Model života našich farností musíme nanovo premyslieť

V lete som sa sťahoval. Po ôsmich rokoch som vymenil horskú, turistami vyhľadávanú farnosť za starobylé historické mesto. Pastoráciu vo farnosti za špeciálnu pastoráciu, v mojom prípade pastoráciu žiakov, učiteľov a zamestnancov katolíckych škôl.

Keď som diecézneho biskupa požiadal o dispozíciu do špeciálnej pastorácie, nevedel som, či je v diecéze takéto miesto voľné, a nevedel som ani to, čo od toho môžem očakávať.

Správa farnosti je v istom zmysle vrcholom pastoračného pôsobenia. Máte zverenú farnosť, môžete vplývať na prežívanie viery celého miestneho spoločenstva, poznáte všetkých ľudí v dedine, roky s nimi prežívate ich radosti i starosti. Je to jednoducho veľmi silné.

Farnosť ostáva základom života veriaceho katolíka, je priestorom, kde prežívam svoju vieru. Som však presvedčený, že rovnako dôležitá je osobná prítomnosť aj na špecifických miestach – v školách určite.

Správa farnosti je v istom zmysle vrcholom pastoračného pôsobenia.

Nie je to nič nové, takto o svojom pôsobení ako katechéta na gymnáziu píše vo svojich pamätiach Ladislav Hanus: „Bolo veľmi málo systematizovaných katechétskych miest v diecéze. A kandidátov bolo neúrekom, za katechétstvom sa kňazi dosť driapali. Azda aj z pohodlnosti. Bolo príťažlivé, lebo bolo to samostatné postavenie, úplne samostatné. Nebolo zadelené do miestnej farskej pastorácie. Mohol osobitne bývať, mal svoju vlastnú agendu, on bol svojím šéfom. Tá samostatnosť, tá sloboda, k tomu slušné platové podmienky, navyše byť gymnaziálnym katechétom znamenalo aj dosť pekné postavenie“ (Pamäti svedka storočia, s. 123).

Pointa je však úplne inde: možnosť sprevádzať a formovať mladú generáciu, kresťanskú inteligenciu, budúcnosť nášho národa, je nenahraditeľným poslaním.

Pred rokmi som sa pýtal svojej farníčky, ako vyzerá vyučovanie náboženstva na jej strednej škole. Odpovedala, že učiteľ či učiteľka im obyčajne pred tabuľu vystaví obraz, zapáli sviecu a meditujú alebo spievajú.

Moji ostatní birmovanci mi zasa spomínali, že najčastejšie pozerajú filmy, hrajú sa na počítači alebo sa len tak rozprávajú. Nechcem zovšeobecňovať, mladí možno uviedli len to, čo im najviac ostalo v mysli a vôbec to nemusí byť objektívny a všeobecný pohľad.

Bolo by však trestuhodným premárnením príležitosti, keby sme rezignovali na formovanie ich pohľadu na život cez prizmu kresťanstva.

Prečítajte si tiež:
Naše kresťanstvo sa podobá vegetariánovi, ktorý chce raňajkovať klobásu (rozhovor s Miroslavom Lettrichom)

Až po odchode z farskej pastorácie som si naplno uvedomil, aké neuveriteľné množstvo času a energie som venoval najmä ekonomickým a hospodárskym veciam farnosti. Mali sme farské lesy, budovu starej fary, ktorá sa prenajímala, mnoho starostí s údržbou a starostlivosťou, obnovili sme kostol, starú faru...

Nemusím snáď zdôrazňovať, že prvoradá je najmä pastorácia. Zdá sa, že potrebujeme premyslieť model spôsobu života farností.

Mám za sebou leto, ktoré som po dlhých rokoch mohol prežiť s čistou hlavou a tešiť sa na svojich žiakov, študentov a učiteľov. Ale o tom nabudúce.