Dokáže krása spasiť svet?

Dokáže krása spasiť svet?

Portrét neznámej ženy (Ivan Kramskoi, 1883). Zdroj: thecatholicthing.org

O kráse, o ktorej písal Dostojevskij a ďalší ruskí autori a aj pápež František v prvej encyklike Lumen fidei.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu.

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja


Kresťanstvo je vysoko osobné náboženstvo. Dalo by sa o tom veľa napísať a človek by sa ani nemusel veľa opakovať. Slovo „osobné“ sa dá chápať mnohorakým spôsobom, no v podstate ide o to, že Boh je osoba, my sme osoby a náš vzťah s ním je osobný. Ako je Kristus s nami, tak sme my so svojimi blížnymi.

A nie je to žiadna prechodná záležitosť. V kresťanskom učení a chápaní sú všetky tieto osoby nesmrteľné. To platí dokonca aj o tej najhoršej osobe, a keď sa nad tým zamyslíme, práve preto musí byť nebo a peklo.

A nedá sa ani analyzovať, ako máme sklon analyzovať vtáky a včely. Pamätajme, že žiadna osoba sa nedá pochopiť zvonka. Dá sa spoznať len tak, že sa odhalí.

Slávna veta z Dostojevského románu Idiot – „Krása spasí svet“ – vyvoláva otázku: čo myslí pod „krásou“? Vložil ju do úst prostáčikovi, kniežaťu Myškinovi. Zdieľať

Toto platí o mojom blížnom tak isto, ako to platí o Bohu. To, čo odhalí, nezávisí odo mňa. A je rovnako nejasný ako Boh; ako je nejasná aj láska, kým sa neodhalí. Môžeme byť voči nej slepí. Alebo môžeme mať len najmenšiu intuíciu, najmenší lúč vychádzajúceho svetla.

Týmto veciam možno veľmi nerozumieme; nemôžeme podať správu o miestach, kde sme nikdy neboli. Plný „význam“ osoby, toho, čo osobu utvára, sa sťahuje do tajomstva. Môžeme však vedieť dosť na to, čo potrebujeme: že osoba nie je iba vec.

Príklad: povedať „všetci ľudia sú si rovní“ znamená to isté ako povedať „všetci ľudia sú si nerovní“. Tieto výroky sú rovnako mimo. Ľudská osoba je jedinečná, stvorená akoby z ničoho, no nevracia sa do ničoty. Už sme slobodní do tej miery, do akej jestvujeme, a jestvujeme absolútne.

Toto sú slová a slová nie vždy dokonale vystihujú to, čo označujú. Občas však spievajú. Dokonca aj keď povieme, že slová môžu vyjadrovať nepravdu, naznačujeme, že môžu vyjadrovať aj pravdu. Byť osobou je veľmi reálne, ako môžeme bezprostredne vnímať svojimi zmyslami – čiže svojou skúsenosťou so svetom.

„Jedna a jedna sú dve,“ hovoríme. Matka a dieťa sú dokázateľne dve osoby. Dokonca aj malé dieťa vie, keď mu mama odišla preč.

Keď hovoríme „spasiť“, nehovoríme čosi frivolné. A nehovoríme ani o čomsi neosobnom, lebo spása, ktorú ponúka Kristus, nie je záchranou odpadu pred skládkou. Ide o spásu v Kristovi, ktorá je úplne tajomná, no opäť vieme dosť na to, aby sme vedeli, čím nie je.

Nastasiin portrét ukázal Myškinovi utrpenie, ktoré sa skrývalo za jej prekrásnou tvárou. Muži ju milujú majetnícky, dokonca vražedne. Myškin si všimol utrpenie a reaguje naň láskou, ktorú plytkí ľudia nedokážu pochopiť – lebo je nevinná a nesebecká. Zdieľať

Slávna veta z Dostojevského románu Idiot – „Krása spasí svet“ – vyvoláva otázku: čo myslí pod „krásou“? Vložil ju do úst prostáčikovi, kniežaťu Myškinovi. Iná postava, Terentiev, sa dokonca Myškina pýta, či to naozaj povedal, a tak si žiada o vysvetlenie čohosi, čo v skutočnosti vysvetlenie nepotrebuje.

Tento kontext sa rozširuje o fakt Myškinovej lásky k zneužívanej a potom zneužívajúcej Nastasii Filipovne, o ktorej fyzickej kráse nemohol žiadny muž pochybovať, aj keď sa možno bál jej inteligencie. Jej portrét ukázal Myškinovi utrpenie, ktoré sa skrývalo za jej prekrásnou tvárou. Muži ju milujú majetnícky, dokonca vražedne. Myškinov záujem sa chápe ako pobláznenie. Všimol si utrpenie a reaguje naň láskou, ktorú plytkí ľudia nedokážu pochopiť – lebo je nevinná a nesebecká.

Krása sa nedá oddeliť od utrpenia.

Epileptické knieža, idiot, podľa ktorého je román nazvaný, pôsobí ako jediná príčetná osoba vo svete, ktorý sa zbláznil, a samotná táto jeho poznámka pripadá ostatným bláznivá.

Jeho reakcia na maľby – na umenie – nie je frivolná. Najmä o Holbeinovom obraze, ktorý ukazuje mŕtveho Krista zavretého v hrobe, vraví, že by u človeka mohol zničiť vieru. Pozrime sa však bližšie a uvidíme hroznú krásu. Je opakom sladkého a peknučkého obrázka z bonboniéry – tej krásy, ktorú môžeme odmietnuť s tým, že je len v oku diváka.

Telo mŕtveho Krista v hrobke (Hans Holbein mladší, 1521). Zdroj: thecatholicthing.org

Knieža Myškin sa nedá strhnúť krásou, ktorá je módou či vlastnou márnivosťou, ale krásou, ktorá je opakom subjektívnej a je úplne paradoxná.

Krása, ktorá spasí svet, je možno hrozná krása.

Tomuto výroku sa venovala prvá encyklika pápeža Františka Lumen fidei, ktorú z väčšej časti napísal jeho predchodca pápež Benedikt a má korene v homiletike pápeža Jána Pavla II. Hovorí to isté, čo o tejto nesebeckej, naivnej a „idiotskej“ kráse, ktorej moc podľa kniežaťa Myškina spasí svet, hovorili ruskí ortodoxní autori vrátane Alexandra Solženicyna.

Knieža Myškin sa nedá strhnúť krásou, ktorá je módou či vlastnou márnivosťou, ale krásou, ktorá je opakom subjektívnej a je úplne paradoxná. Je to Krása, ktorá sa v konečnom dôsledku nedá odlíšiť od Pravdy a Dobra. Zdieľať

Táto krása nie je izolovaná, obmedzená. Je to Krása, ktorá sa v konečnom dôsledku nedá odlíšiť od Pravdy a Dobra. Vyjadruje ju umenie najvyššieho rádu a odráža tajomné svetlo viery – „spásnu milosť“, ktorou Kristus osvecuje svet.

Pravda Kristovej lásky k nám, ktorá presahuje smrť, nie je v Holbeinovej maľbe skrytá.

Umenie neberieme vážne, alebo ak áno, tak len zriedkavo preň samo, a nie pre jeho externé kvality, napríklad akú hodnotu by daná maľba mohla mať na trhu s umením. Iných, ktorí sú touto cenou ohúrení, fascinuje, aká je daná maľba „dôležitá“. Maľba má hodnotu aj pre kunsthistorika, no pre miesto, ktoré zaujíma v dejinnom vývoji. Je významná pre to, čo bolo pred ňou a čo po nej.

Maľby sú predmety. „Rovnako“ by som mohol spomenúť básne, hudobné skladby či iné príklady vysokého umenia. Naši súčasníci už nechápu myšlienku „krásneho umenia“ a diskusiu o vzťahoch medzi dobrom, pravdou a krásou chápu ako ekvivalent „bieleho nacionalizmu“.

Výrok kniežaťa Myškina žiadnu takúto debatu nenaznačuje. Skôr je proroctvom o hroznej kráse, ktorá preniká povrchom každej peknosti až k Pravde, ktorá je Osobou.

David Warren
Autor je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na Blízkom aj Ďalekom východe. Jeho blog Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na davidwarrenonline.com.

Pôvodný text: Can Beauty Save the World?

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Prečo ste mohli čítať tento článok zadarmo?

Články na Postoji nie sú spoplatnené ani uzamknuté, aby k nim malo prístup čo najviac ľudí. Ich tvorba ale stojí značné úsilie, čas a peniaze. Práca našej profesionálnej redakcie je financovaná z pravidelnej podpory mnohých našich čitateľov. Budeme si veľmi vážiť, ak nás aj vy TERAZ PODPORÍTE, aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe hodnotného obsahu. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo