Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
23. 02. 2019, 07:05

K dejinám Apoštolského vyznania viery

Dozviete sa aj, prečo mohla reformácia neporušene integrovať Apoštolské vyznanie viery.
K dejinám Apoštolského vyznania viery

Liebfrauenkirche s vyobrazeniami apoštolov v Trevíri. Foto: wikimedia

Vyznanie viery, ktoré prednášame na našich službách Božích, je v súčasnej podobe po prvý raz doložené v Pirmínovom spise z 8. storočia. Tým je však zdôraznený len koniec procesu jeho vzniku, ktorý siaha až do 2./3. storočia. V tomto skorom období bola ešte v plnom prúde tvorba náuky kresťanstva. No zároveň v tej istej dobe sa ku kresťanskej obci začali v rastúcej miere pridávať konvertiti z iných náboženstiev. S tým však bolo spojené aj nebezpečenstvo, že obsah kresťanskej viery bude sfalšovaný nedorozumeniami a nedostatočným vzdelaním tých, ktorí pribudli. Už listy Nového zákona museli na dlhé trate neustále bojovať s takýmito nedorozumeniami alebo až skutočne bludnými náukami. Aby sa zabezpečilo, že novoprijatí do cirkevnej obce správne pochopili základy viery, boli základy viery zhrnované vo forme vyznaní viery. Uchádzačov o prijatie do Cirkvi naučili počas katechumenátu vyznanie viery a tí ho potom slávnostne predniesli pri krste.

Tieto vyznania viery mali čisto lokálny význam. Prirodzene sa podobali vo svojej základnej zásobe, no od obce k obci sa aj odlišovali v jednotlivostiach. Nicejským koncilom v roku 325 bol síce spustený proces, v priebehu ktorého Cirkev vyvinula reťaz takzvaných koncilových vyznaní viery, ktoré si potom nárokovali nadregionálnu platnosť, ale tradícia lokálnych krstných vyznaní viery existovala ešte dlho ďalej. Zatiaľ čo koncilové vyznania viery vznikli na pozadí veľkých teologických sporov, predovšetkým okolo kristológie a trojičnej náuky, lokálne vyznania viery boli oveľa silnejšie ovplyvnené úplne praktickými potrebami. Ich štruktúra bola zadaná krstným príkazom z Matúšovho evanjelia 28,19 – „Krstite v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ – svoje formulácie čerpali ďalekosiahlo z Biblie, kde má svoj základ väčšina ich obsahu. 

Romanum

To platí aj pre predchodcu nášho Apoštolského vyznania viery, ktorý patrí k najranejším lokálnym vyznaniam viery. Bolo to vyznanie viery Rímskej cirkvi, preto sa v teologickej literatúre nazýva „Romanum“ (alebo skrátene R). Tento text je známy vďaka spisu presbytera Tyrannia Rufína z Akvileje, ktorý svoj spis napísal okolo roku 404. V tomto spise Rufín puntičkársky porovnáva krstné vyznanie viery svojej cirkvi v Akvileji s Rímskym vyznaním viery, ktorému priznáva, že uchovalo neporušené učenie apoštolov. Existuje aj grécka verzia Rímskeho vyznania viery. Nachádza sa v Apológii, ktorú Markellos, biskup Ankyry v Kapadócii, predložil v roku 340 na synode v Ríme pápežovi Júliusovi II.

Je ťažké povedať, ktoré znenie je staršie, pravdepodobne sú približne rovnako staré. Zaujímavé je hlavne to, že existuje grécka verzia. Lebo jej existencia ukazuje na dobu, keď gréčtina bola úradnou rečou Rímskej cirkvi, a takto to bolo počas celého 2. storočia. Tým sa dá datovať tvorba Rímskeho vyznania viery najneskôr do prvých rokov 3. storočia. Jeho vysoký vek viedol k tomu, že výrazne ovplyvnilo ďalšie lokálne vyznania viery na Západe.

Romanum je celkovo trocha kratšie ako naše Apoštolské vyznanie viery. Napríklad v prvom článku chýba odkaz na Stvoriteľa a v treťom článku na spoločenstvo svätých. Skúmať rozdiely v jednotlivostiach a pýtať sa na dôvody, prečo došlo k zmenám na príslušných miestach, to by bolo témou samou osebe.

Legenda o apoštolskom pôvode vyznania viery

Treba ešte spomenúť pôvod názvu „Apoštolské“ vyznanie viery, lebo popri vysokom veku je jedným z dôvodov, prečo práve toto vyznanie viery sa stalo takým vplyvným. Vo svojom výklade vyznania viery Rufín zachytáva legendu, ktorou je opradené toto vyznanie viery. Informuje, že apoštoli, ktorí na Turíce dostali schopnosť hovoriť rozličnými jazykmi, sa podľa nariadenia svojho Pána vydali na cestu, aby ohlasovali evanjelium národom sveta. Pri Rufínovi sa doslovne uvádza:

Keď sa chystali rozlúčiť, najskôr sa dohodli na norme pre ich budúce kázanie, aby kvôli veľkej vzdialenosti, v ktorej sa budú od seba nachádzať, nedávali ľuďom, ktorých pozvali k viere, odlišné náuky. A preto sa zhromaždili na jednom mieste a napísali, naplnení Duchom Svätým, tento krátky Symbol, ako som ho nazval, pre svoje budúce kázanie, pričom každý prispel tým, čo považoval za primerané...

Tento posledný odkaz, že každý jeden apoštol dal svoj osobný príspevok k formule, bude neskôr mnohonásobne rozpracovaný. V sérii kázní o vyznaní viery, ktoré sa (nesprávne) pripisujú Augustínovi, stojí:

V desiaty deň po Nanebovstúpení, keď sa učeníci zhromaždili zo strachu pred Židmi, poslal im Pán prisľúbeného Tešiteľa. Pri jeho zostúpení zahoreli ako rozžeravené železo a, pretože boli naplnení poznaním všetkých jazykov, napísali vyznanie viery. Peter povedal: „Verím v Boha, Otca všemohúceho ... Stvoriteľa neba a zeme“ ... Andrej povedal „a v Ježiša Krista, jeho Syna ... nášho jediného Pána“ ... Jakub povedal „ktorý sa počal z Ducha Svätého ... atď.“

V tejto podobe sa táto legenda veľmi rozšírila v stredoveku. Je to o to pozoruhodnejšie, lebo nie je ľahké urobiť z tohto vyznania viery presne dvanásť článkov. Príležitostne bola táto legenda stvárňovaná aj maliarsky, ako napríklad v Liebfrauenkirche v Trevíri, kde dvanásť nosných stĺpov v 15. storočí ozdobili vyobrazeniami apoštolov a článkov viery, ktorými každý z nich prispel. Príslušné vyobrazenia sa nachádzajú v ilustráciách kníh a na vitrážach. Existuje dokonca aj báseň pripisovaná Bernardovi z Clairvaux, ktorá presadzuje túto legendu (autor v nej však vypustil dve vety z vyznania viery, lebo sa mu nepodarilo vhodne ich včleniť.)

Od Romanum k Pirmínovmu textu

Späť k dejinám: Ako bolo povedané úvodom, najstaršie svedectvo nášho Apoštolského vyznania viery sa nachádza v Pirmínovom spise (De singulis libris canonicis scarapsus, krátko Scarapsus). Pirmín patril asi k iroškótskej misii, ktorej charakteristickým znakom bolo to, že na rozdiel od rímskej misie nevytvorila cirkevnú organizáciu. (Typické pre iroškótsku misiu bolo, že sa vysielal biskup s dvanástimi mníchmi, ktorí založili kláštor a usilovali sa obrátiť najskôr kniežatá a potom cez nich ľud.) Pirmín je spätý s naším regiónom do tej miery, že v roku 724 založil kláštor Reichenau. O tri roky neskôr ho však vyhnal kostnický biskup. Potom Pirmín pôsobil vo Schwarzwalde a v Alsasku, kde založil rozličné kláštory, medzi nimi Gegenbach, Murbach a Marmoutiers. Nakoniec prišiel v roku 730 do Hornbachu pri Zweibrücken, kde v roku 753 zomrel.

Pirmín sa narodil v blízkosti Narbonne. V roku 720 dobyli jeho domovinu Saracéni, čo prinútilo mnohých mníchov a kláštorné spoločenstvá k úteku. Pirmín bol zaiste jedným z tých, ktorí sa dokázali zachrániť pred týmto útokom, a od tej doby venoval svoj život misii. Jeho spis Scarapsus vznikol pravdepodobne skôr, ako začal misijne pôsobiť v našom priestore. Domnievame sa, že pritom siahol po vyznaní viery, ktoré poznal zo svojej vlasti. V prospech pôvodu Apoštolského vyznania viery z južného Francúzska hovorí aj to, že dávno pred Pirmínom sa v Provence nachádzajú veľmi podobné vyznania viery: vyznanie viery Fausta z Riez z roku 450 a vyznanie viery Cezária z Arles (zomrel v roku 542).

Z Alemánie späť do Ríma

No ako prišlo naše vyznanie viery z Alemánie ako oficiálne vyznanie viery späť do Ríma? Počas 8. a 9. storočia boli v západnej Európe silné úsilia o unifikáciu liturgie a lepšie vzdelávanie kléru a laikov, ktoré našili mocných podporovateľov v Karolovi Veľkom a jeho dvornom teológovi Alkuinovi. Hlavne Otčenáš a vyznanie viery boli považované za základ pre poučovanie kňazstva a laikov. Zdá sa, že pri vyznaní viery skutočne išlo o Apoštolské vyznanie viery. Bolo to pravdepodobné, pretože bolo prijaté nielen v juhozápadnom Francúzsku, ale skrze Pirmínovu misijnú činnosť aj v severnom Francúzsku a v častiach Nemecka a opátstvo Reichenau bolo živým centrom úsilí o liturgickú reformu.

Dôležitý krok k tomu, aby sa tento vplyv zreteľne prejavil v Ríme, sa udial v roku 998. V tejto dobe pápež Gregor V. – pravdepodobne na základe intervencie cisára Ota III. – udelil opátstvu Reichenau zvláštne privilégiá, medzi nimi to, že opáta vysviacal rímsky biskup. Ako protislužba bola opátstvu uložená povinnosť pri každej vysviacke opáta poslať Svätej stolici sacramentarium, apoštolár, evanjeliár a dva biele kone. S týmito omšovými knihami prišlo aj Apoštolské vyznanie viery do Ríma.

Toto je však len jedna udalosť v dobe medzi polovicou 10. storočia (korunovácia Ota I. za cisára v roku 962) a koncom 11. storočia (nástup pápeža Gregora VII. do úradu v roku 1073), keď sa cisár usiloval zastaviť vtedajší úpadok talianskej cirkvi s pomocou nemeckých odborníkov. Isté je to, že Apoštolské vyznanie viery je od 11. storočia pevne etablované v Ríme.

Pohľad na reformáciu

Reformácia mohla neporušene integrovať Apoštolské vyznanie viery. Luther si ho cenil ako zhrnutie Svätého písma: v tomto krátkom slove je „poskladané to najdôležitejšie z Biblie (ako včela zhľadáva med z mnohých pekných, veselých kvetov)“. Zatiaľ čo sa predtým – v nadväznosti na legendu vzniku tohto textu – často vyskytuje výklad na dvanásť jednotlivých článkov, Luther vykladá tento text dôsledne trojične: nejde o zoznam vecí, ktoré máme veriť, ale o trojjediného Boha, ktorý koná na spásu ľudí. V prvom článku ide o stvorenie, v druhom článku o vykúpenie, v treťom článku o posvätenie.

Pre Luthera vyznanie viery stojí v jednom rade s Dekalógom a Otčenášom ako tromi ústrednými prvkami katechizmu: Desať prikázaní ukazuje kresťanovi, „čo má robiť a čomu sa má vyhýbať“, vyznanie viery, „skadiaľ to má vziať (skadiaľ to má dostať), a Otčenáš, „ako to má hľadať a získať“.

Vyznanie viery ako súčasť liturgie

Dodnes je vyznanie viery pevnou súčasťou liturgie krstu, a preto aj liturgie konfirmácie. Tu Cirkev nadväzuje na to, čo stojí na počiatku tohto vyznania.

Vo svojom už spomenutom spise Scarapsus cituje Pirmín vyznanie viery, aby pripomenul svojim čitateľom slávnostnú udalosť ich vlastného krstu. Píše:

Bratia, pripomíname vám zmluvu, ktorú sme my sami uzavreli s Bohom v krstnej kaplnke: t. j. ako, keď sa nás jednotlivo pýtal na meno a menom nás nazýval, ste buď vy sami odpovedali, keď ste už boli dosť starí odpovedať, alebo ako pre každý prípad ten, ktorý za vás skladal sľub a vydvihol vás z vody, odpovedal a povedal: „Bude sa volať Ján“ alebo iné meno.

A kňaz sa opýtal: „Ján, zriekaš sa diabla a všetkých jeho skutkov a všetkých jeho chúťok?“

Odpovedal si: „Zriekam sa, t. j. opovrhujem a vzdávam sa všetkých zlých a diabolských skutkov.“

Po tomto zrieknutí sa diabla a všetkých jeho skutkov sa aj teba kňaz opýtal:

„Veríš v Boha Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba a zeme?“

Odpovedal si: „Verím.“

A ďalej: „Veríš v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel pod Pontským Pilátom, bol ukrižovaný, zomrel a bol pochovaný, zostúpil do pekla, na tretí deň vstal z mŕtvych, vystúpil do neba, sedí po pravici Boha, všemohúceho Otca, odtiaľ príde, aby súdil živých a mŕtvych?“

A ty si odpovedal: „Verím.“

A kňaz sa ťa tretí raz opýtal: „Veríš v Ducha Svätého, svätú všeobecnú Cirkev, spoločenstvo svätých, odpustenie hriechov, vzkriesenie tela, večný život?“

Buď ty, alebo tvoj krstný otec odpovedal: „Verím“.

Nuž pozri, aký druh zmluvy alebo sľubu alebo vyznania viery na tvojej strane medzi tebou a Bohom je zaväzujúci. A pretože si uveril, bol si pokrstený v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého na odpustenie všetkých tvojich hriechov a kňaz ťa pomazal olejom na záchranu pre večný život a tvoje telo bol zahalené do bieleho odevu a Kristus zaodel tvoje telo nebeskou milosťou a bol ti daný za ochrancu svätý anjel.

Byť pokrstený znamená byť pojatý do spásneho diania Ježišovho kríža a zmŕtvychvstania. Čo sa uskutočňuje vo sviatosti krstu, to sa vyslovuje vo vyznaní viery a tým sa to osvojuje. Tým sú tri články vyznania viery zároveň niečo také ako tri zastávky cesty, ktorou krstenec kráča v akte krstu.     

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa

Odporúčame