaní by si mal hľadať; v meditácii nájdeš; v modlitbe budeš volať; a v kontemplácii ti otvoria dvere“ [a môžeš vstúpiť]. Treba povedať, že pri Lectio divina sa neuplatňuje rozbor, exegéza, analýza alebo štúdium Sv. písma. Nič z tohto. Lectio divina môže robiť i človek, ktorý nevie dokonca ani čítať, ako sa to deje napríklad v Latinskej Amerike.

Pre koho je táto modlitba vhodná? Pre tých, ktorí majú radi poriadok, ktorí systematicky túžia spoznávať Písmo a to, kde v nich toto Písmo osobne rezonuje. Lectio divina je vhodná i pre skupiny. Vyžaduje si to však záväzok a istú disciplínu. Dnes existuje veľa variácií Lectio divina.

Lectio divina môže robiť i človek, ktorý nevie dokonca ani čítať, ako sa to deje napríklad v Latinskej Amerike. Zdieľať

Františkánska spiritualita je veľmi populárna medzi bežnými ľuďmi, hlavne ľuďmi činu, ktorí radi robia veci pre druhých a ktorí sú neustále zamestnaní pomocou iným ľuďom. Jej pôvodcom je sv. František z Assisi, ktorý sa vyznačoval veľkou spontánnosťou, jednoduchosťou, optimizmom, láskou k ľuďom, k prírode a celému Božiemu stvoreniu. Nachádzal a obdivoval krásu, dobrotu a lásku Božiu všade a neustále sa z nej tešil. Nebol ustarostený o nič, nad ničím sa netrápil a nestrachoval. Pre ľudí tejto spirituality je bibliou Božie stvorenie. Boh k nim hovorí cez ich zmysly: cez to, čo vidia, počujú, voňajú, čoho sa dotýkajú, čo chutnajú. No skutočná Biblia, zvlášť rozprávania evanjelií o Ježišovi, má pre nich unikátny význam.

Azda nikto tak dobre nepochopil význam Ježišovho vtelenia do našej ľudskej prirodzenosti a jeho učenie a príklad ako práve sv. František. Ľudia tohto typu sa dokážu zjednotiť s Ježišom a s jeho životom, dokážu sa mu bez mihnutia oka odovzdať a zasvätiť, robiť často impulzívne a dramatické skutky (spomeňme si, ako sa František vyzliekol na námestí pred biskupom v prítomnosti svojho otca). Dokážu byť ľuďmi slobodného ducha, žartu a vtipu, často na svoj účet. Sú to ľudia, ktorí žijú podľa hesla carpe diem (uži si dňa), no nie tak, ako to mysleli rímski epikurejci, ale podľa Ježišových slov, ktoré sa nachádzajú u Matúša: „Nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia“ (6,34).

Azda nikto tak dobre nepochopil význam Ježišovho vtelenia do našej ľudskej prirodzenosti a jeho učenie a príklad ako práve sv. František. Zdieľať

Františkánska modlitba je všetkým týmto ovplyvnená. Je spontánna, slobodná, naplnená Duchom. Vychutnáva veci zmyslami. Všíma si ľudí, udalosti, potreby, celé stvorenie. Je schopná urobiť hlbokú meditáciu nad lístkom kvetu, nad vodopádom, západom slnka, nad detskými očami. Nad zimou i letom, nad dažďom i uragánom. Výhodou, ale i nevýhodou ľudí, ktorých priťahuje františkánska forma modlitby, je, že si nedokážu vyhradiť formálny čas na modlitbu alebo ak aj, robia to veľmi ťažko. Pre nich je modlitbou ich práca. A túto naozaj i tak prežívajú. Nemajú radi rutinnú a štruktúrovanú modlitbu. Vo svojom modlitbovom živote majú radi slobodu a spontánnosť. Preto ťažko prežívajú napríklad duchovné cvičenia s pevným poriadkom.

Taktiež sa nevedia sústrediť na projekty, ktorých výsledok príde až po čase. Najradšej majú okamžité riešenia. Okamžite konajú, okamžite sa modlia. Táto modlitba priťahuje ľudí, ktorí majú silne rozvinuté zmysly, ktorí musia veci vidieť, zažiť na vlastnej koži. A tiež ľudí neštruktúrovaných, spontánnych.

