Apoštolskí otcovia

Apoštolskí otcovia

Výrez z ikony svätého Klementa Rímskeho. Foto: wikimedia

Pomenovaním „apoštolskí otcovia“ sú označovaní kresťanskí spisovatelia, ktorí žili v období bezprostredne po apoštolskej dobe.

Toto označenie pochádza od J.-B. Coteliera, ktorý v roku 1672 publikoval zbierku spisov s názvom Patres aevi apostolici, ktorá obsahovala Barnabáša, Klementa Rímskeho, Hermasa, Ignáca Antiochijského, Polykarpa Smyrnianskeho a jeho Martyrium. K týmto boli následne pridaní Papiáš Hierapolský, spis Diognetovi (ktorý však nachádza vhodnejšie zaradenie medzi apológiami) a nakoniec spis Didaché.

Ide o súbor diel, ktoré vznikli v období od konca prvého storočia do polovice druhého storočia. Tento komplex úplne heterogénnych spisov príležitostného charakteru, ktoré boli napísané s pastoračným zámerom, napriek pestrosti použitých literárnych druhov upriamuje pozornosť na niektoré základné aspekty života Cirkvi: doktrínu, morálku, liturgiu, cirkevnú organizáciu a disciplínu, exegézu, spiritualitu. Tieto spisy nám podávajú obraz najstaršej kresťanskej komunity, a preto sú primárne historicky dôležité.

Diela apoštolských otcov sú napísané v gréčtine, ktorá bola spoločným jazykom v celom Stredomorí. V týchto spisoch objavujeme vplyv helenistickej kultúry, ako aj prvky židovskej tradície.

Spisy apoštolských otcov mali veľké šťastie, boli veľmi rozšírené predovšetkým v prvom období a niektoré boli považované dokonca za inšpirované. V Muratoriho zlomku alebo kánone, ktorý patrí medzi najstaršie spisy v latinskom jazyku a vznikol takmer nepochybne v Ríme na konci 2. storočia, nasledujú ihneď po zozname kánonických kníh Nového zákona.

Klement Rímsky

Klement, tretí nástupca Petra po Linovi a Anaklétovi (porov. Irenej, Adv. haer. 3,3,3, Euzébius Cézarejský, HE III, 4,9; III,21; V,6,2; Hieronym, De vir. ill. 15,1;, Tertulián, De praescr. haer. 32,2, ktorý ho uvádza ako bezprostredného nástupcu Petra), bol biskupom Ríma na konci 1. storočia, od roku 92/93 do roku 100/101 (porov. Euzébius Cézarejský, HE III,15,34).

Nepodložené sú rozličné stotožnenia s Klementom, ktorý bol spolupracovníkom Pavla z Fil 4,3 (porov. Origenes, Komentár k Jánovmu evanjeliu 6,54; Euzébius Cézarejský HE III,4,9; III,15), s konzulom Fláviom Klementom, bratancom Domiciána (porov. Dion Cassius, Hist. rom. 67,14), s členom cisárskej rodiny (Pseudo-klementínske spisy) alebo rodiny prepustencov gens Flavia, podobne legendárna je aj neskorá správa o jeho martýriu (porov. Passio Clementis e Martyrium s. Clementis, ktoré boli napísané v období od konca 4. storočia do konca 6. storočia).

Klement, učeník apoštolov, ktorých mohol poznať osobne (porov. Irenej, Adv. haer. 3,3,3, text dodaný Euzébiom Cézarejským HE V, 6,2), je podľa jednomyseľnej tradície, hoci jeho meno sa tam neobjavuje, autorom spisu, ktorým sa spravidla otvára patristická literatúra (porov. Irenej, Adv. haer. 3,3,3; Euzébius Cézarejský HE III,16; Hegesippus ho spomína: porov. Euzébius Cézarejský, HE IV, 22,1; Klement Alexandrijský často cituje Klementa Rímskeho v Stromatách). 

Ide o list, ktorý poslala Rímska cirkev okolo roku 96-98 korintskej komunite. Spis vyzýva prekonať rozkol, ktorý vznikol v dôsledku zosadenia niekoľkých presbyterov skupinou mladých rebelov, ktorí nie sú bližšie identifikovaní (1,1; 44,6; 47,6).

List sa skladá zo šesťdesiatich piatich kapitol a obsahuje úvod s chválorečou na Korintskú cirkev pred konfliktom (1-3); prvú časť, v ktorej Klement, odvolávajúc sa na príklady z biblických dejín a pohanskej tradície, nabáda k jednote a poslušnosti, aby sa uskutočnila jednota, ktorá je viditeľná v harmónii kozmu (stoická filozofia), v štruktúre vojska, v ľudskom tele a je najvzácnejším dobrom a základom života kresťanskej komunity, mystického Kristovho tela (4-38); druhú časť, v ktorej sa autor odvoláva na Bohom chcený hierarchický a liturgický poriadok Cirkvi a vyzýva k pokániu, svornosti a láske; túto časť uzatvára veľká záverečná modlitba, ktorá je ozvenou liturgie Rímskej cirkvi, má litániový priebeh a je plná biblických spomienok (39-61); záver, ktorý zhrňuje vyložené argumenty a vyjadruje nádej na zmierenie (62-65).

Tón listu naznačuje, že viac ako nútiť sa Klement usiluje s múdrosťou a vyváženosťou, ale aj s neústupnosťou prehovárať na prekonanie vnútorných sporov, rivalít a nezhôd: ide o veľké „napomenutie“, ktoré sa vykladá ako intervencia correptio fraterna, ktorú netreba chápať ako jednoduché povzbudenie, ale ako precízny právny postup, ktorý mohol vyústiť do vylúčenia z komunity (E. Cattaneo, La Prima Clementis come un caso di correptio fraterna, in Studi su Clemente Romano, a cura di P. Luisier, Roma 2003, OCA 2628, ss. 83-105). V každom prípade samotný fakt, že Rímska cirkev zasiahne do vnútornej záležitosti inej komunity, dosvedčuje jej sprostredkovateľské pôsobenie a povedomie, že v rámci spoločenstva cirkví zastáva osobitnú úlohu, ktorá jej bola nejakým spôsobom priznaná: nejde ani tak o autoritu v právnej rovine, ako skôr o autoritu v rovine pastoračnej starostlivosti.

Ďalšími veľmi zaujímavými prvkami v liste sú: jasné a výslovné potvrdenie doktríny apoštolskej postupnosti a teológia cirkevných úradov, ktorá už odráža hierarchickú štruktúru, aj keď terminológia sa javí ešte plávajúca a nie úplne stabilizovaná (42-44). V tejto súvislosti si treba všimnúť, že v liste sa prvý raz v kresťanskej literatúre objavuje pojem „laik“ (40,5), ktorý sa od 3. storočia presadí na vyjadrovanie odlišnosti medzi služobníkmi oltára a veriacimi.

Tento spis je dôležitý aj z historického hľadiska, pretože obsahuje správy o martýriu Petra a Pavla v Ríme (5), o uskutočnenom Nerovom (6) a nadchádzajúcom Domiciánovom prenasledovaní kresťanov (1,1; 7,1).

Prvý Klementov list bol veľmi rozšírený v staroveku, ako to dosvedčuje rukopisná tradícia: šesť kódexov, z ktorých tri sú biblické. Dionýz z Korintu v liste pápežovi Sotérovi okolo roku 170 dosvedčuje, že tento list sa stále ešte číta na zhromaždeniach korintskej komunity (porov. Euzébius Cézarejský HE IV, 23,11).

Vzhľadom na veľkú obľúbenosť tohto listu boli Klementovi pripísané ďalšie spisy, ktoré nie sú autentické:

Druhý list Korinťanom: v skutočnosti je to starobylá homília krstného charakteru, ktorá bola napísaná okolo polovice 2. storočia a vyzýva novoobrátených k úsiliu dodržiavať prikázania, konať dobré skutky, udržiavať sa v počestnosti kvôli posväteniu, ktoré práve prijali, a to všetko v očakávaní bezprostredne blízkeho Božieho súdu; už Euzébius (porov. HE III, 38,4) a Hieronym (De vir. ill. 15,3) vyslovili pochybnosti o autentickosti tohto listu.

Dva Listy pannám: azda ide dve časti jediného listu; aj tieto listy sú asketického charakteru, došli k nám v sýrskom preklade a nevznikli pred prvou polovicou 3. storočia.

Pseudo-klementínske spisy, romantizovaný príbeh Klementovho života, ktorý nebol vytvorený pred 4. storočím a obsahuje spisy rozličnej povahy s materiálom, ktorý by mohol pochádzať z 2. storočia: obsahuje dvadsať homílií a desať kníh recognitiones, totiž spoznávania príbuzných, ktorých Klement znovu nájde po dlhej ceste hľadania pravdy.

Klementovi boli v nasledujúcich storočiach pripísané ďalšie spisy kánonicko-liturgického charakteru.

Ignác Antiochijský

Antiochijského biskupa Ignáca, odsúdeného na martýrium za vlády cisára Trajána (908-117), viedli do Ríma, kde ho roztrhali šelmy (porov. Euzébius Cézarejský, HE III, 36, Hieronym, De vir. ill. 116). Euzébius kladie jeho martýrium do desiateho roku Trajánovej vlády, teda do roku 107 (porov. Chronicon, ad ann. 2133), no nie je vylúčené, že k nemu mohlo dôjsť niekedy medzi rokmi 110 a 130.

Počas cesty zo Sýrie do Ríma Ignác napísal sedem listov komunitám roztrúseným v regiónoch Malej Ázie. Ignác vyrazil z Antiochie, prišiel do Smyrny, odkiaľ napísal štyri listy, aby poďakoval za podporu od delegácií, ktoré so svojimi biskupmi ho sprevádzali k martýriu: komunitám v Efeze, Magnézii, Tráloch a rímskym kresťanom, ktorých žiada, aby neintervenovali v jeho prospech, aby mu neprekazili martýrium. Keď Ignác došiel do Troady, dozvedel sa, že prenasledovanie v Antiochii sa skončilo, a napísal ďalšie tri listy, aby poblahoželal: komunitám vo Filadelfii a Smyrne a priateľovi Polykarpovi.

Dnes je autentickosť týchto listov všeobecne uznaná, aj keď nechýbajú protesty, ale bez presvedčivých argumentov: čo sa týka situácie „ignaciánskej otázky“ (porov. Ch. Munier, Où en est la questio d’Ignace d’Antioche? Bilan d’un siècle de recherches 1870-1988, ANRW II, 27.1, ss. 359-484).

Vzhľadom na blízkosť apoštolskej doby je nepopierateľne dôležité Ignácovo svedectvo o štruktúre Cirkvi, ktorá je usporiadaná hierarchicky podľa služobnej triády biskup – presbyteri – diakoni (porov. List Efezanom 4; List Magnezijčanom 6; List Tralčanom 2-3; List Polykarpovi 6; List Smyrnčanom 8,1-2: v poslednom spomenutom liste je prvý raz v kresťanskej literatúre použité slovné spojenie „katolícka Cirkev“). Je to počiatok toho, čo sa presadí ako „monarchický episkopát“. Voči nebezpečenstvu delení a schiziem Ignác odporúča spoločenstvo s biskupom, ktorý je garantom jednoty a pravej doktríny: bez neho nie je dovolené robiť nič z toho, čo sa týka Cirkvi (porov. List Magnezijčanom 7,1; List Tralčanom 2,2; List Filadelfijčanom 7,2; List Smyrnčanom 8,1-2: krst, eucharistia; List Polykarpovi 5,2: aj manželstvo sa má uzavrieť s jeho súhlasom, ide o jediné svedectvo pri apoštolských otcoch). Biskupi miestnych cirkví roztrúsených po svete tvoria spoločenstvo so všetkými ostatnými biskupmi. V rámci tohto spoločenstva patrí osobitné miesto Rímskej cirkvi, ktorá „predsedá v láske“ (List Rimanom, Pozdrav): diskutuje sa o výklade tohto vyjadrenia, ale faktom zostáva, že Ignác priznáva Rímskej cirkvi prednostné postavenie oproti ostatným cirkvám.

Ignácovo myslenie je silne kristologické: opakovane hovorí o Kristovom božstve a reálnosti jeho vtelenia, utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, ktorú odmietajú heretické tendencie ako doketizmus (porov. List Magnezijčanom 9; List Tralčanom 10; List Smyrnčanom 1; 2; 4; 7).

Počnúc touto centrálnosťou Kristovho tajomstva sa objavuje vo všetkých listoch, ale predovšetkým v liste rímskym kresťanom, zreteľná spiritualita martýria ako dokonalého napodobnenia Krista pravým učeníkom: „Som Božou pšenicou a budem pomletý zubami šeliem, aby som sa stal čistým chlebom Krista“ (List Rimanom 4,1).

Posledná poznámka: obvykle sa hovorí, že Ignác bol kresťanom, ktorý pochádzal z pohanstva. Nedávne štúdie, naopak, zdôraznili v jeho listoch židovské črty, ktoré umožňujú domnievať sa, že Ignác navštevoval židovsko-kresťanské kruhy, ktoré boli veľmi aktívne v Antiochii od počiatku kresťanstva: dokonca by sa dalo hypotetizovať, že Ignác bol sympatizantom, „bohabojným“, ak nie dokonca kňazom alebo levitom, ktorý sa obrátil na kresťanskú vieru.

Ak by táto hypotéza bola pravdivá, čo však treba dokázať, bolo by to ďalším potvrdením starobylosti a autentickosti ignaciánskej zbierky listov (E. Cattaneo, La figura del vescovo in Ignazio di Antiochia, in „Rassegna di teologia“, 47 (2006), s. 497-539).

Polykarp Smyrniansky

O približne päťdesiat rokov neskôr stretneme ďalšiu slávnu obeť prenasledovania kresťanov: Polykarpa Smyrnianskeho. Podľa starobylej a spoľahlivej tradície, ktorú zozbieral Irenej Lyonský, bol Polykarp žiakom Jána a ten ho ustanovil za biskupa Smyrny (porov. Adv. haer. 3,3,4, kde tvrdí, že ho spoznal vo svojom detskom veku; Tertulián, De praescr. haer. 32,2). Vieme, že v roku 155 je Polykarp v Ríme, aby diskutoval s pápežom Anicétom o dátume slávenia Paschy: po svojom návrate podstúpi martýrium (porov. svedectvá Ireneja a Polykrata z Efezu u Euzébia Cézarejského, HE IV, 14,1; V,24,4; Euzébius mu venuje dobré dve kapitoly: porov. HE IV, 14-15).

Od Polykarpa máme jeden list komunite vo Filipách, ktorá od neho požiadala kópiu listu, ktorý mu poslal Ignác (azda spočiatku dva listy, ktoré boli potom zlúčené: 13. kapitola mohla byť sprievodným lístkom k Ignácovmu listu): je to morálne povzbudenie, ktoré nám poskytuje zaujímavé informácie o usporiadaní Cirkvi v tej dobe, pričom na rozdiel od Ignáca používa tradičnejší a menej inovatívny jazyk.

Krátko po Polykarpovej smrti jeho komunita, ktorá ho považovala nielen za biskupa, ale aj za „prorockého a apoštolského učiteľa smyrnianskej katolíckej cirkvi“ (Polykarpovo martýrium 16,2; pojem „katolícka“, ktorý je pripísaný cirkvi, sa opakuje ešte trikrát: v nadpise, 8,1 a 19,2), napíše referát o Polykarpovom martýriu na žiadosť komunity v meste Filomelio vo Frýgii. Podľa tohto spisu Polykarp podstúpil martýrium v pokročilom veku: keď ho vyzvali, aby zlorečil Kristovi, odpovedal takto: „Osemdesiatšesť rokov mu slúžim a nikdy mi neurobil nič zlé. Ako by som mohol preklínať svojho kráľa, ktorý ma zachránil?“ (Polykarpovo martýrium 9,3). Presným dátumom umučenia by mohol byť 23. február 167, ak 21. kapitola nie je neskorším dodatkom: v skutočnosti si to však myslia mnohí historici, preto dátum Polykarpovho martýria je dosť kontroverzný a kolíše medzi rokmi 155 a 177.

Tento dokument, toto podrobné rozprávanie, ktoré je vystavané na rozprávaniach o Kristovom umučení, je vierohodné, napriek niektorým skresleniam. Spis Polykarpovo martýrium je veľmi cenný pre mučenícku literatúru: je to prvé dielo venované tomuto druhu literatúry a obsahuje najstarší dôkaz o existencii kultu mučeníkov a o slávení dies natalis svätých (porov. Polykarpovo martýrium 18,2: prvý raz v kresťanskej literatúre sa tu používa pojem „martýr“ na označenie kresťana, ktorý zomrel pre vieru).

Polykarpovo martýrium je napísané na povzbudenie a posmelenie k podstúpeniu skúšky martýria (porov. Polykarpovo martýrium 18,3). Tento spis navrhuje príklad „svedectva podľa evanjelia“ (Polykarpovo martýrium 1,1) a je preniknutý základnou ideou: martýr je dokonalým Pánovým učeníkom a spolu s Pánom sa prináša ako obeta. A Polykarp v najvyššej hodine požehnáva a oslovuje Boha, pretože ho uznal za hodného mať účasť na Kristovom kalichu (porov. Polykarpovo martýrium 14: modlitba, ktorá pripomína liturgickú formulu, sa končí trojičnou doxológiou).

Papiáš Hierapolský

Papiáš, biskup vo svojom rodnom meste Hierapolis vo Frýgii, bol podľa starobylých svedectiev priateľom Polykarpa a poslucháčom apoštola Jána (porov. Irenej, Adv. haer. 5,33,4, kde ho Irenej nazýva „úctyhodným mužom“; Euzébius Cézarejský, HE III, 36,2; Hieronym, De vir. ill. 18). V skutočnosti Euzébius a Hieronym rozlišujú apoštola Jána a presbytera Jána a práve presbytera Jána poznal Papiáš: okolo tejto otázky je veľa neistoty na strane historikov. Ale prísny posudok vynesený Euzébiom, ktorý  považoval Papiáša za obmedzenca, keď ho definoval ako „priemerného ducha“ a pripisoval mu „čudné a vybájené náuky“, pričom ich odvádzal od milenaristických teórií prekvitajúcich v Malej Ázii, prispel k Papiášovmu zabudnutiu (porov. Euzébius Cézarejský, HE III, 39, 12-13).

Okolo roku 130 Papiáš napísal päť kníh Výkladov Pánových výrokov, pričom sa odvolával na ústnu tradíciu, ktorá sa k nemu dostala prostredníctvom „presbyterov“, ktorí zas boli učeníkmi apoštolov. Z tohto diela nám zostalo len trinásť fragmentov zachovaných Euzébiom, v každom prípade zaujímavých, pretože nám poskytujú správy o pôvode prvých dvoch evanjelií: Matúš napísal svoje evanjelium v hebrejskom dialekte, zatiaľ čo Markovo evanjelium je výkladom Petrovej kerygmy (porov. Euzébius Cézarejský, HE III, 39, 15-16). 

Barnabášov list

Anonymný spis, falošne pripísaný Pavlovmu spolupracovníkovi Barnabášovi: Euzébius ho kladie medzi kontroverzné diela (porov. HE III,25,4); Hieronym ho považuje za apokryf (porov. De vir. ill. 6,1); Sinajský kódex (4. stor.) ho zaraďuje ihneď za Jánovu Apokalypsu a považuje ho za inšpirovaný. Je to malý traktát v listovej forme: formálne prvky listového štýlu sú prítomné na začiatku a v dvoch záveroch (porov. 17; 21); no chýba meno odosielateľa a adresátov, ako aj osobné odkazy. Tento spis je datovateľný do obdobia konca prvého storočia a prvých desaťročí 2. storočia (zaiste po roku 70, pretože obsahuje zmienku o zničení Jeruzalema, porov. 16, 3-4). Autor by mohol mať alexandrijský alebo sýrsky pôvod, aj keď sú v tomto diele prítomné aj prvky vlastné židovstvu (poznanie židovských obradov, semitský štýl jazyka).   

Toto dielo, ktoré je zložené z dvadsaťjeden kapitol, sa javí rozdelené na dve časti. V prvej (1-17) autor rozvíja živú protižidovskú polemiku, ktorá odráža dobový stav napätia medzi kresťanskou komunitou a židovstvom. Barnabáš sa dištancuje od tradícií a legalistických dodržiavaní (kult, obeta, pôst, obriezka, zakázané mäso, sobota, chrám), je proti literárnej (teda doslovnej) interpretácii Písma židmi, obhajuje potrebu alegoricko-typologického čítania Zákona, ktoré ako jediné dovoľuje pochopiť Starý zákon ako predobraz Krista. Veľmi zaujímavá je 6. kapitola o krste a jeho následkoch a 15. kapitola o slávení Pánovho dňa, ktoré je prenesené na eschatologické očakávanie v rámci predstavy o kozmickom týždni so sedemtisíc rokmi, za ktorým bude nasledovať ôsme milénium ako počiatok nového stvorenia.

Druhá časť (18-21) je omnoho kratšia a obsahuje morálnu katechézu, popísanú prostredníctvom schémy dvoch ciest, ktorá má židovský pôvod: cesta svetla a života so svojimi príkazmi, cesta tmy a smrti so svojimi hriechmi (je tu zrejmá podobnosť so spismi DidachéHermasov Pastier).       

Hermasov Pastier

Podľa svedectva Muratoriho zlomku napísal Pastiera Hermas, brat Pia, ktorý bol rímskym biskupom v rokoch 140 až 155, tento spis je teda datovateľný do obdobia okolo polovice 2. storočia. V skutočnosti štruktúra diela, ktoré je zložené z troch nezávislých a heterogénnych častí, vedie k hypotéze o rozličných autoroch, z ktorých posledný dal jednotný výzor predchádzajúcim kompozíciám. Autobiografické údaje a historické odkazy nie sú dôveryhodné (sú romantizované), sú dokonca literárnou fikciou, aj keď sú azda čiastočne pravdivé, ani nehovoriac o vnútorných protirečeniach, ktoré sa týkajú zvlášť kristológie (Ježišova božská prirodzenosť a preexistencia [= Boží Syn existoval už pred vtelením], adopcianizmus, zamieňanie Syna a Ducha, anjelská kristológia [Kristus je len anjel]).

Ide o kázeň o pokání, ktorá má eschatologický charakter pre zjavenia, ktoré obsahuje (je vložená medzi apokryfné apokalypsy): ide o výzvu na obrátenie v rámci očakávania konca sveta.

Toto dielo sa javí rozdelené na tri časti: prvá časť obsahuje päť videní, ktorými zjavujúci anjel, ktorý nadobúda rozličné podoby (medzi nimi aj podobu „pastiera“ a z toho pochádza názov spisu), zveruje Hermasovi misiu povzbudzovať k pokániu v súvislosti s bezprostredne blízkym koncom; druhá časť obsahuje dvanásť prikázaní alebo nariadení, opisujú cnosti, ktoré treba praktizovať, a neresti, ktorým sa treba vyhýbať (šieste nariadenie hovorí o dvoch cestách, priamej a pokrivenej: ide o schému, ktorú nachádzame v Barnabášovom listeDidaché); tretia časť vysvetľuje desať prirovnaní alebo podobenstiev, ktoré predlžujú morálnu katechézu, pričom ju rozvíjajú a obohacujú obrazmi: veľmi sugestívne je deviate podobenstvo, ktorá prirovnáva budovanie Cirkvi k budovaniu veže kameňmi rozličného typu, ktoré reprezentujú rozličné kresťanské stavy: v očakávaní, že sa dokončí, je odložený čas konca.

Z tohto spisu vychádza najavo problematika, ktorá bola veľmi pociťovaná v ranej kresťanskej komunite a týkala sa penitenciálnej disciplíny, zvlášť otázky odpustenia závažných hriechov, ktoré boli spáchané po krste: oproti rigoristickej línii, ktorá nepripúšťala nejakú možnosť odpustenia, a oproti laxistickej línii, ktorá považovala odpustenie za vždy možné, Hermas bráni možnosť mimoriadneho a výnimočného odpustenia. Toto dielo sa teda zaradzuje do umiernenej línie, podľa ktorej nijaký hriech netreba považovať za neodpustiteľný, pričom svojím pochopením pre ľudskú slabosť Hermas zjavuje pastoračnú starostlivosť a pedagogickú intuíciu. Tento spis teda predstavuje dôležité svedectvo o penitenciálnej praxi ranej Cirkvi, aj keď nehovorí nič o procedúre, ktorá sa používala pri opätovnom zaradzovaní kresťanov do komunity.

Hermasov Pastier sa tešil veľkej úcte v kresťanskom staroveku, tento spis mal veľké šťastie v prvom období: rozšíril sa na Východe i Západe, bol odporúčaný v Muratoriho zlomku, bol považovaný za inšpirovaný a čítaný verejne: Irenej ako prvý citoval Pastiera ako scriptura (porov. Adv. haer. 4,20,2); a takto aj Tertulián, keď bol ešte katolíkom (porov. De orat. 16,1), no keď sa stal montanistom, nazýval ho „Pastier cudzoložníkov“ (porov. De pud. 20,2); Atanáz  zaradzuje Pastiera medzi knihy, ktoré treba prečítať, aby sme boli katechizovaní o pravej viere (porov. Sviatočný list 39,20); Hieronym tvrdí, že v jeho dobe Latinci takmer nepoznali Pastiera (porov. De vir. ill. 10, kde prináša hypotézu, že jeho autorom je Hermas, o ktorom hovorí Pavol v Rim 16,14).

Didaché

Spis Didaché bol objavený len v 19. storočí (v roku 1873 v jednom gréckom kódexe z roku 1056 v Konštantínopole nikomédskym metropolitom Filoteom Bryenniosom, ktorý ho publikoval v roku 1883). Didaché má nedostižnú historickú, doktrinálnu a liturgickú dôležitosť pre obraz, ktorý podáva o živote najstaršej Cirkvi. Bolo veľmi známe v kresťanskom staroveku: citoval ho Pastier (porov. Nariadenia 2,4-6); Klement Alexandrijský (porov. Stromata 1,20,100,4) a Origenes (porov. Princípy 3,2,7) ho považujú za Sväté písmo; Atanáz ho odporúča na vyučovanie katechumenov (porov. Sviatočný list 39,20), Euzébius Cézarejský spomína Didaché (porov. HE III, 25,4).

Didaché napísal pravdepodobne kresťan, ktorý pochádzal zo židovstva, v sýrskom prostredí, presnejšie v Antiochii. Jeho kompletný názov znie Náuka alebo Doktrína dvanástich Apoštolov. Didaché je kompiláciou textov rozličného pôvodu a obsahuje zaiste veľmi starý tradičný materiál, ktorý necháva tento spis pochádzať z 50. – 60. rokov prvého storočia (jednoduchosť liturgie, absencia akejkoľvek formy Symbolu, proroci slávia Eucharistiu a požívajú veľkú prestíž), no na druhej strane predpokladá redakčnú prácu a obdobie stabilizácie, ktorá ho zaradzuje do neskoršieho obdobia, v každom prípade nie za koniec 1. storočia.

Ide o istý druh pravidla pre kresťanskú komunitu (na konci 4. storočia bolo Didaché včlenené do Apoštolských konštitúcií). Jeho obsah v šestnástich kapitolách možno rozdeliť na štyri časti:   

Morálna katechéza podľa židovskej schémy dvoch ciest: cesta života a cesta smrti (1-6);

Inštrukcie, ktoré sa týkajú vysluhovania krstu a konania eucharistickej liturgie, ktorá je inšpirovaná židovskými požehnaniami pre stolovanie, no týkajú sa aj modlitby a pôstu, ktoré sa majú odlišovať od židovskej praxe (7-10); zvlášť zaujímavý je text Otčenáša (porov. Didaché 8,2), ktorý treba doplniť k dvom redakciám Otčenáša, ktoré sú tradované u Matúša 6, 9-13 a Lukáša 11, 2-4. Text Didaché preberá Matúša s niekoľkými malými rozdielmi: výrazy „na nebesiach“, „naše viny“, „ich odpúšťame“ sú v singulári a za žiadosťou „ale zbav nás zlého“ nasleduje doxológia, „lebo tvoje je kráľovstvo a sláva na všetky veky“, ktorá je jánovského pôvodu (táto redakcia nemala ohlas v cirkevnej tradícii).

Inštrukcie disciplinárneho charakteru: prijímanie putujúcich kazateľov evanjelia a kritériá na spoznanie a odlíšenie pravých od falošných prorokov (pravá viera a tomu zodpovedajúce správanie); pohostinnosť, podpora nositeľov cirkevných úradov, zmierenie a bratské napomenutie (11-15), v tejto tretej časti vyniká silné postavenie charizmatických postáv (apoštoli, proroci, učitelia) popri inštitucionálnych postavách, ktoré si volí komunita (biskupi, diakoni).

Malá apokalypsa s výzvou na bdenie v očakávaní bezprostredného Pánovho návratu (16).

Záver

Teraz sa pokúsime načrtnúť obraz vnútorného života Cirkvi podľa svedectva apoštolských otcov.

Teológia. V súvislosti s poapoštolským obdobím sa obvykle hovorí o „skôr skromných počiatkoch teologickej reflexie“ (B. Studer, Dio salvatore nei Padri della Chiesa, Roma 1986, s. 67) alebo o literatúre „mysliteľsky skromnej úrovne“ (M. Simonetti, Il problema dell’unità di Dio a Roma da Clemente a Dionigi, in RSLR 22 (1986, s. 438): toto je pravda, ak sa hodnotenie robí v porovnaní s nasledujúcou „vedeckou“ teológiou. V skutočnosti apoštolskí otcovia, pretože sú vernými odovzdávateľmi učenia apoštolov, predstavujú prvý článok Tradície a plnia základnú úlohu „spojiva medzi pôvodnou kerygmou a ‚teológiou‘ vo vlastnom zmysle“: to znamená, že medzi zjavením a teológiou nenastoľujú zlom, ale dôverné a vzájomné spojenie (G. Visonà, La prima teologia cristiana: dal Nouvo Testamento ai Padri apostolici, in Storia della teologia, vol. I: Dalle origini a Bernardo di Chiaravalle, a cura di E. dal Covolo, Bologna 1995, ss. 26-28).

A ak sa ešte nepociťuje požiadavka hlbšej reflexie a systematického výkladu obsahu viery – hoci Klement tvrdí, že Boh nás povolal „z nevedomosti k poznaniu jeho slávneho mena“ (List Korinťanom 59,2), a Barnabáš prehlasuje, že napísal svoje dielo, „aby ste spolu s vierou (pistis) mali aj plné poznanie (teleia gnosis)“ (List 1,5) – je to preto, lebo stretnutie s helenistickou kultúrou ešte neurčilo prechod od ekonomicko-dynamickej k viac ontologicko-statickej koncepcii: nachádzame sa teda oproti „vyznávajúcej teológii“, ktorá sa uchyľuje k historicko-rozprávačskému jazyku, aby vyjadrila tajomstvo a prijala paradox (porov. Ignác, List Efezanom 7,2; List Polykarpovi 3,2). Vyjadrené inými slovami: apoštolskí otcovia hovoria viac o Božom konaní ako o Božom bytí.

A tak v doktrinálnej katechéze (v uvádzaní do viery) prevláda soteriologická dimenzia, ktorá je ešte silne teocentrická (porov. Klement, List Korinťanom 36,1-5; 59; 64; Ignác, List Efezanom 1,1; 15,3; 18,2; 19,1; List Smyrnčanom 1,1), kde Kristus preberá úlohu prostredníka spásy: Je to Boh, kto zachraňuje cez pôsobenie Ježiša Krista (porov. Klement, List Korinťanom 61, 3; 64; Ignác, passim; Hermas, Pastier, IX. podobenstvo 12, 1-3.7). Ani trojičná dimenzia sa neobjavuje v kontexte teologického bádania, ale len vo formulách doxológií a krstných epikléz (porov. Klement, List Korinťanom 42,1-3; 46,6; 58,2; Ignác, List Efezanom 9,1; List Magnézijčanom 13,1; Polykarpovo martýrium 14,3; Didaché 7,1.3: pri týchto textoch, keď narážame na formuly s amen, možno predpokladať, že ide o spomienky modlitieb používaných v liturgii).

Liturgia. Komunitný kult sa stane jedným z privilegovaných miest, v ktorých sa vyjadruje táto vyznávajúca teológia. Toto sa pretaví do sviatostnej praxe, ktorá z rituálneho pohľadu ešte nemá ani presné ani definované kontúry, ale zaiste je dôležitá pre život kresťanskej komunity: týka sa to zvlášť krstu (Didaché, Ignác, Barnabáš, Hermas), eucharistie (Didaché, Ignác), penitenciálnej disciplíny (Hermas).

Písmo. Čo sa týka metódy, ako základná sa javí interpretácia Písma, ktorá odkazuje na Krista, so zbierkami svedectiev (testimonia), totiž starozákonných dosvedčení na obhajobu: z toho hľadiska je najvzácnejším dokumentom medzi spismi poapoštolskej doby Barnabášov list. Zaradzuje sa do polemiky so židmi, čo je jedna z čŕt, ktorá sa častejšie objavuje v spisoch z tohto obdobia (Didaché, Klement, Ignác, Barnabáš): židia zvlášť odmietali oprávnenosť privlastnenia Starého zákona kresťanmi. Prvá odpoveď pochádza práve od Barnabáša: jeho interpretačná línia, alegoricko-typologická, sa postupne presadila ako autenticky kresťanská lektúra Písma, ktoré bolo radikálne reinterpretované s kristologickým a ekleziologickým kľúčom.

Ekleziológia. Vždy v polemike so židovstvom sa vyvíja v poapoštolskom kresťanstve povedomie na strane Cirkvi, že je novým vyvoleným ľudom, ktorý aplikuje na seba výrazy vlastné izraelskému ľudu: svätý ľud, svätí, služobníci Boha, vyvolení, napodobňovatelia Boha, noví ľudia a spravodliví sú bežné označenia. 

Toto cirkevné povedomie je založené na podstatnej jednote viery a kultu, ktorá je garantovaná vernosťou apoštolskej Tradícii (Papiáš): preto sa veľmi zdôrazňuje spoločenstvo a previnenia proti jednote sa považujú za tie najhoršie (Klement, Ignác, Hermas).

Tak trocha všade registrujeme organizačné formy, ktoré prepožičiavajú poapoštolskému obdobiu osobitnú dôležitosť. Sledujeme progresívnu konsolidáciu a stabilizáciu hierarchickej štruktúry komunity. Pramene nedovoľujú sledovať rozličné fázy tohto vývoja ani zistiť, či sa to stalo všade rovnakým spôsobom: krátko po polovici 2. storočia sa zdá byť presadený monarchický episkopát, ktorý uznával v biskupovi najvyššiu hierarchickú autoritu v komunite.

Morálka. K myšlienke vyvolenia je pripojený misionársky impulz, preto sú kresťania povolaní ponúknuť životom svedectvo viery: cirkevná jednota, bezchybné morálne správanie a modlitba za tých, ktorí sú „vonku“, sú vyjadrením tejto misionárskosti, ktorá dosahuje svoj vrchol obetou života. Tento heroizmus vo vyznávaní viery prostredníctvom martýria je dojemne dosvedčený Ignácom a Polykarpom. 

Zo všetkých spisov presvitá živý zmysel pre nadprirodzeno, ktoré preniká do sveta, do Cirkvi a do života každého človeka, a prináša nový zmysel života a radikálnu zmenu vo vzťahoch s druhými (porov. Ignác, List Efezanom 9). Dielami, ktoré nám najviac pomáhajú zachytiť túto morálnu katechézu so sekciami venovanými opisu správania kresťana, sú zaiste Didaché, Barnabášov list a Hermasov Pastier. Tieto tri texty majú spoločnú židovskú schému dvoch ciest, ktorá je použitá na opis cesty dobra a cesty zla: Didaché 1,1; Barnabášov list 18,1; Pastier, VI; Nariadenie 35,2.

Eschatológia. Horizont tohto etického kresťanstva je eschatologický. Boží súd sa bude zakladať na skutkoch života vo svete (porov. Didaché 16; Klement, List Korinťanom 23-27; 34,3; 50,4; Ignác, List Polykarpovi 3,2; Barnabášov list 5,7; 7,2; 15,5). S odporúčaniami etického a asketického charakteru je úzko späté veľmi živé eschatologické napätie, ktoré je badateľné tak trocha vo všetkých spisoch: očakávanie bezprostredne blízkeho Pánovho návratu, ktoré je nádejou v Krista a v zmŕtvychvstanie, prameň radosti kresťanského života: „Majte sa dobre v Ježišovi Kristovi, našej spoločnej nádeji“ (Ignác, List Filadelfijčanom 11,2).       

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo