Úpadok progresívneho kresťanstva a budúcnosť sociálneho evanjelia

Úpadok progresívneho kresťanstva a budúcnosť sociálneho evanjelia

Progresívne kresťanstvo je dnes príliš úzko spojené s ľavicovo-liberálnym myslením a súvisiacou politikou. Foto – TASR/Štefan Puškáš

Dlhodobý trend vyvracia domnienku, že úpadku tradičných cirkví zabráni ich liberalizácia a prispôsobenie sa dobe.

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Tento článok uzatvára sériu zamyslení o hnutí a tradícii sociálneho evanjelia, ktorá je historicky úzko spätá s americkým progresívnym kresťanstvom. Predstavili sme si niektoré dôležité osobnosti, teologické dôrazy a spoločenské prínosy tradície, ktorá vyvrcholila úspešným zápasom za občianske práva Afroameričanov.

Dnes sa pozrieme na dramatický úpadok progresívneho kresťanstva, vzostup konzervatívneho evanjelikalizmu a ďalší možný vývoj tradície sociálneho evanjelia.

Úpadok progresívneho kresťanstva

V období po smrti Martina Luthera Kinga, Jr., sa začal rozklad progresívneho kresťanstva, ktorý pokračuje až dodnes. Najvýraznejšie sa prejavuje v devastujúcom úbytku členov v takzvaných „mainline“ (tradičných) protestantských denomináciách a strate vplyvu v spoločnosti. Za povšimnutie tiež stojí oslabenie postavenia (či dokonca zánik) liberálnych teologických seminárov a ďalších náboženských inštitúcií, prostredníctvom ktorých sa myšlienky sociálneho evanjelia v minulosti šírili.

Sociológ James Wellman, ktorý je pozitívne naklonený progresívnemu kresťanstvu a oceňuje jeho prínos, v článku Is There a Future for Progressive Christianity in America? (Má progresívne kresťanstvo v Amerike budúcnosť?) poukazuje na nelichotivý stav tejto formy kresťanstva a vo veci jeho budúcnosti sa vyjadruje skepticky.

Historik Christopher Evans je o niečo menej skeptický v súvislosti s ďalším vývojom sociálneho evanjelia, ktorý pre neho „zostáva otvorenou otázkou“.

O úpadku progresívneho kresťanstva som sa nedozvedel iba z literatúry a prieskumov, ale aj z vlastnej približne osemročnej skúsenosti. Počas štúdií na Chicagskej univerzite som navštevoval protestantský kostol s bohatou históriou sociálne angažovaného kresťanstva. Išlo o progresívnu kresťanskú komunitu, ktorej väčšina členov bola teologicky liberálna a volila demokratov. Veriacim záležalo na ekonomickej a rasovej spravodlivosti, ekumenickej spolupráci, angažovali sa v pomoci chudobným a nebola im ľahostajná ani epidémia násilia v meste.  

Pre súčasné progresívne kresťanstvo dôležitá téma LGBT+ bola v úzadí a neprebiehali o nej otvorené diskusie. V tejto súvislosti nie je bez zaujímavosti, že vtedajšia pastorka zboru požehnala vzťah lesbického páru roky predtým, ako bolo osobám rovnakého pohlavia umožnené v štáte Illinois uzavrieť manželstvo.

Na druhej strane, súčasťou cirkvi bol aj slovutný profesor Don Browning, ktorý z liberálnej perspektívy argumentoval proti manželstvu osôb rovnakého pohlavia.

V poslednom polstoročí sme v Spojených štátoch zaznamenali nielen úpadok progresívneho kresťanstva, ale aj vzostup konzervatívneho evanjelikalizmu, ktorý sa medzičasom stal aj výraznou politickou silou. Zdieľať

Spoločenstvo, ktoré bolo pred niekoľkými decéniami vitálne a vplyvné, zápasí v ostatných rokoch o prežitie a usiluje sa o revitalizáciu. Návštevnosť nedeľných bohoslužieb klesla na niekoľko desiatok členov a finančné ťažkosti prinútili cirkev urobiť ťažké rozhodnutia, ktoré mali negatívny dosah na jej vnútorné fungovanie a verejnú službu. Príčiny súčasného stavu sú komplexné, ale výraznejšie sa nevymykajú z opisovaného celonárodného trendu.

Súčasťou niektorých protestantských denominácií sú tak „konzervatívne“, ako aj  „progresívne“ cirkevné spoločenstvá. Vo všeobecnosti platí, že rastúce zbory sú konzervatívne evanjelikálne a upadajúce sú liberálne progresívne. Tento dlhodobý trend vyvracia domnienku, s ktorou sa niekedy stretávame aj na Slovensku, že úpadku tradičných cirkví zabráni ich liberalizácia a prispôsobenie sa dobe. Aj globálne trendy nám ukazujú, že cesta k životaschopnosti vedie inokade.

Denominácie, ktorých súčasťou sú vyššie uvedené typy cirkví, prežívajú krízové obdobie s nejasnou budúcnosťou. Napríklad United Methodist Church (Zjednotená metodistická cirkev) je v ostatných rokoch jednotná iba v názve, čo dokazuje aj nedávne historické hlasovanie týkajúce sa LGBT+ problematiky. Výsledok hlasovania (438 : 384) dopadol v neprospech progresívcov, keďže väčšina delegátov hlasovala za tradičné chápanie ľudskej sexuality a z toho vyplývajúce implikácie. Cirkvi hrozí rozdelenie.

Čo sa týka teologických seminárov, v roku 2017 zatvorili svoje massachusettské dvere Andover Newton Theological Seminary – najstarší protestantský teologický seminár v Spojených štátoch – a Episcopal Divinity School. Niekoľko rokov predtým bol nútený predať svoju historickú budovu Chicago Theological Seminary a presťahovať sa do nových priestorov. Uvedené inštitúcie majú blízko k progresívnemu chápaniu kresťanstva a vo všeobecnosti kladú dôraz na – ľavicovo-liberálne chápanú – sociálnu spravodlivosť.  

Vzostup konzervatívneho evanjelikalizmu

V poslednom polstoročí sme v Spojených štátoch zaznamenali nielen úpadok progresívneho kresťanstva, ale aj vzostup konzervatívneho evanjelikalizmu, ktorý sa medzičasom stal aj výraznou politickou silou. Už to neboli len stúpenci sociálneho evanjelia a „náboženská ľavica“, ktorí mali záujem o transformáciu americkej spoločnosti – na scéne sa objavila „náboženská pravica“ reprezentovaná osobami ako Jerry Fallwel a organizáciou Moral Majority (Morálna väčšina).

Popri protestantských fundamentalistoch sa súčasťou nového hnutia stali aj evanjelikáli (a tiež mnohí katolíci, židia a mormóni), ktorí sa nestotožňovali s legalizáciou potratov v roku 1973, ako ani s celkovým smerovaním Spojených štátov. Konzervatívny evanjelikalizmus naberal na sile a stal sa dôležitým faktorom víťazstva republikána Ronalda Reagana v prezidentských voľbách 1980. O tom, že je relevantnou silou aj v súčasnosti, svedčí víťazstvo Donalda Trumpa v ostatných prezidentských voľbách.    

Niektorí si však myslia, že práve Trumpovo prezidentovanie bude defibrilátorom k resuscitácii progresívneho kresťanstva v Spojených štátoch. Túto myšlienku mi v diskusii predostrel progresívny pastor pôsobiaci v meste Ferguson, ktoré sa stalo medzinárodne známym v súvislosti so zabitím Michaela Browna. Vyjadril nádej, že lídri ako William Barber, ktorý v súčasnosti stojí na čele Poor People’s Campaign (Kampaň chudobných ľudí), sa môžu stať tou povestnou iskrou, ktorá zapáli oheň progresívneho kresťanstva.


Nastupujúci americký prezident Donald Trump sa zdraví s reverendom Luisom Leónom počas príchodu na bohoslužbu do Episkopálneho kostola sv. Jána vo Washingtone 20. januára 2017. Foto – TASR/AP

Iní veria, že silným hlasom náboženskej ľavice bude starosta Pete Buttigieg, ktorý prednedávnom oznámil svoju prezidentskú kandidatúru. Či sa to naozaj stane, ukáže čas. Buttigieg to však určite nebude mať ľahké, ako naznačuje aj článok Any Samuelovej, v ktorom kritizuje „sexuálnu ideológiu ľavice“ a Buttigiegovi odkazuje Don’t Force Your Sexual Ideology on Me and My Children (Nevnucujte svoju sexuálnu ideológiu mne a mojim deťom).

Vráťme sa ešte späť k teologickým seminárom – čo sa tam deje, je naznačením budúceho smerovania kresťanstva v danej krajine. V Spojených štátoch existujú desiatky teologických seminárov; najväčšie sú teologicky konzervatívne, respektíve evanjelikálne. Práve inštitúcie ako Fuller-Theological Seminary, Asbury Theological Seminary, Dallas Theological Seminary, Gordon-Conwell Theological Seminary alebo Trinity Divinity Evangelical School výraznou mierou prispeli k vzostupu amerického evanjelikalizmu.

Pozrime sa bližšie na Gordon-Conwell Theological Seminary, ktorého prostredie poznám najlepšie. Seminár patrí nielen medzi najväčšie v Severnej Amerike – s čím súvisí aj jeho finančná stabilita –, ale vyznačuje sa tiež rozmanitosťou študentov, ktorí ho navštevujú. V správe prezidenta Dennisa Hollingera za rok 2018 sa uvádza, že na škole boli zastúpení študenti z 84 denominácií, 54 krajín sveta a 34 percent študentov patrilo medzi etnické minority – pričom do posledného uvedeného čísla neboli zahrnutí zahraniční študenti.

Ako študent a neskôr prednášajúci som túto diverzitu a s ňou spojenú dynamiku vyučovacieho procesu osobne zažil a považujem ju za dôležitý komponent formácie budúcich duchovných. Paradoxne, v „neprogresívnom“ prostredí sme tvorili „milovanú komunitu“, o ktorej Martin Luther King sníval. Jej súčasťou boli aj „progresívni evanjelikáli“, ktorí však zastávali tradičné názory na otázky spojené s ľudskou sexualitou, genderovou teóriou, umelými potratmi či eutanáziou. Nespomínam si na prípad, keď by nesúhlas v náboženských, etických či politických otázkach nebol vyjadrený úctivo a v súlade s princípom lásky.

Kde sa stala chyba?

Ak sa zamýšľame nad príčinami úpadku progresívneho kresťanstva a oslabením vplyvu sociálneho evanjelia, narážame na rovnaký problém ako pri skúmaní iných historických fenoménov – zatiaľ čo základné fakty sú jasné, legitímnych (často komplementárnych) interpretácií je viac. James Wellman vidí príčinu v slabnúcich a zanikajúcich sociálnych štruktúrach – náboženských inštitúciách, v rámci ktorých progresívne hnutia často vznikajú, posilňujú sa a prežívajú. Súčasní progresívni lídri sú podľa Wellmana skôr „duchovní podnikatelia ako budovatelia inštitúcií“.

Kresťan má byť aktívny vo svete, ale nesmie sa svetu prispôsobovať napríklad nekritickým fanúškovaním za konkrétnu politickú stranu, akoby tá neambivalentne reprezentovala hodnoty Božieho kráľovstva. Zdieľať

Stotožňujem sa s Wellmanovým sociologickým pohľadom a zároveň chcem načrtnúť teologickú perspektívu na vec. Pomôžem si tu odkazom na Niebuhrovu známu typológiu: zatiaľ čo klasické sociálne evanjelium podľa môjho názoru spadá pod model „Kristus transformujúci kultúru“, progresívne kresťanstvo posledných desaťročí vnímam ako príklad modelu „Kristus kultúry“. Pre prvý model je dôležitý koncept premeny (konverzie), pre druhý je to prispôsobenie sa (kompromis).

Ak by som mal použiť biblickú metaforu, progresívne kresťanstvo bolo soľou, ktorá postupne v spoločnosti stratila chuť (Mt 5:13). Robustná – hoci čiastočne pomýlená – teológia, hlboká spiritualita a pastoračný záujem v mnohých prípadoch ustúpili „pokrstenej“ progresívnej politike. Mnohí duchovní lídri dnes pripomínajú viac politických aktivistov ako ambasádorov Božieho kráľovstva na Zemi.

V článku Sociálne evanjelium ako verejná teológia som čitateľom predstavil otca hnutia sociálneho evanjelia – Waltera Rauschenbuscha, ktorý dodával „slanosť“ americkému progresívnemu kresťanstvu. Rauschenbusch bol pastorom a jeho progresívne názory neboli odtrhnuté od reálnych problémov ľudí, ktorým slúžil. Rovnaké platí o lídroch ako Washington Gladden, Charles Sheldon, Harry Emerson Fosdick, Ernest Fremont Tittle, Howard Thurman či Martin Luther King – každý z nich bol počas svojej kariéry aspoň určité obdobie pastorom.

Súčasťou hnutia boli aj renomovaní akademici, ako napríklad teológ Shailer Mathews alebo ekonóm Richard Ely, ale situácia bola značne odlišná od tej dnešnej, keď – slovami Christophera Evansa – „väčšina ľudí spojených s ‚progresívnymi‘ náboženskými hnutiami je v akadémii alebo vykonáva svoju prácu mimo náboženských inštitúcií“. Navyše, mnou spomenutí akademici svojou prácou výrazne prispeli k rozvoju hnutia – ich cieľom nebolo zbierať citácie, ale zmeniť svet.

Walter Rauschenbusch však nebol len pastorom, ale tiež kompetentným teológom, čo je evidentné napríklad z jeho kníh Christianity and the Social Crisis (Kresťanstvo a sociálna kríza) a A Theology for the Social Gospel (Teológia pre sociálne evanjelium). Jeho osobná zbožnosť a sociálna spiritualita sa manifestuje v knihách For God and the People: Prayers of the Social Awakening (Za Boha a ľudí: Modlitby sociálneho prebudenia) a Dare We Be Christians? (Odvážime sa byť kresťania?). Rauschenbusch sa mohol v kadečom mýliť, jeho kresťanstvo však celkom určite nebolo iba akýmsi príveskom progresívnej politiky.


Demokratický politik Pete Buttigieg (vľavo) a jeho partner Chasten Glezman sa objímajú po tom, čo Buttigieg ohlásil prezidentskú kandidatúru v meste South Bend v konzervatívnom štáte Indiana 14. apríla 2019. Foto – TASR/AP

V skratke, kríza progresívneho kresťanstva v Spojených štátoch je podľa mňa vo veľkej miere dôsledkom prílišného dôrazu na „progresívnosť“, čím sa vytráca osobitý charakter biblického kresťanstva. Kresťanstvo nesmie stratiť svoj kontrakultúrny element, čo ale neznamená, že by si kresťania mali osvojiť model „Kristus proti kultúre“. Kresťan má byť aktívny vo svete, ale nesmie sa svetu prispôsobovať napríklad nekritickým fanúškovaním za konkrétnu politickú stranu, akoby tá neambivalentne reprezentovala hodnoty Božieho kráľovstva.

Hlavným poslaním cirkvi nie sú petície, protesty a politikárčenie – inými slovami prehnaný aktivizmus, ale hlboká teologická a spirituálna ukotvenosť, z ktorej následne vychádza duchaplná verejná služba. Existuje množstvo príkladov v dejinách cirkvi – vrátane teológa, evanjelistu a lídra metodistického hnutia Johna Wesleyho –, u ktorých môžeme pozorovať kombináciu teologickej spôsobilosti, osobnej zbožnosti a sociálnej angažovanosti v prospech lepšej spoločnosti.

Otázna budúcnosť sociálneho evanjelia

Progresívne kresťanstvo je dnes príliš úzko spojené s ľavicovo-liberálnym myslením a súvisiacou politikou. Rozdiely medzi politikou sekulárnych a kresťanských progresívcov sú často minimálne. V niektorých prípadoch sa kresťanstvo stalo slúžkou politických záujmov a nástrojom politického boja. Tu treba jedným dychom dodať, že opisovaný problém nie je charakteristický len pre „kresťanskú ľavicu“, ale aj „kresťanskú pravicu“.

O vplyve tradície sociálneho evanjelia na evanjelikálne kresťanstvo som sa už zmienil v jednom z predošlých článkov. Evanjelikáli sa však odmietajú stotožniť s tradíciou sociálneho evanjelia, pretože kľúčovými aspektmi tejto tradície nie je len evanjelikálne dedičstvo, ale aj teologický liberalizmus a ľavicová politika.

Rozdiely medzi politikou sekulárnych a kresťanských progresívcov sú často minimálne. V niektorých prípadoch sa kresťanstvo stalo slúžkou politických záujmov a nástrojom politického boja. Zdieľať

Tu je zaujímavé spomenúť klasickú definíciu sociálneho evanjelia, ktorú v roku 1921 sformuloval novozákonník z Chicagskej univerzity Shailer Mathews a ktorá neobsahuje odkaz na vyššie uvedené aspekty. Mathews definuje sociálne evanjelium jednoducho ako „aplikáciu Ježišovho učenia a celkového posolstva kresťanskej spásy na spoločnosť, ekonomický život a sociálne inštitúcie, ako sú štát, rodina a aj jednotlivci“.

Budúcnosť sociálneho evanjelia bude závisieť aj od toho, ako si v 21. storočí tento pojem definujeme a čo si pod tým konceptom budeme predstavovať. Ak bude sociálne evanjelium vnímané ako súčasť alebo jedno z vyjadrení progresívneho kresťanstva, jeho budúcnosť vyzerá pochmúrne. V tom prípade je možné, že sociálne evanjelium si už svoju historickú úlohu splnilo.

To však neznamená, že aj v tomto storočí nemôžu vzniknúť nové hnutia sociálne angažovaného kresťanstva, ktoré sa v značnej miere stotožnia s vyššie uvedenou definíciou sociálneho evanjelia, ale odmietnu teológiu a politiku, ktorá s ním bola zvyčajne spájaná. Možno ďalším vývojovým štádiom diskutovanej tradície bude, čo profesor Evans označuje ako „evanjelikálne sociálne evanjelium“.

Nech to bude akokoľvek, história je učiteľka múdrosti a tradícia sociálneho evanjelia túto múdrosť pre súčasných kresťanov – bez ohľadu na ich národnosť a denominačnú príslušnosť – ponúka. Inšpirujme sa pozitívnymi príkladmi a poučme sa z chýb. Progres je úžasná vec, ak napredujeme správnym smerom. Aby sa tak mohlo stať, musíme občas spomaliť a obzrieť sa späť.

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo