Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
15. máj 2021

Vyučovanie náboženstva

Prežitok alebo príležitosť?

Nepochodíme s jazykom a pojmami, ktorým už nedokážu porozumieť a ktoré v nich vyvolávajú v lepšom prípade zmätok, v horšom úplný nezáujem.

Prežitok alebo príležitosť?

Ilustračné foto – TASR

Náboženstvo učím takmer dve desaťročia na rôznych typoch škôl. Od základných cez učňovské, na stredných odborných až po gymnáziá. Na štátnych aj katolíckych školách.

Napadá mi niekoľko postrehov, ktoré môžu byť dôležité pri hľadaní odpovede na otázku, ako učiť náboženstvo dnes?

Praktizujúcich kresťanov medzi mladými je veľmi málo

Zdá sa byť neodvratnou skutočnosťou, že z množstva žiakov a študentov, ktorých nachádzame v triedach na hodinách náboženstva, drvivá väčšina z nich nepraktizuje kresťanskú vieru.

Iste, nemožno tento výrok brať ako platný vždy a všade absolútne, pretože v tradične katolíckych oblastiach sa považujú za katolíkov úplne všetci, mnohí dokonca chodia aj pravidelne na nedeľnú omšu a niekoľkokrát ročne aj k sviatostiam.

Ďalším faktorom je príprava k sviatostiam: v ročníkoch, keď sa žiaci a študenti pripravujú na prijatie iniciačných sviatostí (sv. prijímanie a birmovanie) je pochopiteľné, že aspoň dočasne vieru aj praktizujú.

V konečnom dôsledku však musíme priznať, že vo všeobecnosti medzi žiakmi a študentmi je čoraz menej praktizujúcich veriacich. Ešte viac než od typu školy praktizovanie viery závisí od rodinného prostredia.

Mladí nerozumejú cirkevnému newspeaku

Posväcujúca milosť, nepoškvrnené počatie, dedičný či smrteľný hriech. Tieto a mnohé iné termíny, ktorým kedysi rozumel každý katolík, sú pre dnešnú generáciu mladých ľudí pojmami úplne mimo ich obzor.

Niežeby o nich na vyučovaní náboženstva nepočuli. Niežeby nedokázali pochopiť ich význam, avšak tieto a podobné termíny sú úplne mimo ich svet, sú to pojmy z inej dimenzie. Časovej, kultúrnej, mentálnej.

Hriech pre nich nie je urážkou Boha, ani nie je porušením objektívnej morálnej normy, nanajvýš je to archaické pomenovanie pre konanie, ktoré spoločnosť odsudzuje.

Rezignujeme na vedomosti

Aj v dôsledku spomenutého neporozumenia náboženského jazyka sledujeme snahy vnímať vyučovanie náboženstva len ako akúsi motivačnú seansu, ktorej hlavným cieľom je zasiahnuť emočnú oblasť mladého človeka. Rezignovali sme na odovzdávanie vedomostí, ktoré majú tvoriť kostru hodnotového ukotvenia človeka.

Samozrejme, predstava vyučovania náboženstva ako drilovania katechizmových poučiek, ktoré žiaci a študenti bez váhania automaticky prijmú za pravdivé, nie je to, čo mám na mysli, keď hovorím o potrebe vedomostí vo vyučovaní náboženstva. Oveľa dôležitejšia je otvorená diskusia, schopnosť vysvetľovať, ale aj vypočuť a porozumieť.

Veľkým prekvapením pre mňa bolo nedávne zistenie, že moji študenti vedia o joge nielen oveľa viac než ja, ale vedia o nej výrazne viac než o duchovnej tradícii svojej vlastnej viery, v ktorej sú dlhé roky vzdelávané a vychovávané.

To znamená, že mladí dokážu načerpať vedomosti, ktoré ich zaujmú, na strane druhej to však znamená aj to, že sme im nedokázali odovzdať hĺbku svojej vlastnej duchovnej tradície.

Inzercia

Čítajte tiež

Bojíme sa konfrontácie a odmietnutia

Práve otvorený dialóg s mladou generáciou je, zdá sa, veľký problém, zároveň však je aj veľkou príležitosťou. Dlho sme boli naučení na počúvanie bez otázok, bez náznaku nesúhlasu alebo nepochopenia.

Pred časom som bol svedkom milej skúsenosti. Rozprávali sme sa so študentmi o tom, či máme slobodnú vôľu, teda skutočnú schopnosť sa slobodne rozhodovať. Mladý študent mi povedal, že diskutovať o tom môžeme, až keď si o tom niečo naštudujem.

Bolo mi smiešne. Mám štátnu skúšku z filozofie, magisterské štúdium teológie, pravidelne sa snažím čítať a študovať, ale pre mladého chalana nie som kompetentný, pretože on si prečítal článok na internete a pozrel prednášku na youtube.

Bolo by však chybou, keby sme takýto postoj automaticky vyhodnotili ako drzosť. Mladí sú dnes oveľa otvorenejší, než by sme očakávali, ja som však pri každom prejave otvorenosti vďačný, pretože je pre mňa dôkazom, že študentovi stojím za to, aby bol voči mne autentický, na nič sa nehral a otázky, ktoré kladiem, sa rozhodol neodignorovať nejakou frázou, klišé či nezáujmom.

Pokiaľ by sme sa však báli konfrontácie alebo nebodaj odmietnutia našich názorov ako primitívnych, nevedeckých a zaostalých, volili by sme si bezpečnú cestu „vyučovania“ buď ako diktovanie nemenných právd, alebo by sme z vyučovania katolíckeho náboženstva urobili emočný nálet bez pevného základu a akýchkoľvek požiadaviek.

To, že sú dnešní žiaci a študenti otvorení, už vieme. Sú aj oveľa sebavedomejší, vedia byť radikálni (to k mladosti zrejme patrí), sú však na seba extrémne citliví, takže akúkoľvek výčitku vnímajú ako útok či zranenie. Autoritu u nich stráca človek, ktorý sa v ich očiach diskvalifikuje, a tak zlý príklad či nevhodné slová môžu mať vážnejšie následky, než si vieme predstaviť.

Ako teda učiť o viere a náboženstve?

Stretávame sa s generáciou, ktorá už nevyrastá v atmosfére žitej viery. Nezažili ju u svojich rodičov, a tak kresťanstvo u nich predstavuje najmä akýsi kultúrny kolorit patriaci minulosti. Nepochodíme teda s jazykom a pojmami, ktorým už nedokážu porozumieť a ktoré v nich vyvolávajú v lepšom prípade zmätok, v horšom úplný nezáujem.

Napriek tomu je nevyhnutné, aby sme im dokázali odovzdať posolstvá viery, ktorá má svoju vnútornú logiku a je konzistentná a racionálna. Nemusia hneď prijať pohľad viery za svoj.

Ktovie, k akému životnému postoju sa dopracujú v budúcnosti. Možno to, o čom počúvali a s čím hlboko nesúhlasili, predsa len prinesie ovocie a zaplní túžbu po pravde.

 

Diskusii sa nebránim, ani tu.

Odporúčame