Usilujeme sa konať pre blaho ukrajinského štátu a ľudu

Usilujeme sa konať pre blaho ukrajinského štátu a ľudu

Ukrajinský väčší arcibiskup Sviatoslav Ševčuk a rímsky pápež František

V interview väčší ukrajinský arcibiskup Sviatoslav Ševčuk reaguje na aktuálne dianie v Ukrajine.

V súvislosti s historickým prierezom dejinami ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorý Vám v týchto týždňoch prinášame v sekcii Svet kresťanstva v podaní publikácie Oriente Cattolico vatikánskej Kongregácia pre východné cirkvi, Vám ponúkame aj rozhovor o aktuálnych témach v Ukrajine s najvyšším predstaviteľom ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorým je väčší arcibiskup Sviatoslav Ševčuk. Vladyka Sviatoslav odpovedal na otázky, ktoré mu kládol Jaroslav Kacuba z ukrajinského internetového denníka „Glavkom“.  Prečítajte si prvú z dvoch častí rozhovoru.

Vaša Blaženosť, aká je Vaša prognóza, čo sa týka dvoch dôležitých politických udalostí - prezidentských a parlamentných volieb -, ktoré by mohli viesť k dramatickým zmenám v živote krajiny?

Myslím si, že je ťažké niečo predpovedať. No už môžeme vidieť, že bude niekoľko výziev. Tieto voľby budú nielen skúškou zrelosti pre našich politikov a kandidátov, ale aj náročnou skúškou demokratickej zrelosti samotných voličov, lebo kvalita rozhodnutí, ktoré urobí naša spoločnosť, závisí aj od kvality našich zvolených politikov.

Dnes je cirkev fakticky jedinou inštitúciou, ktorá čistým a nestraníckym spôsobom bráni skutočnú demokraciu. Ukrajina až teraz vzniká ako demokratický štát. Proces budovania skutočnej ukrajinskej suverenity sa začal až po roku 2014. Toto všetko je zásluhou našej civilnej spoločnosti.

Ďalšou výzvou pre Ukrajinu je skúška zrelosti nášho cirkevného života. Dnes prebiehajú zaujímavé historické procesy v ukrajinskou pravosláví. Ide o procesy, ktoré sa týkajú náboženskej väčšiny v Ukrajine. Budúcnosť zavisí aj o toho, do akej miery bude pravoslávna hierarchia schopná prevziať zodpovednosť za osud nielen svojej cirkvi, ale aj ukrajinského ľudu.

Okrem toho sa dnes mnohí obávajú, že pravoslávna cirkev sa môže stať nástrojom v politických bojoch.

Čo treba robiť, aby sa nestala takýmto nástrojom?

Cirkev musí zostať cirkvou. A štátne inštitúcie, ako aj politici jej to musia dovoliť. To znamená, že politici sa musia oslobodiť od pokušenia inštrumentalizovať cirkev pre svoje vlastné záujmy.

Máme tu proces, ktorým pravoslávna cirkev v Ukrajine dosiahla autokefálny status. Do akej miery bol tento proces spolitizovaný? Zostala podpora politických autorít v rámci prípustných hraníc? Počuť kritiku, že obdržanie „tomosu“ bolo projektom Petra Porošenka pre predvolebný boj. Dokázala by pravoslávna cirkev v Ukrajine dosiahnúť autokefáliu bez pomoci vlády?

Je ťažké odlišovať jedno od druhého. Pozorovali sme určité zasahovania politických autorít, zvlášť prezidenta, čo sa týka uznania autokefálie ukrajinského pravoslávia. Koľko z tejto intervencie je legitímne? Túto otázku musí zodpovedať pravoslávna cirkev. V texte „tomosu“ autokefálie patriarcha Bartolomej pripomína, že prezidenti ako zástupcovia ukrajinského štátu desaťročia prosili o autokefáliu ukrajinského pravoslávia. Robili tak od doby, keď sa Ukrajina stala nezávislou. Vyjadrené inými slovami, terajší prezident sa len pevne držal tejto línie. 

A piateho januára sme v Chráme svätého Juraja v Konštantínopole videli aj bývalého prezidenta Viktora Juščenka, ktorý zaujal stanoviskou aj k tomu, prečo sa táto udalosť nekonala za jeho prezidentovania.  

Preto možno toto ovplyvňovanie posudzovať rozlične. Ale odpoveď na otázku, ako legitímne bolo dosiahnuté toto všetko, musí prísť od pravoslávnej cirkvi, ktorá má iný model pre vzťah cirkvi a štátu ako katolícka cirkev.

Nepochybne existuje nejaký politický komponent. Táto udalosť zasiahla nerv ukrajinskej spoločnosti. Verejnosť vnímala zlučujúci koncil 15. decembra ako najdôležitejšiu udalosť minulého roka. Svedčí to o tom, že jeho význam uznávajú nielen pravoslávni, ale aj kresťania iných vierovyznaní. Pri takejto populárnej udalosti bude nepochybne akýkoľvek politik hľadať aj svoje vlastné výhody a bude budovať svoju predvolebnú kampaň. No ja dúfam, že naši pravoslávni bratia sú dosť zrelí na to, aby sa nenechali použiť ako politickí buriči v blížiacich sa voľbách. V opačnom prípade to zdiskredituje morálnu autoritu cirkvi.    

O čom ste hovorili s prezidentom Porošenkom, keď pri príležitosti púte letel 15. júla do Zarvanice? Poprosili ste ho, aby podporil autokefáliu?

Naša komunikácia bolo verejná, videla ju celá Ukrajina. Usiloval som sa načrtnúť model našich vzťahov. V zhode so sociálnou náukou katolíckej cirkvi naša cirkev pestuje partnerstvo so štátom. Usilujeme sa konať konštruktívne pre blaho ukrajinského štátu a ukrajinského ľudu. Zároveň sa však usilujeme o to, aby sme si uchovali primeranú slobodu od inštrumentalizácie. A preto som povedal, že odporúčam autokefáliu, pretože tieto udalosti sú dôležité pre štátnu suverenitu, sú dôležité pre našich pravoslávnych bratov a my ich hodnotíme pozitívne. 

No napriek skutočnosti, že pravoslávne cirkvi v Ukrajine tvoria väčšinu, dúfame v rovnaké a férové zaobchádzanie so všetkými vierovyznaniami zo strany autorít, to znamená, žiadna z cirkví by nemala nadobudnúť postavenie akoby štátnej cirkvi. A aby boli primerane uznané práva a slobody zvlášť gréckokatolíckej cirkvi.

Prezident dal verejný prísľub. To znamená, že komunikačný model bol jasný a pochopiteľný. Sme cirkev, ktorá neustále spolupracovala na utváraní štátu, starala sa o jeho budúcnosť a v priebehu dejín neustále podporovala zápas ľudu za národné oslobodenie. No ukrajinská gréckokatolícka cirkev nikdy nebola nástrojom politického zápasu a kolieskom v štátnom stroji, ako to bolo napríklad pri iných miestnych cirkvách v iných krajinách.

Podporila by ukrajinská gréckokatolícka cirkev ďalší „majdan“?

To závisí od toho, o aký druh „majdanu“ by išlo. Nie každú demonštráciu, nie každý protest možno nazvať „majdanom“. Videli sme mnohé napodobneniny „majdanu“. Samozrejme, že ľudia majú právo vyjadriť svoje názorové odlišnosti. V každom prípade tento spôsob konania musí zodpovedať morálnym kritériám.

Ak by Júlia Tymošenková vyhrala tieto prezidentské voľby, aký bude postoj gréckokatolíckej cirkvi?

Budeme spolupracovať s novým prezidentom, nech to bude ktokoľvek, lebo rešpektujeme voľbu ukrajinského ľudu. Okrem toho prezidentovanie je úradom, ktorého úlohy treba splniť. Uvidíme, aké budú okolnosti. Ale verím, že ukrajinský ľud je dnes dosť inteligentný na to, aby volil tých, ktorí bránia štátnu suverenitu. Zvlášť bude podporovať tých, ktorí jasne a zreteľne vyhlásili kurz vývoja našej spoločnosti smerom k vybudovaniu vyspelého európskeho štátu.

Vaša Blaženosť, mohli by ste vysvetliť list z 18. decembra, v ktorom ukrajinská gréckokatolícka cirkev podala ruku pravoslávnej cirkvi v Ukrajine a navrhla, aby sa v budúcnosti vytvoril jediný Kyjevský patriarchát? Ihneď tu bol celý rad kontroverzných komentárov, hlavne v proruských médiách, ktoré tvrdili, že toto jej odklonom gréckokatolíkov od katolicizmu a pokusom vytvoriť ďalšiu denomináciu v Ukrajine, ktorá bude prekračovať jurisdikčné hranice tak Konštantínopolu, ako aj Ríma. 

Ďakujem, že prichádzate najskôr ku mne, aby ste sa ma na to opýtali. Je tu potrebné rozlišovať medzi dvoma konceptami: jednota (koinonia) a zlúčenie. Usiloval som sa vysvetliť tento postoj počas slávností pri príležitosti 1030. výročia pokrstenia Rusi.

Zlúčenie sa konalo tento rok v lone ukrajinského pravoslávia, keď bola vytvorená nová štruktúra s miestnym statusom. V protiklade k tomu o jednote hovoríme tam, keď ide o podanú ruku. To znamená, že na jednej strane zostaneme sami sebou, no môžeme a musíme aj spolupracovať – v mene blaha ukrajinského ľudu, v mene pravdy, v mene hľadania univerzálnej jednoty s kresťanmi, čo označujeme za ekumenické hnutie. Na začiatku sa obzeráme po cestách, ako obnoviť jednotu v rámci dnes rozštiepenej Kyjevskej cirkvi, ktorá sa kedysi zrodila v krstnej vode rieky Dneper. Toto je úplne v kontexte moderného ekumenického hnutia, ktoré ma za cieľ obnovenie jednoty celej Kristovej cirkvi, spoločný beh pravoslávia a katolíckej cirkvi. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev spolupôsobí na takomto dialógu. Mimochodom, Moskovský patriarchát úplne opustil toto hnutie.

To sa stalo 15. októbra po zrušení eucharistického spoločenstva s Konštantínopolskou cirkvou?

Áno. Na stretnutí Svätého Synodu ruskej pravoslávnej cirkvi bolo vyhlásené, že sa nebudú podieľať na  inštitúciách a podujatiach medzi pravoslávnymi kresťanmi, ktorým úplne alebo čiastočne predsedajú reprezentanti Ekumenického patriarchátu.

Aká reálna je možnosť zjednotenia kresťanstva?

Dnes je skutočnosťou ekumenické hnutie na univerzálnej úrovni. Už ho nemožno zastaviť. Preto je veľmi dôležité pre našu sesterskú cirkev, novonarodenú autokefálnu pravoslávnu cirkev v Ukrajine, aby sa pripojila k ekumenickému hnutiu, aby nezostala uzavretá do seba. A toto hľadanie univerzálnej jednoty medzi katolíckymi a pravoslávnymi cirkvami je veľmi dynamické v Ukrajine. Nie je žiadným prekvapením, že svätý pápež Ján Pavol II. kedysi nazval Ukrajinu „laboratóriom ekumenizmu“.

V tomto zmysle chceme kooperovať s ukrajinskou autokefálnou pravoslávnou cirkvou. Dokonca sme sa s Jeho Blaženosťou Epifániom dohodli, že vypracujeme príručku, aby sme videli, v ktorých oblastiach našich cirkví by sme mohli – pričom ďalej zostávame odlišnými denomináciami – robiť spolu skutočne mnohé veci.

A čo to znamená vytvoriť jediný Kyjevský patriarchát?

Každá miestna cirkev má vo svojom vývoji tendenciu k vytvoreniu patriarchátu. A autokefálna pravoslávna cirkev Ukrajiny, ktorá je cirkvou so statusom metropólie, sa celkom zjavne vyvinie v patriarchálnu cirkev.

Naznačil som, že na začiatku 17. storočia jestvovali určité idey, ktoré boli v tej dobe veľmi oceňované vodcami obidvoch cirkví – na našej strane Jozefom Veliaminom Rutským, na strane pravoslávnych slávnym kyjevským hierarchom Petrom Mogylom. Myšlienkou bolo, aby sme nebudovali dva odlišné patriarcháty, ale usilovali sa o vytvorenie spojeného Kyjevského patriarchátu, ktorý by bol uznaný nielen Svätou stolicou v Ríme, ale aj Konštantínopolom. Uvedomujeme si, že tento spôsob jednoty bude možný len vtedy, keď bude ekumenický proces korunovaný na univerzálnej úrovni obnovením eucharistického spoločenstva medzi Rímom a Konštantínopolom. To nie je utopické myslenie, ako to nazývajú niektorí ľudia. To je cieľ ekumenického hnutia. To je splnenie Kristovho príkazu, „aby všetci jedno boli“. 

Vidíme, že toto univerzálne hľadanie jednoty je dôležité pre Ukrajinu, pre ukrajinský kontext. Vieme, že Kyjevská materská cirkev, ktorá je spoločným koreňom tak ukrajinského pravoslávia, ako aj gréckokatolíckej cirkvi, s bolesťou reagovala na rozkol medzi Rímom a Konštantínopolom. Dlhé roky prví hierarchovia, episkopát, mnísi a veriaci Kyjevskej metropólie považovali rozkol za miestny konflikt, za spor medzi Latiníkmi a Grékmi.

No neskôr tento rozkol zachvátil aj Kyjevskú cirkev. A preto dnes musíme podniknúť akékoľvek úsilie, aby sme nielenže prekonali rozkol v ukrajinskom pravosláví, ale aby sme aj vážne pestovali teológiu, modlili sa a pracovali, aby sme obnovili pôvodnú jednotu Kyjevskej cirkvi v jej pravoslávnej a katolíckej vetve. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev nesie v sebe mystickú cirkevnú spomienku nerozdeleného kresťanstva prvého tisícročia a za svoju materskú cirkev považuje cirkev starobylého Konštantínopolu, aj keď dnes žijeme v plnom spoločenstve s nástupcom apoštola Petra.

Preložil a redakčne pripravil o. Ján Krupa

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo