Keď synovia museli organizovať tam, kde otcovia improvizovali

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Keď synovia museli organizovať tam, kde otcovia improvizovali

Azda (pred)posledný text o apoštolských otcoch.

V šesťdesiatych rokoch druhého storočia na obranu pred gnosticizmom sa obce práve vznikajúcej katolíckej Cirkvi dohodli na notae ecclesiae, charakteristických znakoch, ktoré musí vykazovať cirkevná obec, ak chce byť považovaná za katolícku. V tejto súvislosti sa stanovilo, ktoré knihy treba pokladať za Sväté písmo a slobodno ich používať na bohoslužbe. Tieto knihy z dôvodu inšpirácie museli byť spísané či aspoň autorizované nejakým prorokom alebo apoštolom. Na základe tohto pravidla bol z takto definovaného kánonu vylúčený nielen veľký počet apokryfov, ale aj spisy, ktoré boli opatrované a čítané na bohoslužbe v niektorých cirkevných obciach. Tieto spisy boli napísané v rovnakom období ako neskoršie knihy Nového zákona, no nemohli sa odvolávať na apoštolské spísanie alebo to nerobili vierohodne. Ich obsah bol bezchybný, no svojim autorom neboli nadiktované doslovne Svätým Duchom. 

Autorov týchto spisov označujeme ako „apoštolských otcov“. Toto pomenovanie je relatívne mladé a môže viesť k nedorozumeniu; myslia sa cirkevní otcovia, ktorí písali v apoštolských časoch. Toto označenie zaviedol Jean Baptista Cotelier (1627 – 1686), ktorý v roku 1672 pripravil prvé vydanie; zverejnil dva zväzky s „Dielami svätých otcov, ktorí pôsobili v apoštolských časoch“.

Tieto spisy majú spoločné predovšetkým obdobie spísania. Cirkevné obce, na ktoré sa obracajú, sa nachádzajú v porovnateľných situáciách, v rovnakých, aké predpokladajú neskoršie spisy novozákonného kánonu. Preto majú úzke literárne a historické vzťahy s knihami Nového zákona, zatiaľ čo na spisy neskorších cirkevných otcov mali len nepatrný vplyv. Pri historickom a literárnom skúmaní Nového zákona nemožno od nich upustiť. Cotelier zhromaždil vo svojom korpuse rozličné spisy a predsa patriace k sebe. To sa ukázalo, keď sa v devätnástom storočí vyskytlo želanie a pociťovala sa potreba zahrnúť podľa možnosti celé podanie z raného obdobia Cirkvi do vydaní apoštolských otcov. Texty, ktoré boli teraz doplnené do vydaní, patrili k iným druhom literatúry a boli napísané neskôr a s iným zámerom. Práve tieto texty mohli ukázať vlastný ráz apoštolských otcov.

Čo je príznačné pre spisy apoštolských otcov?

Príznačné pre spisy apoštolských otcov je to, že ide, ako pri novozákonných knihách, o malú literatúru, ktorá nie je určená pre širokú verejnosť, ale pre ohraničený okruh čitateľov. Príznačná je ďalej situácia cirkevných obcí, ktoré postupne spoznávajú, že koniec sveta nenastane tak rýchlo, ako očakávala apoštolská generácia, a musia sa zariadiť vo svete. Deti museli organizovať tam, kde otcovia improvizovali. Charizmatickí vedúci cirkevných obcí prakresťanského obdobia zomreli; kto má prevziať ich úlohy a na ktoré úrady sa tieto úlohy rozdeľujú, to ešte nie je stanovené. Cirkevný úrad a duchovnú plnú moc treba vymedziť v ich kompetenciách. Mrav a mravnosť žiadajú zásadné pravidlá. Tretia generácia kresťanov nemôže žiť vo svete podľa mravných predpisov, ktoré prvá generácia kresťanov považovala za predpoklad pre vstup do Božieho kráľovstva. Či sú kresťania zaviazaní k pohlavnej zdržanlivosti, to je dôležitá otázka, ktorá sa viac obchádza, než vyslovuje; ale očividne je problémom. Rovnako naliehavo sa kladie otázka týkajúca sa majetku, chudoby a bohatstva. Ako môže bohatý človek dosiahnuť spásu? Objasniť treba aj vzťah k Židom a k pohanskému štátu. Kresťania sa rozišli so Židmi; židovské dedičstvo, Sväté písmo, treba preukázať ako legitímne kresťanské vlastníctvo. Zásadná ochota k lojalite voči pohanskému štátu bola spochybnená Nerovým a Domiciánovým prenasledovaním. Kresťania dospievajú k poznaniu, že martýrium síce nepredstavuje pravidelný, ale predsa len riadny koniec kresťanskej existencie, približne ako pre vojaka smrť v bitke. Spisy, ktoré Coteleier dal dohromady, sú tradované pod menami Barnabáša, Klementa, Ignáca, Polykarpa a Hermasa.

Barnabášov list

Barnabášov list iste nepochádza od apoštola. Ide o hermeneutickú rozpravu s pokynmi vykladať duchovne (ale napriek tomu zákonne) starozmluvný zákon. Miesto a čas vzniku tohto spisu sú veľmi neisté; väčšinou sa prijíma Egypt a obdobie čoskoro po roku 130.   

Prvý a druhý Klementov list

(Takzvaný prvý) Klementov list bol napísaný v Ríme bezprostredne po smrti cisára Domiciána (18. 9. 96) v mene rímskej korintskej cirkevnej obce. Podnetom bol spor v Korinte; vedúci úradníci cirkevnej obce, presbyteri, boli vymenení inými. Naproti tomu autor listu vyhlasuje duchovný úrad za božské ustanovenie; duchovný úrad sa prenáša tak, že jeho nositeľ na prahu smrti so súhlasom cirkevnej obce označí svojho nástupcu a duchovný úrad je potom vyňatý z rozhodovania cirkevnej obce. Autor Klementovho listu je úradníkom rímskej obce, ktorého úlohou, ako sa dozvedáme z Hermasovho Pastiera, bola korešpondencia s cudzozemskými cirkevnými obcami. Toto meno Klement nosí v zozname rímskych biskupov tretí biskup po apoštolovi Petrovi a Linovi.

Spolu s Klementovým listom je dochovaný aj takzvaný druhý Klementov list, no nejde o list, ale o najstaršiu zachovanú kresťanskú homíliu. Odhliadnuc od obidvoch spomenutých spisov pod menom Klement existuje ešte rozsiahla apokryfná literatúra, poučné spisy a skutky apoštolov. 

Ignác Antiochijský

Ignác bol antiochijským biskupom, ktorý bol za vlády cisára Trajána – podľa starokresťanského podania asi v roku 112 – transportovaný z Antiochie do Ríma, kde mal zomrieť v zápase so šelmami. Tradovanie jeho listov je veľmi komplikované. Za pravé sa vo všeobecnosti považuje šesť listov, ktoré smerovali do Malej Ázie, a list Rimanom. V listoch poslaných do Malej Ázie Ignác požaduje monarchický episkopát ako jedinú prípustnú podobu usporiadania cirkevnej obce. Jeho požiadavka sa objavuje prekvapivo skoro; príslušné časti listu pravdepodobne predstavujú neskoršie vsuvky.

Polykarp Smyrniansky

Polykarp Smyrniansky bol poslucháčom apoštola Jána a učiteľom Ireneja. Datovanie martýria do roku 156 je neisté. Od Polykarpa existuje jeden – azda pôvodne z dvoch listov pozostávajúci – poučný list adresovaný cirkevnej obci vo Filipách. Podľa von Campenhausena Polykarp podnietil spísanie Pastorálnych listov.

Hermasov Pastier

Najrozsiahlejším spisom je Hermasov „Pastier“. Hermas informuje o rade zjavení, v ktorých prijal usmernenie k aktuálnym otázkam. Najdôležitejšie z toho je, že ohlasuje možnosť „druhého pokánia“ pre pokrstených kresťanov, ktorí upadli do hriechu; prvým pokáním je krstné pokánie, obrátenie na kresťanstvo („pokánie“ = metanoia, zmena zmýšľania). Nie bez svojvôle je táto téma rozdelená do piatich videní, dvanástich prikázaní a desiatich podobenstiev. Desiatym podobenstvom je videnie, ktoré opisuje budovanie nebeskej Cirkvi na zemi skrze mravné úsilie. Muratoriho zlomok tvrdí, že táto kniha bola napísaná „nedávno v dobe rímskeho biskupa Pia“ (cca. 145 – 154). Keďže tento údaj protirečí primitívnemu stavu vykreslenej cirkevnej obce, treba uvažovať o prepracovaní pôvodne na začiatku druhého storočia napísanej knihy, pretože z hore uvedeného vzťahu ku Klementovi, korešpondentovi rímskej cirkevnej obce, treba vyvodzovať spísanie v čase Klementovho listu.

Neskoršie rozšírenie zbierky spisov

Toľko pôvodná zbierka. Cotelier pridal aj správy o mučeníckej smrti svojich autorov; tie však s výnimkou Polykarpovho martýria vznikli v neskorších dobách a patria k inému druhu literatúry, k skutkom mučeníkov.

Didaché

Zo spisov pripojených k zbierke neskôr možno k apoštolským otcom pripočítať len Didaché alebo Náuku apoštolov. Tento v období cirkevných otcov dobre známy spis sa v stredoveku stratil a objavil ho až v roku 1873 Ph. Bryennios. Pozostáva z dvoch častí, teda z náuky o dvoch cestách, ktorá sa podobne nachádza v Barnabášovom liste, a z radu usmernení k liturgii a spravovaniu cirkevnej obce. V prvej časti spisu sotva existujú odkazy na jeho kresťanský pôvod. Druhá časť bola napísaná pre helenistické cirkevné obce v Samárii pred vypuknutím židovskej vojny (r. 66). V dobe apoštolov napísané usmernenie je najstarším svedectvom o nepavlovskom helenistickom kresťanstve.

Apológie

Všetko ostatné, čo bolo zahrnuté do novších vydaní apoštolských otcov, je mladšie a patrí k inému druhu literatúry. Napríklad krátky citát z apológie, ktorú Quadratus adresoval cisárovi Hadriánovi, a jedna mladšia apológia, List Diognetovi. Apológie sú určené pre pohanskú verejnosť a svojím literárnym zámerom a obrazom sveta sa zásadne líšia od apoštolských otcov. Ďalej boli do vydania apoštolských otcov zahrnuté z druhého storočia pochádzajúce správy o apoštoloch od žiakov apoštolov. 

Vydavatelia boli vo všeobecnosti vedení zámerom zahrnúť do zbierky apoštolských otcov najstaršie kresťanské spisy, písomníctvo z apoštolského a poapoštolského obdobia.

Prednedávnom sa Joseph A. Fischer pokúsil prepožičať nový význam pojmu „apoštolskí otcovia“ a chcel pod ním chápať „takých spisovateľov prakresťanského obdobia, ktorých podľa dnešného stavu bádania treba vierohodne preukázať osobne ako žiakov či poslucháčov apoštolov vrátane Pavla a zároveň alebo aj bez osobnej známosti s týmito apoštolmi predsa len osloviť ako nositeľov a ohlasovateľov apoštolského podania vo vysokom stupni v ich celkovej náuke, ale netreba ich rátať k novozákonným autorom“. Podľa Fischerovho názoru týmito autormi sú rímsky Klement s takzvaným prvým listom, Ignác, Polykarp a Quadratus. Existujú sotva dôvody, ktoré hovoria za tento návrh, ale mnohé proti nemu.   

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.   

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Novinka z vydavateľstva

Na pleciach obrov

Veľké pravdy viery, ako o nich meditovali a ako ich žili cir...

Na sklade. Odosielame ihneď.

O knihe
Cena u nás: 9,27 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo