Láska naprotiveň smrti...!

Láska naprotiveň smrti...!

Ilustračné foto: Flickr.com/pub_nvc

Pozrite sa do svojej práce, na ulicu, ale hlavne do vlastnej rodiny, koľko zranených ľudí chodí popred naše oči! A my ležíme na ležadle, esemeskujeme si a nemiešame sa do zdanlivo cudzích vecí.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Rovnako tak ako v každom lete, aj v tomto sa nachádza veľa smrti. Na mori, vo vzduchu, na horách, v nemocniciach, na diaľniciach aj cestou do kostola. Každoročne môžeme jasne vidieť, že tá smrť sa k letným radovánkam, v ktorých sa chceme iba smiať, vôbec, ale vôbec nehodí.

Lenže tá smrť na to nič nedbá. Nemá čas na nič dbať, pretože pracuje. A pracuje na plné obrátky. Kosí, kosí a kosí každý deň, hodinu, minútu a kosí bez výberu starých, mladých, deti. Kosí ráno, na obed, večer aj o polnoci, kosí a kosí. A ťažko sa jej do toho pliesť.

Už nás ani nevyrušuje, lebo správy o nej stali sa nám rutinou, až na tú veľkú výnimku, kým neodkosí zo života niekoho, kto je nám naozaj veľmi blízky. Dúfajme, že aspoň vtedy s nami zatrasie a pomôže nám položiť si otázky, ktoré si bežne nekladieme.

Na začiatku týchto prázdnin však smrť pre mňa urobila výnimku a zatriasla mnou, hoci nepriamo.

Každoročne môžeme jasne vidieť, že tá smrť sa k letným radovánkam, v ktorých sa chceme iba smiať, vôbec, ale vôbec nehodí. Zdieľať

Stalo sa to takto: Dostala sa mi pod ruku správa z novín, ktorá vravela, že v nedeľu 30. júna popoludní o 15:30 na predmestí Londýna v záhrade, kde sa opaľoval muž, padla meter od jeho ležadla z čista jasna z modrej, slnkom zaliatej oblohy mŕtvola muža. Tento spadnutý muž v záhrade svojím telom rozdrúzgal hrubé veľkoplošné betónové kocky a urobil kráter primeraný váhe a výške jeho dopadu. Mal dokaličenú, krvavú tvár a bol premrznutý na kosť, takže telo ostalo po dopade takmer neporušené.

Takáto správa o človeku, čo spadol z oblakov, by mohla pôsobiť neuveriteľne komicky, lenže bola pravdivo tragická. Vyšetrovaním sa zistilo, že ide o muža z Nairobi, ktorý sa na letisku schoval do podvozku lietadla, aby sa takto dostal do Anglicka. Možno z nevedomosti, možno zo zúfalstva nedbal na to, že ho hore na letovej hladine jedenástich kilometrov počas osemapolhodinového letu čaká ukrutný podtlak a mráz až do -65 °C. V podvozku lietadla našli po zosnulom tašku, fľašu s vodou a trošku jedla. Myslím, že tento nález vecí len dotvára clivotu tohto obrazu.

Avšak jeho túžba odísť za niečím novým a lepším bola zrejme silnejšia. Keď sa lietadlo stáčalo nad letiskom Heathrow a otvoril sa podvozok, tento človek vypadol ako kus mäsa z mrazáku. A nie je náhoda, že meter od muža, ktorý žil v pohode na záhrade, kúpajúci sa v slnečných lúčoch, esemeskujúc zrejme so svojimi láskami-neláskami.

To je silné podobenstvo našich dní, je to veľký výkričník! Neviem, ako inak môže byť ešte prebudený človek z letargie?! Nemyslím teraz len na toho majiteľa záhrady Johna Baldocka, ktorý z tohto všetkého ostal v šoku.

Ako sa zmení alebo nezmení jeho pohľad na život a jeho videnie iných ľudí? Rovnako tak teraz nechcem mieriť debatu ani na žiadne otázky o migrantoch a ich prijímaní alebo neprijímaní z našej strany.

Skôr sa mi zdá, že táto londýnska záhrada na predmestí sa na chvíľu mohla stať centrom samozvaného antropologického výskumu, kde akýsi hadrónový urýchľovač, podobný tomu v Cerne, chce pri vysokej rýchlosti a náraze protibežných zväzkov hľadať Higgsov bozón, číže akúsi „božskú časticu“, aby nám všetkým lepšie odpovedala na otázku, čo je človek, alebo ešte lepšie povedané, čo je v človeku? Povedzte mi prosím, či by tou Božou časticou v človeku nemohla byť navždy láska?!

Povedzte mi prosím, či by tou Božou časticou v človeku nemohla byť navždy láska?! Zdieľať

Pár dní po tejto smutnej správe vypadnutia z lietadla mi z Anglicka zavolala kamarátka, ktorá žije približne hodinu a pol od miesta tragédie. Nevedela o tom nič, ale mi chcela povedať o ťažkej situácii v ich rodine, keď jej sestra, čerstvá manželka a čerstvá matka má diagnostikovanú ťažkú leukémiu krvi. Lekári už naznačili, že jej dni sú spočítané, ale začali ju na Klenovej v Bratislave zachraňovať.

Jej mama si spytuje svedomie o tom, ako málo času venovala svojej dcére a vnučke, lebo stále bola v záhrade. Jej sestra zaraz letí z Anglicka domov, aby bola v rozhodujúcich chvíľach pri nej, a pýta sa ma, prečo to Boh takto dopúšťa? Teda že ona, ktorej ťahá na štyridsať a nikoho nemá, je zdravá a nič ťažké ju nenavštevuje, zatiaľ čo jej sestra, manželka a matka je na pomedzí života a smrti kvôli svojej ťažkej chorobe. Otázky, otázky. Prečo? Prečo?

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Spomenul som si na Ježišovo podobenstvo o milosrdnom samaritánovi, ako našiel doráňaného a polomŕtveho človeka v priekope a ako sa o neho krásne postaral. Koľkokrát za život nájdeme človeka v priekope alebo dakde na námestí ležať dole zakrvavenou tvárou? Málokedy. A keď áno, postarajú sa o to záchranné zložky.

Čo keby si, človeče, aspoň raz naozaj dovolil, aby ťa na ceste života inšpiroval Boh skrze každú udalosť?  Zdieľať

Lenže všetci sme prizvaní k inému typu samaritánstva. Pozrite sa do svojej práce, pozrite sa do svojho činžiaka, pozrite sa na svoju ulicu, ale hlavne pozrite sa do vlastnej rodiny, koľko zranených ľudí, premrznutých na kosť a zakrvavených v duši chodí popred naše oči! A my ležíme na ležadle, esemeskujeme si a nemiešame sa do zdanlivo cudzích vecí. Myslíme si totiž, že sami sme zranení, tak čože? 

Chcem vám položiť otázku. Mali ste niekedy takú chvíľu, keď ste chceli dávať zo svojich možností to najlepšie a nič ste za to nečakali naspäť? Vyvolal dakedy vo vás záchvev čistej lásky túžbu dávať svoj talent, čas, službu tomu druhému a nič z toho vám nepadlo zaťažko, ale všetko sa zdalo byť možné?

Čo keby si, človeče, aspoň raz naozaj dovolil, aby ťa na ceste života inšpiroval Boh skrze každú udalosť? Vtedy ti už nepôjde len o to, aby si toho čím viac urobil, ale začne ti ísť o to, aby si mohol čím viac byť!

Vrátim sa teda k zásadnej otázke, ktorej odpoveď vždy môže vypadnúť z akéhokoľvek fiktívneho urýchľovača: čo je človek, alebo čo je v človeku? Premýšľam, ako veľmi je lákavá odpoveď, že je to Božia Láska!

Nuž a skrze tvoju službu táto (dnes zdanlivo elementárna) častica Lásky nadobúda v priestore hmotnosť aj obsah. Takže každá nová správa o smrti nech ju v tebe znova zobudí!

Pre všetko a všetkých...

 

Pozrite si:
Deťom chýba láskavá tvrdosť rodičov (videorozhovor s bratom Filipom) Zdieľať

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo