Dôvera je najvzácnejší dar lásky

Dôvera je najvzácnejší dar lásky

Ilustračné foto – Flickr.com/Ivi

Aj keby sa naša dôvera sklamala, zostaneme aj pri všetkej bolesti určite šťastnejší, než keby sme zistili, že naša nedôvera, ktorú sme komusi prejavili, bola neodôvodnená.

                         „Láska ... nemyslí na zlé.“ (1 Kor 13,5)

Film režiséra Michaela Apteda Firstborn (Prvorodený) predstavuje zaujímavú udalosť. Žena a matka Wendy, ktorá stratila manžela, sa začne zaujímať o Sama, neznámeho muža, ktorý jej začal nadbiehať. Sam je preslušný, prezdvorilý, uhladený. To žene imponuje. No jej dvaja synovia Jake a Brian mu nedôverujú. Stránia a boja sa ho. Opakovane svoju matku varujú, aby si dala s ním pokoj. Matka však na nich nedá. Ide s ním do vzťahu. Iba náhoda jej a jej synom pomohla, že len o vlások unikli pred jeho násilím.

Príklady, ako je tento, nie sú zriedkavé. Nejeden z nás už doplatil na naivnú dôveru voči inému človeku v malých či väčších veciach. Sú ľudia, ktorí to všetko zoberú športovo. No sú i takí – a nie je ich málo –, ktorí ľuďom po sklamaniach prestanú dôverovať a stanú sa z nich paranoickí a podozrievaví jedinci, neschopní si vytvárať nové vzťahy. Tým začnú ubližovať nielen iným, ale i sebe.

No bez dôvery sa nedá žiť. Človek je bytosť vzťahov a vzťahy bez dôvery nie sú možné. Čo je dôvera? Uvediem aspoň zopár formulácií:

  • Dôvera je schopnosť iným umožniť spoznať tvoje pocity a reakcie bez strachu, že si ťa prestanú vážiť alebo že to, čo o tebe vedia, využijú proti tebe.
  • Je to ochota s inými sa podeliť o svoje pocity, zážitky a myšlienky bez strachu, že to začnú neuvážene alebo dokonca zlomyseľne roztrubovať medzi inými.
  • Je to odvaha otvoriť sa pred inými tak, aby sa mohli stať tvojou oporou a povzbudením, a to dokonca i vtedy, keď si pred nimi odložíš svoju „masku“ a ukážeš im i slabú, krehkú časť svojej bytosti.
  • Je to schopnosť k iným pristupovať s presvedčením, že ťa úmyselne nechcú zraniť ani sa voči tebe nebudú správať hrubo, ak sa pomýliš alebo ak urobíš nejakú chybu.
  • Dôvera je vnútorný pocit, že vo svojom živote máš ľudí, ku ktorým môžeš pristupovať s istotou, že im môžeš zveriť svoje tajomstvá a že tieto tajomstvá sú u nich v bezpečí.
  • Je to pocit, že všetko je poriadku; že nič nemôže zničiť tvoj vzťah medzi tebou a inými.
  • Je to schopnosť dovoliť iným vstúpiť do tvojho života, aby ste tak spolu vytvorili vzťah, ktorý by bol založený na vzájomnom chápaní, úcte, záujme a istote, že si budete asistovať v nezávislom raste a dozrievaní.
  • Je to lepidlo a glej vzťahov, ktoré ti dovolí dokonca potrebovať iných, aby si dosiahol skutočné (nie klamné) sebanaplnenie.
  • Je to schopnosť otvoriť sa pred inými a tak sa s nimi podeliť o svoje zázemie, o svoju minulosť, problémy, strachy a omyly bez obavy, že ťa vysmejú.
  • Je to odvaha vložiť sa pred inými do postoja osobnej zraniteľnosti s presvedčením, že budú s tebou zachádzať férovo, otvorene a čestne.
Prečítajte si tiež:
Človek nestráca hodnotu, nech by vykonal čokoľvek Zdieľať

Ako z týchto postrehov vidíme, dôvera je kľúčová vlastnosť pre rozvoj človeka samotného. Ak nemá dôveru, svoj život prežíva v utiahnutosti, v akomsi vnútornom, dobre opevnenom hrade. Stáva sa čudákom duchovne i duševne zamrznutým. A nielen to: ak je veriaci, i jeho viera bude tým ovplyvnená.

Totiž neschopnosť dôverovať nie je vlastnosť obmedzená len na ľudí. Je to vlastnosť, ktorá je vlastne životným postojom človeka, ktorý ju má vo všeobecnosti a bude teda ňou zasahovať všetko a všetkých, s ktorými dotyčný človek prichádza do styku, vrátane Boha.

Prečo majú ľudia problém dôverovať iným? Dôvodov môže byť niekoľko. Uvediem aspoň zopár:

  • Človek možno v živote prežil veľa citového alebo i telesného zneužívania a zlého zaobchádzania alebo bol citovo a telesne zanedbávaný.
  • Mohli ho v minulosti ponižovať za to, čo cítil alebo v čo veril.
  • Mohol zažiť citové zranenie, a tak už radšej neriskuje, aby nebol zranený znova.
  • Mohol mať problémy vo vzťahoch v minulosti v takom zmysle, že ho v nich buď niekto ponižoval, zle chápal, alebo ignoroval.
  • Prežil stratu milovaného človeka (napríklad tým, že zomrel). Vo svojom žiali mohol zostať tak zaseknutý, že je neschopný znova sa otvoriť pre iných v strachu, že zasa prežije to isté: že tiež zomrú alebo že ho opustia.
  • Prežil surový a trpký rozchod alebo zakončenie nejakého vzťahu. Nie je už viac otvorený na žiaden iný vzťah, aby nedopadol podobne.
  • Vyrastal v prostredí, ktoré bolo citovo alebo telesne nepredvídateľné alebo prelietavé.
  • Zažil zo strany niekoho veľa ubližovania, sklamania alebo bolesti. Aj keď sa mohlo stať, že ten druhý si svoje správanie nakoniec uznal a ho zmenil, človek je aj napriek tomu stále v strehu a nedokáže uveriť, že sa to už nebude opakovať.
  • Má nízku sebaúctu a nevie uveriť, že by si práve on mohol zaslúžiť zo strany niekoho pozornosť, záujem alebo starostlivosť. Takýto človek má dokonca problém uveriť a prijať pozitívne, zdravé a úprimné správanie sa niekoho voči sebe.
  • Zažil vo svojom živote veľa obviňovaní a podozrievaní. Takýto človek je neochotný dôverovať ľuďom, situáciám, inštitúciám zo strachu, že bude znova z niečoho upodozrievaný a obvinený.
Ak človek nemá dôveru, svoj život prežíva v utiahnutosti, v akomsi vnútornom, dobre opevnenom hrade. Zdieľať

Z predchádzajúceho zoznamu si vieme ľahko vydedukovať, že človek, ktorý ľuďom nedôveruje, sa nielen uzavrie do seba a začne svoj život prežívať vo svojom vnútornom dobre opevnenom svete, ale bude neustále podozrievavý a nedôverčivý aj voči iným. A beda, ak bude zastávať nejakú významnú pozíciu. Začne, už len z princípu, ľudí upodozrievať, obviňovať a mať voči nim predsudky. Takýto človek nielenže nevpustí iných do svojho života, ale voči ľuďom bude surový, keď ho čo len nepatrne sklamú, alebo im nedá šance, aby veci napravili alebo aby čosi zo seba ukázali, predviedli, vytvorili. K ľuďom bude vždy pristupovať s nedôverou. A to je postoj jasnej nelásky.

Dôvera je najcennejší a najvzácnejší dar lásky. Nie neprávom bolo kedysi povedané: „Prvou vecou v láske je zmysel jeden pre druhého a najvyššou je vzájomná dôvera.“ Plná dôvera, dokonalá dobromyseľnosť je u každého človeka, čo telesne a duševne vyrástol z detských nohavíc, znakom veľkej a zrelej lásky v srdci.

Apoštol Pavol vo svojej veľpiesni lásky v Prvom liste Korinťanom hovorí, že láska nemyslí na zlé, nezmýšľa zle a ani nechce zle zmýšľať. To znamená, ak aj človek prežije čosi zlé s iným človekom alebo sa v ňom sklame, nepripomína si to ustavične. Človek lásky totiž mimovoľne jemným citom tuší alebo vie z vlastnej skúsenosti, ako blahodarne pôsobí venovaná alebo znova venovaná dôvera, ako dôvera človeka osviežuje a obveseľuje; naproti tomu ako nedôvera, ktorú neoprávnene (a koľkokrát je to naozaj neoprávnené!) človeku prejavíme, bolí až v hĺbke duše.

Dôvera je najcennejší a najvzácnejší dar lásky. Zdieľať

Kto podceňuje mravnú hodnotu človeka, zaznáva jeho najvnútornejšie bytie, znižuje jeho charakter, nesprávne si vysvetľuje jeho úmysly, klamným podozrievaním a klamným obviňovaním sužuje jeho nevinu, ten človeku spôsobuje utrpenie, ktoré patrí k tým najtrpkejším. Pridáva mu časť tej bolesti, pod ktorou tak prudko krvácalo a tak strastiplne sa kŕčmi zvieralo i srdce Baránka – Ježiša, srdce vtelenej Nevinnosti. Nespravodlivé podozrievanie – z toho jediného hriechu vzišlo v istom zmysle celé utrpenie Veľkého piatku.

A znova z neho pochádzajú utrpenia všetkých veľkých piatkov mnohých ľudí, ktorým nespravodlivo nedôverujeme. Veď čo iné je nedôvera, podozrievanie, nespravodlivé podozrievanie ako križovanie zaživa? Táto bolesť sa nezmenší ani trochu tým, že sa nedôverčivý človek odvoláva na ospravedlnenie za akési zdanlivé známky našej viny, na akési stopy, ktoré ho zmiatli, na akési okolnosti, ktoré ho priviedli na mylnú cestu. Bolestne zranení mu odpovieme: „A jednako, ako si si mohol niečo takého myslieť o mne?“

Ba je tu ešte viac. Nedôvera nielen zraňuje, ale aj znechucuje. Robí blížneho horším. Nedôvera, a to nielen neodôvodnená, ale často i oprávnená, je ako sila, ktorá ťahá človeka na dno. Len čo človek pozná, že mu pripisujú ten alebo onen hriech, znamená to pre neho akési magické pokušenie, aby páchal zlo a klesol o stupeň nižšie. „Veď čo už na tom záleží,“ povie si. „Veď keď mi nedôverujú, nemá zmysel sa už o nič snažiť!“ Mnohí po opakovane prejavovanej nespravodlivej nedôvere zo všetkým praštili. Podozrievavosť ich tak znetvorila, že sa dali celkom na cestu svojvoľnosti a nesnahy.

Kto podceňuje mravnú hodnotu človeka, zaznáva jeho najvnútornejšie bytie, znižuje jeho charakter, nesprávne si vysvetľuje jeho úmysly, klamným podozrievaním a klamným obviňovaním sužuje jeho nevinu, ten človeku spôsobuje utrpenie, ktoré patrí k tým najtrpkejším.  Zdieľať

Naproti tomu dôvera je sila pochádzajúca z výšin a do výšin človeka dvíhajúca, ako svetlo priťahuje rastlinu k slnku. V dôvere, a to aj v nie celkom odôvodnenej, spočíva mohutný popud konať dobro, postúpiť o stupeň vyššie a stať sa hodným preukázanej dôvery. V knihe Dýka a kríž spisovateľ David Wilkerson píše o svojej práci s narkomanmi v New Yorku. Raz mal na jednom štadióne prednášku pre takýchto ľudí. Bol už známy a jeho stretnutia ľudí priťahovali. Po stretnutí usporiadal peňažnú zbierku na jeden svoj projekt s narkomanmi. Medzi tými, ktorých poveril vyberaním peňazí medzi ľuďmi na štadióne, bol istý Nick, ktorý bol narkoman, ale premýšľal už o ceste obrátenia. Wilkerson vedel, že s košíkom s peniazmi môže kedykoľvek ujsť, lebo dookola boli všade pootvárané dvere. Nestalo sa. A Nicka táto dôvera úplne zmenila.

Dôvera je jednou z blahodarných výchovných síl ľudstva; keď chceme, aby sa ľudia stali lepšími, treba ich za lepších pokladať. Toto všetko vie a cíti láska, tá veľká priateľka, lekárka a pomocnica ľudstva, a preto nikdy nezmýšľa zle. Dobre si je vedomá toho, že v dôvere sa môže aj sklamať alebo jej najlepší dar môže niekto zneužiť. Vie však aj to, že aj nedôvera, hlavne tam, kde sa všetky argumenty a náznaky zdajú hovoriť za jej oprávnenosť, sklame nás práve tak často, ba možno ešte častejšie.

A keďže sa v tomto svete omylov nemožno zaobísť bez sklamaní, dáva láska prednosť tomu, že radšej obdarúva svojou dôverou nehodného, čím, pravda, nikoho nezraňuje, než aby človeku ublížila nedôverou a spôsobila mu krivdu. Láska však nestojí dlho na vážkach pred takou voľbou, či v prípade, keď sú pochybnosti, dôverovať alebo nedôverovať; láska vie, že ona nemôže zmýšľať zle, ona musí rozdávať dôveru.

Dôvera je jednou z blahodarných výchovných síl ľudstva; keď chceme, aby sa ľudia stali lepšími, treba ich za lepších pokladať.  Zdieľať

Lenže aj v dôvere treba vedieť rozlišovať. Nerozumnú alebo zle namierenú dôveru nazývame dôverčivosťou. V čom spočíva dôverčivosť? Ako sa vyhnúť naivite, o ktorej sme si písali v úvode? Ako sa vyhnúť tomu, že nás i našu dôveru ľudia budú zneužívať? Dôvera nespočíva v tom, že ideme životom podobní Parcifalovi ako jednoduchí blázni a napriek každej výstrahe a pochybnosti a skúsenosti každému, ktorého cestou stretneme, vo všetkom dôverujeme.

1) Kde sa miska váh zlých obáv zvažuje pod váhou ťažkých pochybností a dôvodov, tam bude láska síce ešte vždy dúfať v dobro a želať si ho a v kútiku srdca si zachová pevnú vieru, ale vo svojej dôvere sa predsa stane zdržanlivou, aj keď to bude pre ňu ťažké a smutné.

2) Kde sa však misky váh dobrej a zlej mienky kolíšu nerozhodne nahor a nadol, tam bude, ba musí láska súhlasiť s lepšou mienkou.

Občas sa stane, že nás ľudia chladnokrvne sklamú, podvedú, zneužijú. Čo v takom prípade? Treba ich aj napriek tomu milovať, aj keď, samozrejme, múdrosť nám bude hovoriť, že si treba stanoviť nejaké hranice. No to, že ľuďom nebudeme hovoriť veci, ktoré môžu zneužiť (lebo sa v tom neosvedčili), ešte neznamená, že ich prestaneme milovať. Ježiš hovorí: „Nehádžte perly pred svine!“ (Mt 7,6). A tým hovorí aj o takýchto ľuďoch. No aj napriek tomu človek hľadá možnosť, ako ich aspoň ako ľudí definitívne neodpísať. Lebo človek, pokiaľ žije, je stále na ceste a vždy je teda možnosť obrátenia. A ako sme si to povedali v príklade o Nickovi, práve darovaná dôvera ľudí mení.

Kto je sám čistý a priateľský, bez pretvárky a klamu, ten je náchylný vidieť v každom človeku človeka čistého, priateľského a dobrotivého.  Zdieľať

Láska verí v dobro, pretože je sama dobrá. Keď sa podívame človeku do očí, spozorujeme v nich vlastný obraz ako v zrkadle. Tak aj v duši blížneho sa odráža naša vlastná duša. Kto je sám čistý a priateľský, bez pretvárky a klamu, ten je náchylný vidieť v každom človeku človeka čistého, priateľského a dobrotivého. A tak láska nezmýšľa zle nielen preto, lebo sama nepozná zlobu, ale aj preto, lebo nemiluje to, čo je zlé. Je známe príslovie: Čo si želáme, v to radi veríme (čo sa babe chcelo, to sa jej snilo).

Naša mienka o spolublížnych je nielen zrkadlom našej vlastnej bytosti, ale aj odrazom našich želaní. V zlo vo svete verí ten, ktorému robí radosť, keď môže všade odkryť špinu, podlosť a hanebnosť, a ktorého oči a srdce bolia, keď musia vidieť mnoho dobrého a krásneho. Lež láske nespôsobujú bolesť oči, keď vidí dobro a krásu: raduje sa z dobra, lebo ono je s ňou najvnútornejšie spriaznené. A preto láska aj vidí dobro a dobrotu všade.

Pravda, neraz sa pritom oklame a sklame a utrpí nejednu stratu, ktorej by sa bola mohla pri nedôverčivosti vyhnúť. No aj napriek tomu, v dôvere je viac životnej múdrosti než v nedôvere. Nedôvera je ako prihorlivý strážca, ktorý nielen mnohých zastrašuje, ale aj svojho pána oberá o všetok pokoj. „Nunquam requiescit“ – hovorí vo svojich pravidlách sv. Benedikt o nedôverčivom človeku – „Nikdy nemá pokoja“. A tak nedôvera okráda o pokoj nielen vnútorný, ale i vonkajší. Nedôverčivý človek nie je milovaný, dostáva sa neustále do sporov a nikde nenachádza dôveru. Slovom, nedôvera nerobí šťastným nikoho.

Dôvera však – aká to nádherná vec pre samého dôverujúceho! – utišuje nervy, osviežuje a obšťastňuje myseľ, upokojuje a radosťou napĺňa dušu, získava dôveru, lásku a priateľstvo. A aj keby sa naša dôvera sklamala, zostaneme aj pri všetkej bolesti určite šťastnejší, než keby sme zistili, že naša nedôvera, ktorú sme komusi prejavili, bola neodôvodnená. Zasievaj dôveru – a budeš žať šťastie!

Ako sa vyhnúť nedôverčivosti alebo ak sa už k nej prišlo našou vinou, ako sa jej zbaviť? Uvediem zopár jednoduchých rád:

Nádej v dobro v ľudí. Bez takejto nádeje sa človek stáva citovo stuhnutý, uzavretý, izolovaný. Nádej v dobro ľudí sa zakladá na ochote riskovať presvedčenie, že všetci ľudia bez výnimky nie sú vo svojej podstate zlí a zlomyseľní. Niektorí sú, ale väčšina taká nie je.

Aj keby sa naša dôvera sklamala, zostaneme aj pri všetkej bolesti určite šťastnejší, než keby sme zistili, že naša nedôvera, ktorú sme komusi prejavili, bola neodôvodnená. Zdieľať

Viera v spravodlivosť života. Tento postoj sa zakladá na tzv. bumerangovom efekte: čo hodíš do iných, to sa ti raz vráti naspäť. Ak sú ľudia voči iným féroví, čestní, úprimní..., to isté sa skôr či neskôr vráti i k nim samým. Viera v spravodlivosť života človeku pomáha otvárať sa voči iným a riskovať i zraniteľnosť. Veria, že ľudia, ktorí sa k nim správajú negatívne, bez toho, že by sme im to želali, dostanú sami to, čo iným spôsobujú; či už v tomto živote alebo v budúcom.

Viera v Boha. Táto viera sa zakladá na presvedčení, že Boh nás vidí a vedie a že čokoľvek v živote prežijeme, nám v konečnom dôsledku poslúži len na dobro. Okrem prípadu, že by sme boli výslovnými strojcami zla, i naše omyly, naivita, sklamania nám budú slúžiť na dobro. Viera v Boha nás uschopňuje k presvedčeniu, že my nemáme všetko na 100 % pod kontrolou, že je to Boh, ktorý to všetko riadi. To nám umožní získať vnútorný pokoj.

Uzdravujúce prostredie. Toto spočíva v tom, že sa budeš snažiť vytvoriť si zväzky dôvery s pre teba dôležitými ľuďmi, kde sa nebude nachádzať obviňovanie, uštipačnosť a predsudky. Súčasťou takéhoto prostredia je aktívne odpúšťanie, vzájomné chápanie a zdravá otvorenosť a komunikácia pri riešení problémov (nič sa neututláva). Ľudia tu prejavia ochotu zabúdať a prestať hovoriť o minulých trpkostiach, ranách, urážkach a bolestiach a tým sa otvárať k vzájomnej dôvere.

Umenšenie vzájomnej súťaživosti. Toto zmenší vzájomnú žiarlivosť, závisť, pocit ohrozenia a vzťahovačnosť. Ak toto všetko zredukuješ, odstrániš tým bariéry na ceste k iným.

Viera v Boha nás uschopňuje k presvedčeniu, že my nemáme všetko na 100 % pod kontrolou, že je to Boh, ktorý to všetko riadi.  Zdieľať

Hovorenie o negatívnych pocitoch týkajúcich sa seba samého. Ak máš o sebe nízku mienku a chýba ti sebaúcta, iným ľuďom budeš asi ťažko dôverovať. Toto môžeš urobiť pred odborníkom (napríklad hovoriť o tom so spovedníkom alebo duchovným vodcom) alebo i pred ľuďmi, s ktorými chceš budovať vzťahy. Toto aj iných poinformuje o miestach, ktoré sú na tebe možno stále citlivé.

Prevziať riziko byť otvoreným pred inými. Toto ti dá možnosť stať sa pred inými skutočným človekom, a nie nejakou atrapou. Toto je medzi dvoma ľuďmi, ktorí si chcú vybudovať dôveru, podstatné, lebo im to umožní zreálniť sa: ukázať svoje silné, ale i slabé stránky. A to potom umožní komunikáciu medzi reálnymi ľuďmi.

Mať odvahu byť zraniteľným. Toto ťa uschopní prijať od iných, ktorí poznajú i tvoje slabosti, aj urážku. Toto je dôležité. Ľudia sa bežne navzájom i zraňujú. A nemožno z toho vždy robiť tragédiu.

Bojovať proti strachu. Strach ťa obmedzuje: strach zo zlyhania, strach z odmietnutia, strach z neúspechu, strach, že budeš zranený, strach z neznámeho, strach z blízkosti s inými... Toto všetko ti znemožní rast v dôvere.

Sebaprijatie. Prijať sa takým, akým a kým si. To je kľúčové v tom, aby si sa mohol stávať tým, kým ťa Boh volá byť. Budovať sa dá len reálnym, a nie virtuálnym materiálom. Pracuj s tým, čo má naporúdzi, a ver, že si schopný s pomocou Božou vybudovať veľa.

Ak si vybuduješ ochotu dôverovať iným, tým si obohatíš nielen svoj vlastný život, ale začneš prejavovať dôveru ako dar lásky, aj voči iným.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo