„Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otca, on ho zjavil“ (Jn 1,18). Božská podstata je teda nevýslovná a nepochopiteľná. „Veď nikto nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nikto, iba Syn“ (Mt 11,27). A tiež Svätý Duch pozná to, čo je Božie, tak ako duch človeka pozná to, čo je v ňom. Okrem prvej a blaženej prirodzenosti [čiže: okrem samotného Boha] nikto nikdy nepoznal Boha, iba ten, ktorému to on sám zjavil, a nielen medzi ľuďmi, ale ani medzi nadpozemskými silami, a tvrdím, že dokonca ani medzi cherubínmi a serafínmi.

A predsa Boh nás nenechal v úplnej nevedomosti. Vskutku poznanie, že Boh existuje, Boh zasial prirodzene do všetkých. Samotné stvorenie, jeho udržiavanie a vedenie stvorenia ohlasujú veľkosť božskej prirodzenosti. A tiež najskôr prostredníctvom zákona a prorokov, potom prostredníctvom svojho jednorodeného Syna, Pána a Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista zjavil poznanie o sebe v medziach našej schopnosti chápania. Preto prijímame, uznávame a uctievame to, čo nám bolo odovzdané prostredníctvom zákona, prorokov, apoštolov a evanjelistov, a nehľadáme nič mimo týchto vecí. Boh, ktorý je dobrý, je pôvodcom každého dobra a nepodlieha ani závisti, ani vášni. „Vskutku závisť je ďaleko od božskej prirodzenosti, ktorá je bez vášne a je len dobrá“ (Greg. Naz., Or. 28, 17: PG 36, 40B9s). A teda poznajúc každú vec a starajúc sa o to, čo je každému osožné, Boh zjavil to, čo poznať je nám osožné, a na druhej strane zamlčal to, čo by sme nedokázali zniesť. Preto sa uspokojme s týmito vecami a zostaňme v nich, neodstraňujme starobylé hranice a nechoďme mimo Božieho zjavenia!

Boha nemožno vyjadriť primeraným spôsobom

Je potrebné, aby ten, kto chce hovoriť alebo počúvať o Bohu, čo sa týka teológie alebo ekonómie (1), jasne vedel, že nie všetko je nevyjadriteľné a nie všetko je vyjadriteľné a naozaj nie všetko je nepoznateľné a nie všetko je poznateľné: a jedna vec je to, čo je poznateľné, iná vec to, čo je vyjadriteľné, ako je jedna vec hovorenie a iná vec poznávanie. Vskutku mnohé veci, ktoré sa myslia bez výnimky o Bohu, nemožno vyjadriť primeraným spôsobom; ba dokonca o veciach, ktoré nás presahujú, sme nútení hovoriť veci, ktoré sú na našej úrovni, takže Bohu pripisujeme spánok, hnev, ľahostajnosť, ruky, nohy a podobné veci. 

Teda my poznáme a vyznávame (2), že Boh je bez počiatku, bez konca, je večný a neustály, nestvorený, nemenný, nezmeniteľný, jednoduchý, nezložený, netelesný, neviditeľný, nehmatateľný, neopísateľný, nepochopiteľný, dobrý, spravodlivý, všemocný, tvorca všetkých stvorení, Pán všetkých vecí, vševidiaci, prozreteľný, držiteľ moci, sudca: [vieme a vyznávame], že Boh je jediný, totiž jediná podstata, a dáva sa spoznať a existuje v troch Osobách, Otec, Syn a Svätý Duch; že Otec, Syn a Svätý Duch sú jedno v každom ohľade, no Otec je nesplodený, Syn je splodený a Svätý Duch vychádza; že jednorodený Syn, Božie Slovo a Boh, zo svojho milosrdenstva a s cieľom našej spásy, so súhlasom Otca a v spolupráci so Svätým Duchom, bol počatý bez semena a zrodený panensky zo svätej Panny a Božej Matky Márie pôsobením Svätého Ducha, a z nej sa stal dokonalým človekom; že ten istý je súčasne dokonalý Boh i dokonalý človek, z dvoch prirodzeností, božskej a ľudskej, a v dvoch v sebe rozumných, vôľových, činných a slobodných prirodzenostiach –, ktoré sú, aby sme to povedali jednoducho, dokonalé podľa definície a podstaty vlastnej božskej i ľudskej prirodzenosti –, ale sú tiež v jedinej zloženej hypostáze [osobe]: že bol hladný, smädný a unavil sa, bol ukrižovaný, zakúsil smrť a hrob, vstal z mŕtvych na tretí deň a vystúpil do neba, odkiaľ k nám prišiel a znovu príde na konci vekov: a svedkom toho je božské Písmo a celý chór svätých. 

Ale čo je podstatou Boha alebo ako je [on] vo všetkých veciach, alebo ako je Boh plodený a vychádza z Boha, alebo ako jednorodený Boží Syn vyprázdnil seba a stal sa človekom z krvi panny, pričom bol vytvorený nadprirodzeným zákonom, alebo ako kráčal po vode so suchými nohami, to my nevieme ani nedokážeme povedať. A tak nie je možné povedať a ani absolútne myslieť niečo o Bohu mimo vecí, ktoré nám boli ukázané, povedané a zjavené božskými slovami Starého a Nového zákona.

Presný výklad pravoslávnej viery, kap. 1-2.

Poznámky: 

(1) Cirkevní otcovia rozlišovali medzi teológiou a ekonómiou. „Teológia“ označuje reč o Bohu vo všeobecnosti (o jeho existencii, o vlastnostiach božskej prirodzenosti a o jeho trojjedinosti. Pojmom „ekonómia“ cirkevní otcovia označovali Boží plán spásy uskutočnený skrze vtelenie Božieho Slova, a teda aj to, čo sa na naň vzťahuje (napríklad vzťah božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi, jeho panenské počatie v lone Márie atď.).

(2) Na začiatok svojej dlhej teologicko-filozofickej reči o božskej prirodzenosti cirkevný učiteľ Katolíckej cirkvi svätý Ján Damaský považuje za vhodné vložiť dlhé vyznanie viery, ktoré zhrnuje teologické závery všetkých šiestich všeobecných koncilov, od prvého Nicejského koncilu z roku 325 až po tretí Konštantínopolský koncil z roku 681.

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.