Tomistická spiritualita dostala svoje meno od sv. Tomáša Akvinského. Nie však preto, že by ju sv. Tomáš najviac odporúčal, ale preto, že jej charakteristikou bol scholastický spôsob myslenia a uvažovania, ktorého najvýznamnejšou postavou bol práve sv. Tomáš Akvinský. Zameriava sa na logické myslenie, ktoré ide od príčiny k dôsledkom alebo, naopak, od dôsledkov k príčine.

Táto metóda bola veľmi preferovaná hlavne po Tridentskom koncile a pred 2. vatikánskym koncilom to bola takmer jediná metóda, ktorá sa odporúčala v kláštoroch a formačných domoch. Mnohým však nevyhovovala, pretože kládla silný dôraz na rozum. Nie všetci ľudia v kláštoroch však boli rozumové typy. Preto po Koncile upadla dosť do nemilosti. Dnes ju však znova objavujeme, pretože má nesporne svoje silné stránky.

Tomistická spiritualita sa zameriava na logické myslenie, ktoré ide od príčiny k dôsledkom alebo, naopak, od dôsledkov k príčine. Zdieľať

Ľudia tejto spirituality túžia po pravde. Nie po čiastočnej, ale po celej. Neustále hľadajú kľúč k pochopeniu vecí, udalostí, seba samých, Boha. Sú veľmi systematickí, no často chladní. Ich prístup k spiritualite nie je osobný, ale skôr objektívny. Snažia sa nájsť vysvetlenia vecí bez ohľadu na seba: ako niečo, čo je mimo nich a čomu sa oni musia prispôsobiť, lebo je to silnejšie ako oni. Takýto prístup, samozrejme, nevyhovuje každému. Najväčším nešťastím podľa nich je pre človeka hlúposť a nekompetentnosť. Tomuto sa preto snažia za každú cenu vyhnúť. Sú to perfekcionisti, tvrdo pracujúci jedinci. Keď sa dopustia omylu, snažia sa ho nezopakovať. Študujú, prečo sa stalo to, čo sa stalo, a snažia sa z toho poučiť.

V tomistickej modlitbe hrajú dôležitú rolu otázky: Čo? Prečo? Ako? Kto? Kde? Kedy? S čím?  S kým? Za pomoci koho, čoho? Napríklad keď človek medituje o čnosti viery, môže sa pýtať: Čo je to viera? Čo obsahuje žitie viery? Aké argumenty má človek na to, aby bol veriaci, a nie neveriaci? Aký je význam viery? Ako by som mal praktizovať svoju vieru? Aké sú najvýznamnejšie postavy viery v Písme alebo v dejinách? Čo potrebujem na to, aby som mohol žiť naplno svoju vieru? Po tejto analýze, vykonanej, samozrejme, v modlitbovom kontexte, si potom človek urobí záver, predsavzatie. Zhrnie ho do nejakej krátkej vety alebo slova, ktoré si pripomína počas celého dňa, aby na to nezabudol.

Pre koho je vhodný tento typ modlitby? Samozrejme, pre silne rozumových ľudí, s analytickou mysľou. Pre ľudí, ktorí idú na vec systematicky, až takmer vedecky. Hoci táto modlitba má veľký význam, jej nasledovníci si musia dávať pozor, aby neostali len v hlave, ale aby boli schopní zostupovať aj do srdca a budovať si s Bohom aj osobný, citový a zážitkový vzťah. A tiež aby sa nestali pelagianistami, t. j. aby si nezačali namýšľať, že spasiť sa môžu sami, vlastnými silami; že im stačí, keď veci pochopia a už to je vyriešené. Že od pochopenia ku konaniu je už len krok. Toto môže byť pre nich pasca.

Ignaciánska spiritualita pochádzajúca od sv. Ignáca z Loyoly sa zakladá na osobných skúsenostiach jej zakladateľa, ktoré potom neskôr spísal vo svojich Duchovných cvičeniach a tak ich sprístupnil aj ostatným. Duchovné cvičenia sú školou ignaciánskej modlitby. Hoci Ignácova metóda je veľmi starou modlitebnou metódou – používali ju už židia okolo 1200 rokov pred Kristom – sv. Ignác bol prvý, ktorý ju podal systematickým spôsobom. Ide o modlitbu tzv. pripomínania si. Človek sa snaží dávny príbeh priviesť do súčasnosti, do svojho osobného života. To dávne napojí na to, čo je dnes. Robí to tak, že do príbehu vstúpi a snaží sa ho sám zažiť, ako keby sa príbeh odohral práve dnes a on ako keby bol jeho účastníkom.

Ignaciánska spiritualita sa zakladá na osobných skúsenostiach jej zakladateľa, ktoré potom neskôr spísal v Duchovných cvičeniach.  Zdieľať

Ignaciánska modlitbová metóda zapája do tejto skúsenosti celého človeka, no najviac jeho zmysly a predstavivosť. Človek sa má snažiť dotýkať sa vecí, ktoré sú v biblickom príbehu (napríklad kríža), voňať (napríklad dym na veľkňazovom nádvorí), počúvať (výkriky davu, zvuk kladiva, ktoré pribíja klince do rúk Krista), hľadieť (na ukrižovaného Krista), dokonca chutnať (napríklad ocot, ktorý podávali Ježišovi na kríži). V tomto všetkom si má všímať seba samého, čo to s ním robí, ako na to všetko vnútorne reaguje.

Alebo si človek môže predstaviť seba samého ako postavu z evanjelia, napríklad malomocného alebo slepca, ktorí prosia o uzdravenie. Zmyslom ignaciánskeho spôsobu modlitby je osobné stretnutie sa s Bohom a čo najintenzívnejší osobný zážitok s Bohom a tým, čo s ním súvisí. Sv. Ignác na základe svojej modlitbovej metódy, hlavne pocitov, vyvinul aj svoj rozsiahly systém tzv. rozlišovania duchov. Pri tomto procese, v ktorom ide o robenie rozhodnutí, sa človek pýta, od koho jeho city, túžby a rozhodnutia pochádzajú: od Boha či od zlého?

Zmyslom ignaciánskeho spôsobu modlitby je osobné stretnutie sa s Bohom. Zdieľať

Podobnú metódu zvolil aj pri spytovaní svedomia. Ignaciánska forma modlitby je jednoduchá, živá, zážitková, intenzívna. Ide do hĺbky, hodnotí, skúma, hľadá. Slávi, pripomína si staré a robí to novým, spája minulé s prítomným. Pri realizácii nájdeného praktizuje disciplínu, trpezlivosť, stálosť. Pocity berie vážne, no nenechá sa nimi ovládať, skôr ich skúma ako prameň sebapoznania. Pre aké povahy je táto metóda modlitby vhodná? Pre ľudí s veľkou predstavivosťou, pre ľudí pravidelnosti, disciplíny, organizovaného života. Nie je vhodná pre ľudí spontánnych a neorganizovaných.

Je, samozrejme, ešte množstvo iných menších škôl a tradícií modlitby. Tie predchádzajúce sú však najhlavnejšie. Z iných aspoň stručne spomeniem ešte dve: tereziánsku modlitbu a devotio moderna.

Tereziánska spiritualita pochádza hlavne od sv. Terézie Avilskej, ale aj od sv. Jána z Kríža. Jej typickou črtou je veľmi osobný vzťah k Ježišovi. Terézia zvykla s Ježišom často osobne debatovať, dokonca vtipkovať. Bol akoby jej sprievodcom na ceste. Azda slovo „cesta“ je najlepším opisom tejto spirituality: cesta k Bohu cez svoje vnútro. Terézia toto rozvíja hlavne vo svojej knihe Vnútorný hrad, kde sa cez sedem rôznych nádvorí človek dostáva do stredu hradu, kde sa stretá so svojím kráľom – Bohom. Sedem nádvorí hradu je sedem rôznych vrstiev, cez ktoré musí človek prejsť, keď vchádza do svojho vnútra. Tieto vrstvy vôbec nie sú príjemné (maštale, práčovne, komory...).

Sv. Ján z Kríža zasa rozvíja „cestu“ vo svojej knihe Výstup na horu Karmel. On rozvinul do dokonalosti púť modlitbou a obrátením vyjadrenú v troch etapách duchovného rastu nazvaných etapa očisťovania, etapa osvietenia a etapa zjednotenia, predelených dvoma etapami krízy: etapou tmavej noci zmyslov a tmavej noci duše. Tereziánska modlitba (nazýva sa aj karmelitánska) bude potom všetkým týmto ovplyvnená: myšlienkou cesty a putovania, vytrvalosti i napriek tme a suchotám, očisťovania sa od nezriadeností, výzvou k zanechávaniu vecí, ktoré nie sú v súlade s tým, čo človek práve objavil.

Ako povedal sv. Arnold Janssen, zakladateľ verbistov: „Svätý ide po svojej ceste!“ Zdieľať

DevoTio moderna je tradícia, ktorá je silne zastúpená hlavne Kempenského dielom Nasledovanie Krista. Jej zakladateľom je holandský laik Geert de Groote (1340 – 84), ktorý apeloval na jednoduchosť kresťanskej viery, na volanie k osobnej svätosti, na hodnotu vnútorného života, na kritiku vonkajšieho predvádzania sa pri praktizovaní viery. Kládol dôraz na nevyhnutnosť vykúpenia, pretože človek je hriešny a nemal by zomrieť nepripravený. Meditácie hnutia devotio moderna sa sústreďovali hlavne na márnosť vecí tohto sveta, na Kristovo utrpenie (ktoré sa predstavovalo veľmi plasticky a živo), na Eucharistiu, ani nie tak ako na pokrm, ako skôr na prostriedok k spáse cez adoráciu a modlitbu pred eucharistickým Kristom. Silný dôraz sa kládol na budovanie si osobného blízkeho vzťahu s Kristom. No menej sa už zdôrazňoval komunitný rozmer kresťanskej viery a tým i modlitby.  

A čo charizmatická modlitba, ktorá je – v rozličných odtieňoch – dnes taká populárna? Mohli by sme povedať, že tá najviac korešponduje s františkánskou spiritualitou, aj keď jej protagonisti by sa tomuto tvrdeniu asi čudovali.

Myslím, že všetky ostatné dnešné formy modlitby, ktoré ľudia praktizujú, nájdu svoj ekvivalent v niektorej z tradičných škôl spirituality, ktoré sme si vyššie opísali. Nám už len ostáva vybrať si tú svoju podľa typu svojej osobnej povahy a temperamentu. Určite je každý jeden človek pozvaný k modlitbe, len treba hľadať svoju vlastnú cestu. Ako povedal sv. Arnold Janssen, zakladateľ verbistov: „Svätý ide po svojej ceste!“

 

Materiál na túto úvahu pochádza hlavne z knihy Prayer and Temperament od Chester P. Michael a Marie C. Norrisey, The Open Door, Inc., Charlottesville, Virginia, 1984. Kniha vychádza z typológie MBTI (Mayer-Briggs Type Indicator). Ak by sa niekto chcel dozvedieť o tejto typológii, ktorá je dnes vo svete dosť používaná, viac, odporúčam nasledujúcu literatúru: Michal Čakrt: Kdo jsem já, kdo jste vy? Typologie osobnosti pro manažery, Managment Press, Praha, 1997; Michal Čakrt: Typologie osobnosti: Přátelé, milenci, rodina, dospělí a děti, Managment Press, Praha, 2004; Isabel Briggs Mayers: Gifts Differing: Understanding Personality Type, Davies-Black Publishing; Reprint edition, 1995; David Keirsey, Marilyn Bates: Please Understand Me: Character and Temperament Types, Prometheus Nemesis Book Company; 1984; Roy M. Oswald, Otto Kroeger: Personality Type and Religious Leadership, The Alban Institute Publication, NYC, 1990, etc.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo