Napomínanie nesmie byť unáhlené, ale láskavé

Napomínanie nesmie byť unáhlené, ale láskavé

Ilustračné foto: Flickr.com/Angela Brown

Napomínanie je síce krátka cesta, ale určite nie je tou najkrajšou a najbezpečnejšou cestou výchovy k dosiahnutiu cieľa.

                    „Karhaj ... so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou!“ (2 Tim 4, 2)

Službou lásky môže a má byť nielen chvála, ale aj jej opak, napomínanie. Aj ono môže a má byť darom a dielom lásky. Je pravda, že láske ťažko padne urobiť niečo, čo neláskavosť koná tak rada: totiž neláska sa v napomínaní a karhaní priam kochá. No sú prípady, keď je láska – aj keď s bolesťou, ba s kŕčom v žalúdku – povinná blížneho pokarhať, napomenúť a dohovoriť mu.

Musí to robiť predovšetkým človek, ktorý má na starosti dobro komunity. Ak má komunita – rodina, trieda, pracovisko, rehoľné spoločenstvo, stretko, farnosť – prosperovať, musia sa zachovávať isté pravidlá. A ak niektorý z jej členov žije tak, že komunitu svojimi spôsobmi a negatívnym vplyvom rozbíja, ten, čo to má na starosti, musí zasiahnuť.

No je tu aj vyšší dôvod. V kresťanstve nie je komunita na prvom mieste a až potom jednotliví jej členovia. V poriadku viery na prvom mieste je človek a až potom komunita. To znamená, že dôvodom napomínania bude i to, keď vidíme, že človek sa ako jedinec rúti k rozkladu. Človek sám mnohé veci nezaeviduje.

Prečítajte si tiež:
Pochvala chýba v manželstvách, rodinách, priateľstvách i homíliách kňazov Zdieľať

Každý z nás má silný sklon k sebaklamu. Preto postreh zo strany blížneho, ktorým mi naznačí, že veci na ňom nevyzerajú celkom najlepšie, nie je aktom nepriateľstva, ale, naopak, skutkom lásky a služby. Toto treba pripomínať hlavne dnes, keď sa tak silne zdôrazňuje tolerancia a právo jedinca uberať sa slobodne cestou, ktorú si sám vyberie. Toto právo je, samozrejme, posvätné, ibaže nie vždy si človek sám dokáže zvážiť všetky dôsledky, ktoré jeho voľba obsahuje. Alebo nie vždy naozaj vie, čo robí.

Preto je dobré, keď sa iní nesprávajú podľa zásady Knihy Genezis: „Čo som ja strážcom svojho brata?“, ako sa vyjadril Kain o svojom bratovi Ábelovi (por. Gen 4,9), ale keď človeku s odvahou podajú spätnú väzbu vo veci toho, čo robí. A niekedy tá spätná väzba môže, ba musí mať i rozmer výslovného pokarhania a napomenutia.

V poriadku priorít však karhanie nemôže byť na prvom mieste. Na prvom mieste je povzbudzovanie a inšpirácia. Na toto vo výchove dosť často zabúdame. Ľudí nemožno vychovávať iba príkazmi a karhaním. Správne príkazy majú svoju logiku. Každý príkaz alebo pravidlo musí vyrastať z nejakej logickej potreby alebo hodnoty. Tak je to v poriadku Božom a tak by to malo byť i v poriadku ľudskom. Ak za príkazom nie je logická potreba alebo silná hodnota, potom je pravidlo nezmyselné a je v skutočnosti vyjadrením iba niečích vrtochov alebo niečej manipulácie a jeho pokusu o nadvládu.

Sú prípady, keď je láska – aj keď s bolesťou – povinná blížneho pokarhať, napomenúť a dohovoriť mu. Zdieľať

Ak však tú logiku nechápeme, to ešte neznamená, že ona nejestvuje. Problém môže byť v tom, že nevynakladáme dosť námahy na to, aby sme logiku pravidla objavili. Toto býva dosť často pravdou v Božích veciach. Boh nám dal svoje pravidlá z jedného dôvodu: aby sme nezomreli, ale aby sme žili. Každé Božie pravidlo má túto svoju logiku. Je to vždy jedna a tá istá vec: život, zachovanie života. Ak človek úprimne skúma Božie pravidlá, zistí, že to tak naozaj je. Zmyslom Božích príkazov je život.

Táto istá logika by mala byť prítomná i v ľudských príkazoch: život. Ak tam nie je, potom je pravidlo nezmyselné, manipulatívne, zlé. Ak tam ale je, potom treba pri výchove iných voliť cestu povzbudzovania, inšpirácie, zapaľovania a nadchýnania. Človek, ktorý pochopí, začne pravidlá zachovávať automaticky, bez toho, že by mu ich niekto musel nakazovať. Ale to nie už ako pravidlá, ale ako nutnosť – lebo sám to spoznal. Za týmto sa nachádzajú i známe výroky: „Sloboda je poznaná nutnosť!“ alebo „Miluj a rob, čo chceš!“ (Sv. Augustín). Láska je totiž najvyššou formou poznávania a kto miluje, robí síce, čo chce, ale nikdy nerobí zlo.

No čo ak človek nemá záujem o poznávanie? A čo ak naša snaha o inšpiráciu, o povzbudzovanie a zapaľovanie nenachádza v ňom žiadnu odozvu? Je pravda: čo nás do toho? Môže to byť jeho slobodná voľba. Ale nebol by takýto záver trocha neláskavý, hlavne ak by sme ho urobili príliš včas, bez toho, že by sme toho človeka najprv trocha „poobracali“, zaprisahali a vyburcovali? Naša tolerancia toho, čo robí druhý so svojím životom, keď si jasne škodí, by bola vlastne z našej strany hriechom proti blížnemu. Nezasiahli sme, keď sa dalo. Vedeli sme, že človek sa uberá do priepasti, jasne sme to videli, a predsa nechali sme ho do tejto priepasti padnúť.

Každé Božie pravidlo má túto svoju logiku. Je to vždy jedna a tá istá vec: život, zachovanie života.  Zdieľať

Preto teda – ak máme naozaj záujem o dobro blížneho – platí, že ak najmilšie cesty lásky, t. j. cesty priateľského dohovárania a povzbudzovania nevedú k cieľu, potom musí nastúpiť cesta napomínania. Ani Boh – večná Láska sa nezdráhal vyriecť kvôli sebe a kvôli hriešnikovi slová pokarhania. Karhal napríklad Kafarnaum a Jeruzalem, napomínal apoštolov, ba aj samého Petra. Spomeňme si len na jeho prísne slová adresované Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16, 23)

Boh karhá každého z nás osobne. Ako? Budeme asi prekvapení, ale cez svedomie. Neviem, či sme už niekedy rozmýšľali nad týmto úžasným fenoménom, ktorý každý jeden z nás nosí vo svojom vnútri. Každý z nás má svedomie. A každý z nás vie, aké nepríjemné svedomie dokáže byť. Ako vlastne svedomie funguje? Azda najmajstrovskejšie popísal hlas svedomia Dostojevskij vo svojom diele Zločin a trest na postave Raskoľnikova, ktorý zavraždil jednu starú dámu s tým, že istí výnimoční jedinci si môžu dovoliť i prekročiť zákon, a to práve preto, že sú výnimoční; a on sám sa pokladal za výnimočného. Preto, keďže to potreboval, zavraždil spomínanú starú paniu. No nefungovalo to. Začalo ho neskonale hrýzť jeho svedomie.

Svedomie je v skutočnosti hlasom Božím v našom vnútri. Je to hlas Božieho karhania a napomínania a Božieho volania nás k pokániu. A aj keď sa nám to nepáči, Boh to tak zariadil, aby nás udržoval v mravnosti a na správnej ceste, na ceste života. Áno, od začiatku až do konca sveta nebude jestvovať krivda, ktorá by nenašla v hlase svedomia Božie napomenutie. Je pravda, svedomie môže i otupieť. Vlastne, otupieť môže každý človek, ktorého karháme. Sú ľudia, ktorí sú takí zvyknutí na zlo, že už ich žiadne napomínanie ani karhanie nedojme. Je to ich vec. Takých ľudí už treba nechať na pokoji a už sa za nich azda iba modliť.

Svedomie je v skutočnosti hlasom Božím v našom vnútri. Je to hlas Božieho karhania a napomínania a Božieho volania nás k pokániu. Zdieľať

Ani Boh nerobí násilie na ľuďoch, ktorí jeho hlas odmietajú a sú voči nemu ľahostajní. Boh rešpektuje slobodu ľudí a musíme ju rešpektovať aj my. No predtým musíme pre nich urobiť, čo sa dá. A preto sa nesmie ani naša láska báť vypovedať slová napomenutia človeku, ktorému máme čo povedať. Pretože mnohých, ktorí v živote nikdy nechceli napomínať a ktorí sa preto zdali byť akoby priateľskými a láskavými, obvinil Boh z nedostatku lásky a karhal ich ako „nemých psov, ktorí nevládzu brechať“ (por. Iz 56, 10).

„Karhaj!“ pripomína apoštol svojmu učeníkovi Timotejovi, ale všimneme si dobre, čo pripája: „Karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou!“ V napomínaní sa nesmieme unáhliť. Najprv uvážme, či napomenutie je hodné tej námahy. Sú ľudia, ktorí chcú karhať i tie najmenšie maličkosti a, ako sa hovorí, strieľajú na vrabce z kanónov. Následok toho je, že ich napomenutie stráca účinok a čo dosiahne, je pravý opak. Takémuto človeku celkom správne privoláva básnik: „Denným napomínaním a nadávaním oberáš chudáka o všetku odvahu v hrudi!“ Rozmyslime si vopred aj to, či možno blížneho naozaj napraviť iba karhaním.

Uvediem na to príklad. Každému sa stane, že občas zlyhá. Ak to zlyhanie nie je naozaj veľké, treba ho síce zaevidovať, ale predčasne radšej nekomentovať. Napríklad žiak príde neskoro na vyučovanie. Rozumný učiteľ to síce zaregistruje, ale nekomentuje. Mohlo sa totiž stať, že meškal autobus alebo jednoducho že žiak zaspal. Stane sa. No ak sa to stane 5- alebo 7-krát – teda začne to byť stereotyp –, potom je namieste, aby si učiteľ zavolal žiaka k sebe a popýtal sa ho na dôvody jeho ustavičného meškania a aby ho vyzval, či by s tým nemal niečo robiť. 

„Ak nevieš chváliť a povzbudzovať, nemáš právo ani karhať a napomínať!“ Zdieľať

Teda nekarháme jednu chybu, ale až tzv. stereotyp, to znamená, keď sa čosi začne stávať pravidlom. Tiež je dôležité, aby sme karhali najprv medzi štyrmi očami. Ľudia sú veľmi citliví na zahanbenie. Niekedy na to nemyslíme a svojím pokarhaním spôsobíme človeku nielen zahanbenie, ale priam potupu. A na to sa ťažko zabúda. Potupa dokáže ľudí riadne znechutiť, ba odrovnať. Ktosi sa vyjadril: „Priateľa chváľ verejne, napomínaj ho však medzi štyrmi očami!“ Toto však neplatí len o priateľovi. Ďalšia zásada znie: „Ak nevieš chváliť a povzbudzovať, nemáš právo ani karhať a napomínať!“

Ako je známe, na jednu kvapku medu sa chytí viac múch než na plný sud octu. Koľkokrát priateľské, rozumné slovo by skôr viedlo k náprave než slovo napomínania! Napomínanie sa nemá zrodiť z myšlienkovej pohodlnosti, ktorá sa neusiluje obzrieť sa po iných cestách nápravy; napomínanie je síce krátka cesta, ale určite nie je tou najkrajšou a najbezpečnejšou cestou výchovy k dosiahnutiu cieľa.

Šľachetný človek sa nikdy nebude báť námahy hľadať okľuku, ktorá bezpečnejšie, ale istejšie privedie k cieľu, než cesta kratšia. Veľký misionár, jezuita Jozef Anchieta nenapomínal nikoho skôr, kým dva až tri razy neprosil Boha o radu. „Radostne chváliť a pomaly napomínať, to je pravá ušľachtilosť ducha!“

Myslím, že toto by sme si i my mohli vziať dôrazne k srdcu: predtým, ako ideš niekoho napomenúť, pomodli sa k Bohu o odvahu, ale hlavne o svetlo. Veď nepovedal on sám, že aby sme sa nebáli, čo budeme hovoriť, že v tej chvíli v nás bude hovoriť jeho Duch? (por. Mt 10,20). A napomínanie je presne to miesto, kde to platí. Preto treba pri napomínaní dať priestor Duchu Svätému. Také napomínanie potom nikdy nebude bez účinku, a vždy bude napomínaním láskavým.

Napomínanie je síce krátka cesta, ale určite nie je tou najkrajšou a najbezpečnejšou cestou výchovy k dosiahnutiu cieľa. Zdieľať

Ak sme pomalí do napomínania, aj napomínanie bude láskavejšie. Lebo napomínanie musí byť neunáhlené – a láskavé. Láskavé musí byť vo svojej pohnútke. Nesmie prýštiť z podráždenosti. Nezriedka napomíname blížneho ani nie preto, lebo je zlý, ale preto, lebo sme práve my nahnevaní. A pri napomínaní nie sme ani nešťastní z pokleskov svojho blížneho; ba práve naopak, prinajmenšom nevedomky sa z nich radujeme, lebo nám dávajú príležitosť, aby sme si na nich mohli vyliať svoju zlosť.

Napomínanie nesmie však vychádzať ani z tvrdosti a z túžby trápiť druhých, ako sa to často stáva; z tohto dôvodu zapára nejeden nadriadený celý deň do svojich podriadených.

Tým skôr nesmie byť matkou napomínania vypínavosť srdca; nesmieme ustavične vyhadzovať na oči chyby svojho blížneho iba preto, lebo sami máme stále pred očami protichodné vlastnosti svojho vlastného charakteru. „Ty si zbabelý!“ neznamená často nič iné ako „Ja som statočný!“. Matkou napomínania môže byť iba láska; napomínanie, ktoré sa zrodilo z niečoho iného, nenájde pred Bohom nijaké ospravedlnenie.

„Radostne chváliť a pomaly napomínať, to je pravá ušľachtilosť ducha!“ Zdieľať

Ak je láska matkou napomínania, vtedy zaiste nezaprie ono matku vo svojom počínaní, slovách a vo zvuku svojho hlasu. Nestane sa urážkou ani príkorím; nebude obsahovať nič urážlivého a hanobiaceho. Nadávky nesmú vyjsť z úst láskavého človeka; lebo to, čo povedal pedagóg o deťoch, platí ešte viac o dospelých: „Hanlivé slová nemajú vôbec výchovnú cenu; žiaka nenaprávajú, ale ho pokorujú; navyše, dráždia ho k utajovanej, ale o to zúrivejšej nenávisti voči svojmu učiteľovi, ktorému sa nemôže odplatiť tými istými slovami, aké použil on voči nemu!“ (Weiner: Cesta k srdcu žiaka).

Ak však dospelí, to sa ľahko stáva, odpovedajú na hanlivé slová opäť hanením, vznikne z toho často veľmi nedôstojné divadlo. Napomínanie vychádzajúce z láskavého srdca a podané jemným spôsobom má vždy väčšie úspechy. Zvuk lásky, či už zaznieva v mäkkej stupnici ako chvála, alebo v tvrdej ako napomínanie, musí vždy prebúdzať lásku.

Na záver ešte zopár pravidiel na dávanie napomínaní. V texte budeme občas zamieňať slovo napomínanie s termínom spätná väzba, čo je možno krajší výraz na slovo napomínanie, prípadne karhanie:

  • Vlastni to, čo tomu druhému hovoríš. Keď chceš iného napomenúť alebo ho na niečo upozorniť, používaj prvý pád jednotného čísla: ja, môj, mne... „Ja si myslím...“ „Môj dojem je...“ „Mne sa zdá...“ Nehovor: „Ľudia o tebe hovoria...“ „Mnohí ťa pokladajú za...“ Neskrývaj sa za iných. To je zbabelosť. Keď vlastníš to, čo hovoríš, preberáš zodpovednosť za to, že je to – aj napriek tomu, že to môžu hovoriť alebo tak cítiť i iní – tvoj postoj a teda pripúšťaš, že sa môžeš i mýliť a že si teda otvorený pre diskusiu s tým, koho sa to týka.
  • Urob všetko pre to, aby to, čo hovoríš, bolo úplné a konkrétne. Vlož do toho, čo hovoríš, všetky informácie a prvky, ktoré sú nevyhnutné na to, aby ten, komu to rozprávaš, tomu úplne porozumel. Uveď príklady, keď si také správanie na druhom postrehol. Vyhýbaj sa všeobecnostiam.
  • Nebuď skúpy na slovo. Povedz jedno a to isté podľa možnosti i viackrát a rozličnými spôsobmi. To môže tomu, komu to je adresované, pomôcť lepšie porozumieť, čo mu chceš povedať.
  • Nepoužívaj metódu „Udri a uteč!“, t. j. niečo zakamuflovane povieš v nádeji, že tomu druhému svitne, čo si mu chcel povedať, až po tvojom odchode a ty už nebudeš musieť na nič odpovedať. To je zbabelosť a detinskosť.
  • Žiadaj toho druhého o spätnú väzbu týkajúcu sa spôsobu, akým si mu to, čo hovoríš, komunikoval. K účinnej komunikácii je nevyhnutné, aby si mal istotu, že ten druhý naozaj rozumie tomu, čo mu hovoríš, a že on „prijíma“ to isté, čo ty „vysielaš“. Jediným spôsobom, ako sa to dozvedieť, je požiadať pravidelne toho druhého počas tvojho hovorenia o jeho spätnú väzbu.
  • Dbaj o to, aby to, čo hovoríš, a spôsob, akým to hovoríš, zodpovedali úrovni toho, s kým sa rozprávaš. Jednak úrovni jeho vzdelania a postavenia, ale i charakterovej výbavy, emocionálnej úrovne a pod.
  • Popíš správanie sa toho druhého bez toho, že by si toto jeho správanie hodnotil alebo interpretoval. Keď reaguješ na správanie sa iného človeka, daj si pozor, aby si jeho správanie popísal („Stále mi skáčeš do reči“), a nie ho hodnotil („Si hnusný a do seba zahľadený egoista, ktorý nikdy nie je schopný počúvať myšlienky nikoho iného na svete, len tie svoje“).
  • Zameraj svoju spätnú väzbu na to, čo je „teraz a tu“, a nie na to, čo bolo „vtedy a tam". Čím je spätná väzba časovo bližšia k tomu, s čím sa chceme zaoberať, tým je účinnejšia. Namiesto: „Pred tromi rokmi si mi neodpovedal na pozdrav!“ povedz: „Počuj, čo sa stalo? Pred chvíľou som ťa pozdravil a ty si ma ignoroval. Snáď nie je niečo v poriadku?“
  • Nenatláčaj svoju spätnú väzbu na iných ľudí. Moja spätná väzba týkajúca sa iného má byť službou tomu druhému. Ak ju prijme, dobre, ak nie, tiež dobre. Rešpektuj tiež nálady a otvorenosť iného. Takisto treba rešpektovať svoju vnútornú pohodu, pretože dávanie spätnej väzby uvoľňuje veľa energie a napätia.
  • Nehovor tomu druhému viac, než je teraz schopný pochopiť. Keď inému dáš viac kritiky, než je teraz schopný uniesť, tým mu neslúžiš a zbytočne ho tým zmätieš. To môže byť znakom toho, že si to ty, ktorý sa potrebuješ uvoľniť, a nie, že chceš inému poslúžiť.
  • Zameraj svoju spätnú väzbu na akciu, ktorú je ten druhý schopný zmeniť. Inému nepomôžeš, keď mu povieš, že má dlhý nos alebo že sa ti nepáči farba jeho očí, prípadne že je malej postavy. Tieto veci ten druhý nemôže (a možno ani nepotrebuje) zmeniť.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo