Vôl, osol a my

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Vôl, osol a my

Paul Gauguin: Vianočná noc (1894)

Novozákonné vianočné rozprávania vola a osla nespomínajú. Odkiaľ teda pochádzajú?

Ten, kto nepochopil tajomstvo Vianoc, nepochopil rozhodujúci prvok kresťanstva. A ten, kto ho neprijal, nemôže vojsť do nebeského kráľovstva. Toto chcel opäť pripomenúť [sv. František z Assisi] kresťanom svojich čias a každej nasledujúcej generácii.

František nariadil, aby vo vianočnú noc boli [pri jasličkách] v jaskyni v Grecciu prítomní vôl a osol. Šľachticovi Jánovi povedal: „Chcem v plnej skutočnosti vyvolať spomienku na Dieťa, ako sa narodilo v Betleheme, a na všetky útrapy, ktoré muselo v detstve znášať. Prajem si vidieť svojimi telesnými očami, čo znamenalo ležať v jasliach a spať na sene medzi volom a oslom.“

Odvtedy majú vôl a osol svoje miesto v každom betlehemskom výjave. Odkiaľ však vlastne pochádzajú? Je známe, že novozákonné vianočné rozprávania ich nespomínajú. Pri skúmaní tejto otázky objavujeme dôležitý faktor vo všetkých zvykoch spojených s Vianocami a vlastne v celej vianočnej a veľkonočnej zbožnosti Cirkvi v liturgii i v ľudových zvykoch.

Vôl a osol nie sú jednoducho výtvorom zbožnej predstavivosti: úlohu sprievodu pri vianočnej udalosti im dala viera Cirkvi v jednote Starého a Nového zákona. V Izaiášovi čítame: „Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Izrael nepozná, môj ľud nechápe.“ (Iz 1, 3) Cirkevní otcovia videli v týchto slovách proroctvo, ktoré ukazovalo na budúci nový Boží ľud, Cirkev pozostávajúcu zo Židov i z pohanov.

Všetci ľudia, Židia i pohania, boli pred Bohom ako vôl a osol, bez rozumu a poznania. No Dieťa v jasliach im otvorilo oči, aby už spoznali hlas svojho gazdu, svojho Pána. Je zaujímavé všimnúť si, ako na stredovekých vyobrazeniach Vianoc umelci dávajú týmto dvom zvieratám takmer ľudské tváre, keď stoja pred tajomstvom Dieťaťa a vedome a úctivo sa mu klaňajú.

Bolo to vlastne úplne logické, lebo tieto dve zvieratá sa chápali ako prorocký symbol tajomstva Cirkvi – nášho tajomstva. Veď pred večným Bohom sme len voly a osly, ktorým sa vo vianočnú noc otvárajú oči, aby mohli v jasliach spoznať svojho Pána. Kto však bol ten, čo ho spoznal, a kto bol ten, čo ho nedokázal spoznať? A spoznávame ho skutočne aj my?

Keď staviame k jasliam vola a osla, musíme pamätať na celý úryvok z Izaiáša, ktorý nie je len dobrou správou – prisľúbením budúceho poznania – ale i súdom vysloveným nad vtedajšou slepotou. Vôl a osol majú poznanie, „ale Izrael nepozná, môj ľud nechápe“.

Kto je dnes vôl a osol a kto je „môj ľud“, ktorý nechápe? Ako spoznáme vola a osla? Ako spoznáme „môj ľud“? A prečo nerozumné spozná, kým rozum je slepý?

Aby sme objavili odpoveď, musíme sa s cirkevnými otcami vrátiť k prvým Vianociam. Kto bol ten, čo ho spoznal? A kto bol ten, čo nie? A prečo to bolo tak?

Ten, kto ho nespoznal, bol Herodes, ktorý nepochopil ani vtedy, keď mu povedali o Dieťati. Namiesto toho sa ešte väčšmi nechal zaslepiť svojím bažením po moci a s ním súvisiacim stihomamom. (Mt 2, 3) Nespoznal ho „celý Jeruzalem s ním“. (tamže) Nespoznali ho „ľudia oblečení do jemných šiat“ – tí, ktorí majú vysoké spoločenské postavenie. (Mt 11, 8) Nespoznali ho vzdelaní učitelia, ktorí boli expertmi na Bibliu, špecialistami na biblický výklad, ktorí, pravda, poznali správny úryvok z Písma, no i tak nič nepochopili. (Mt 2, 6)

Spoznali ho tí, ktorí boli „vôl a osol“ (v porovnaní s týmito prestížnymi mužmi): pastieri, mudrci, Mária a Jozef. Mohlo to však byť inak? Ľudia s vysokým spoločenským postavením nie sú v stajni, kde leží dieťa Ježiš: tam majú domov vôl a osol.

A čo my? Sme ďaleko od stajne, lebo máme príliš jemné šaty a sme príliš múdri? Natoľko sme sa zamotali do učenej exegézy Písma, do dokazovania neautentickosti či historickej presnosti jednotlivých úryvkov, že sa stávame slepými voči samotnému Dieťaťu a nič z neho nevnímame?

Sme natoľko „v Jeruzaleme“, v paláci, doma v sebe, vo svojej spupnosti a vo svojej paranoji, že v noci nepočujeme hlas anjelov a nejdeme sa pokloniť Dieťaťu?

V túto noc sa teda tvár vola a osla na nás díva s otázkou: Môj ľud nechápe, no ty vnímaš hlas svojho Pána? Keď ukladáme do Betlehema známe figúrky, musíme poprosiť Boha, aby nám dal do srdca jednoduchosť, ktorá objavuje v Dieťati Pána – tak ako kedysi František v Grecciu. Potom aj my môžeme zažiť to, čo rozpráva [Františkov životopisec Tomáš z Celana] o tých, ktorí sa zúčastnili na polnočnej omši v Grecciu – a v jeho slovách sa ozýva to, čo napísal svätý Lukáš o pastieroch v prvú vianočnú noc – každý išiel domov plný radosti.

Výňatok z knihy Joseph Ratzinger The Blessing of Christmas (Požehnanie Vianoc), prel. Brian Harrison, vyšlo vo vydavateľstve Ignatius Press.

Joseph Ratzinger bol 19. apríla 2005 zvolený za pápeža Benedikta XVI. Odstúpil 28. februára 2013 ako prvý pápež, ktorý tak učinil po takmer 600 rokoch. Emeritný pápež Benedikt býva v kláštore Mater Ecclesiae vo Vatikáne.

 

Pôvodný text: The Ox, the Ass, and Us​.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo