Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
22. 02. 2020, 10:36

Pôst a zdržanlivosť v starovekom kresťanstve

Starovekí kresťania prežívajú pôst ako účasť na Kristovom paschálnom tajomstve.
Pôst a zdržanlivosť v starovekom kresťanstve

Ilustračná fotografia. Zdroj: paroladivita.org

Asketický a sociálny význam

„Jedenie“ je cestou k smrti. V antickom svete sa básnici mýtu domnievali, že bohovia sa živia arómami, aby si uchovali nesmrteľnosť. Pôst bol obradom, ktorý bránil  smrteľným silám, skrývajúcim sa v potravinách, prenikať do človeka. Pôst bol terapiou zameranou na dosiahnutie očistenia, vyrovnanosti, slobody.

Hebreji poznajú rituálne pôsty popri pôstoch medicínskeho, pohrebného a extatického charakteru. Boh tým, že požaduje pôst na deň „zmierenia“ (Lev 16,29), odkrýva jeho etický a liturgický význam, pričom ruší jeho magický význam. Veriaci Izraelita vie, že „je dobrá vec modlitba s pôstom a almužna so spravodlivosťou“ (Tob 12,8). Pôst ako znak kajúcnosti a oddania sa Bohu je gestom očisťovania, ktoré umožňuje nájsť samého seba, pričom pripravuje ducha k láske voči bratom a k spravodlivosti voči chudobným (Iz 58,1-11).

Pre Mojžiša a Eliáša je pôst prípravou na teofániu. Ježiš začína svoju teofániu pôstom na púšti a zjavuje, že jeho pokrmom je Otcova vôľa (Mt 4,2 a Jn 4,24). Ježiš odporúča svojim učeníkom, aby boli radostní v období pôstu a aby bez postenia oslavovali prítomnosť ženícha (Mt 6,16-18 a 9,14-15). Pavol ohlasuje slobodu, pretože každé jedlo je Božím darom (Rim 14,1-22; 1 Kor 10,23-31; 1 Tim 4,1-5).

Kresťania prežívajú pôst ako účasť na Kristovom paschálnom tajomstve. Oslobodenie od formalizmov židovských zdržanlivostí zväčšuje ich sympatiu voči tomuto každodennému mučeníctvu, ktoré posilňuje modlitbu a zhodnocuje skutky lásky (Sk 13,3 a 14,23; 2 Clem. 16,4; Polyc., Phil. 7,2; Min. Fel., Oct. 8,4). Didaché pretvorí „modlite sa“ z Matúšovho evanjelia 5,44 na „postite sa za vašich prenasledovateľov“ (1,3): modliť sa a postiť znamená milovať až do položenia života.

Pôst počas prípravy na krst pripravuje veriaceho na osvietenie a spája ho s Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním (Did. 7,4; Just., Ap. 11,61; Tertull., Bapt 20; Hipp., Trad. ap. 20; Aug., Fid. et. op. VI 8). Paschálny význam pôstu inšpiruje výber dní a období pôstu: streda a piatok, štyridsiatnica a svätý týždeň (Did. 8,1). Nedeľa je sviatok, podobne ako veľká nedeľa, ktorá prebieha od Paschy po päťdesiatnicu (Tertull., Cor. 3).

Kresťan sa postí hlavne duchovne, zdržiavajúc sa konania zla (Hermas, Past. Sim, V 1,5), dodržiavajúc prikázania, dôverujúc Bohu a slúžiac mu s čistým srdcom. Pôst od jedál má ísť v prospech chudobných: „V pôstny deň sa budeš sýtiť len chlebom a vodou a po vypočítaní výdavku za jedlo, ktoré by si ináč skonzumoval, dáš príslušnú sumu vdove alebo sirote, alebo núdznemu“ (Pas. Sim. V 3,7; porov. Cypr., Or. 32-33); „celá rodina sa s radosťou zúčastní na pôste: budeš dodržiavať tieto veci spolu so svojimi deťmi a s celým svojím domom, potom budeš šťastný“ (Past. Sim. V 3,9).

Zdržanlivosť

Zdržanlivosť je čiastočným pôstom, predovšetkým od mäsa a vína, ktorý dovoľuje človeku prežiť, a preto postiť sa ešte (Clem. Alex., Paed II, 1,1nn; Tertull., Cult. Fem. II 9,7; Orig., In Jer. 20,7; Euseb., HE V 3,2 a Dem. ev. 3,5; Hier., Jov. 5,18).

Zdržanlivosť je askézou, a nie averziou voči diabolským pokrmom (Can. Ap. 50 a 52). Niektoré skupiny sa zdržiavajú konkrétnych potravín: enkratiti, ebioniti, marcioniti, manichejci, priscilianisti, ktorí azda považovali Ježiša za vegetariána (Iren., Haer. I 2,1, Tertull., Ieiun. 15,1; Epif., Haer. 30,18nn a 47,1; Aug., Haer. 25,46.70). Niekto tvrdí, že Peter „jedol iba chlieb, olivy a byliny“ (Ps. Clem. Rec. VII 6,4; porov. Greg. Naz., Or. 14,4).

Tertulián po tom, čo sa stal montanistom, odsudzoval „trvalú zdržanlivosť Marcióna a Taciána, ale odsudzoval aj laxizmus pôžitkárskych kresťanov, ktorí „nenávidia pôsty“. Tertulián ukazuje, že pôst odčiňuje prvotný hriech, vyživuje modlitbu, získava odpustenie, poráža zlo, uvádza do tajomstiev (Ieiun. 1,1; 3,4; 7; 14; Paen. 9,4). Ježišovo slovo blažení hladní znie ako pozvanie k pôstu, k odpútaniu sa od pozemských dobier, k životu z nutného chleba: bohatý pôžitkár bol potrestaný, pretože sa nepostil; pravým pokrmom, ktorý vedie ku vzkrieseniu, je Otcova vôľa: „ľahšie telo vstane z mŕtvych rýchlejšie“ (Ieiun. 15,6-17,7 a Orat. 6,2-3; porov. Novacián, Cib. 6; Aug., Util. ieiun. 1,1).

Klement Alexandrijský, ktorý čerpá z Písma a filozofie, odporúča striedmosť a umiernenosť ako oslobodenie od hmoty (Paed. II 1,1-2,34; III 12,90). Pre Origena je pôst skúsenosťou slobody, a nie povinnosťou kvôli pytagorejcami hlásanému prevteľovaniu duší (Cels. 5,49 a 8,30). Podľa Origena umŕtvovanie tela uvádza človeka do spoločenstva s Kristom, pričom ho pozdvihuje z ľudskej existencie do božského života (In Lev. 10,1-2; porov. Ambr., In Ps. 40,1; Greg. Niss., Beat. IV; Agost., Util., ieiun. 1,1).

Pôst garantuje pokoj vo svete a v rodinách, pretože oslobodzuje od egoizmu (Bazil, Ieiun. hom. 2,5; porov. Chrom,, Serm. 35,4 a In Mt. 29). Pôst je anjelským životom, ktorý privádza späť do raja, kam „vina vstúpila skrze jedlo“; v skutočnosti „sú naklonení jedlám a nápojom tí, ktorí neveria v posmrtný život“ (Ambr., Hel. 3,4; 4,7; Ep. 63,17).

Mníšstvo sprísnilo pôstnu askézu

Mníšstvo pozdvihlo pôstnu askézu na takmer nedosiahnuteľné vrcholy. Anton Pustovník jedával chlieb, vodu a soľ (Atan., Ant. 7,6). Pachomios sa postil, no chcel, aby mníchom nechýbalo jedlo (Vita Pach. 25). Podľa Hieronyma mních musí vždy zostávať trocha hladný: „Ak chceš byť dokonalý, je lepšie kŕmiť dušu než telo“ (Jov. 2,6; Ep. 54,105).

Bazil v Homílii o pôste odporúča vyváženosť, úprimnosť, rešpektovanie stavu osôb. „Sýtosť je pôžitkom brucha, pôst je výnosom pre dušu... navoňaj si hlavu a umy si tvár (Mt 6,17)... Ukáž sa, ako si! Nechci vyzerať chmúrny a zamračený, aby si získal povesť askétu... pôst, z ktorého sa robí divadlo, neprináša plody pre budúci život“ (Bazil, Ieiun. 1). Je to zameranie na „discretio“, t. j. na rozlišovanie  (porov. Cass., Coll. 21,13nn a Inst. coen. 5,5nn; Hipp., Trad. Ap. 25; Epif., Haer. 3; Exp. Fid. 23; Teodor., Haer. fab. 5,29).

Benediktova regula odporúča „milovať pôst“, no treba ho praktizovať rozvážne (4,39-41,49). Mníšsky Východ prehlbuje osobný aspekt pôstu, zatiaľ čo Západ veľmi zohľadňuje jeho sociálnu hodnotu. Lev Veľký, ktorý venoval pôstu tridsať traktátov (12-20; 39-50; 86-94), naliehavo prehlasuje: „zdržanlivosť toho, kto sa postí, sa musí stať potravou pre chudobného“ (Serm. 13,1).

Liturgická a kánonická tradícia

Kresťanský týždeň bol posvätený dvomi pôstnymi dňami, ktoré sa nazývali „dni utrpenia“ (Tertull., Orat. 19,1; Hermas, Past. Sim. 5,1-2): streda a piatok, namiesto pondelka a štvrtka, t. j. namiesto pôstnych dní dodržiavaných Židmi (Did. 8,1; Tertul, Orat. 19; Ieiun. 2,3; 14,2-3).

Streda bola dňom zradenia Pána, piatok dňom Pánovho ukrižovania (Tertull., Ieiun. 14; Didasc. Ap. 21, Aug., Ep. 36, 16, 30). Od 3. storočia sa streda a piatok stali dňami povinného pôstu (Cons. Apost.  V 14; Epif., Expos. fid. 22).

Na Západe bolo zvykom postiť v sobotu; na Východe to tak nebolo, okrem soboty pred Paschou (Const. Ap. V; Bazil, Hom. I de Ieiun., Aug., Ep. 36,13,31).

Najstarší paschálny pôst, ohraničený na svätý piatok, bol neskôr rozšírený aj na svätú sobotu. Paschálny pôst bol príčinou živých kontroverzií medzi kresťanmi v 2. storočí (Euz., HE V, 23-25; Socr., HE V, 22).

Irenej (Euz., HE V, 24) tvrdí, že niektorí odporúčali jeden deň (piatok), iní dva dni (piatok a sobotu) a ďalší sa postili nepretržite 40 hodín (= doba pobytu Kristovho tela v hrobe). Pseudo-Hippolyt (Trad. Ap. 33) predpisuje dvojdňový pôst od piatka do konca večernej omše Paschy antequam oblatio fiat (Botte, 78).

Od 3. storočia sa stane bežným pôst počas celého svätého týždňa (Dionýz Al., Ep. ad Basilidem, can. 1: PG 10,1277; Didascalia 21).

V Ríme sa dodržiava trojtýždňový pôst pred Paschou (Socr., HE V, 22), ale kresťania sa mali zdržiavať od pôstu počas nedieľ pred Paschou (Statua si S. Ippolito: Guarducci 539; porov. Tertull., De Cor. 3,4; Aug., Ep. 36,12,29; Cass., Inst. II 18).

Na Východe Atanáz Alexandrijský (Ep. 1,10) v roku 329 hovorí o šesťdňovom pôste pred Paschou, ale neskôr (Ep. 3,1), v roku 331, tvrdí, že tradičným pôstom je štyridsaťdňový pôst. A tak najstarší pôst počas svätého týždňa bol od 4. storočia postupne včleňovaný do štyridsaťdňového pôstu, ktorým sa napodobňoval pôst Krista, Mojžiša, Eliáša, ale teoretické rozlišovanie medzi obidvoma pôstmi sa ešte udržiavalo (porov. Joh. Chrys., Hom. 30 in Gen. 2,1).

Počnúc 7. storočím bola v Ríme určená popolcová streda za začiatok štyridsaťdňového pôstu: „Feria IIII: caput de ieiuniis“ (Sacrament. Gelasianum, 49: ed. Mohlberg, 39).  

Didaché 7,4 prikazuje postiť sa kandidátom na krst, krstiteľovi a komunite. Pôst bol súčasťou bezprostrednej prípravy na krst (Just., 1 Apol. 61; Tertull., Bapt. 20; Ps. Hipp., Trad. Ap. 20; Aug., Ep. 54,10).

Prvé dosvedčenie eucharistického pôstu máme v 3. storočí. Tertulián (Ad uxorem II 5,2) sa pýta kresťanskej manželky pohana: „Nedozvie sa tvoj manžel, čo je [Eucharistia], ktorou sa živíš potajomky predtým, ako požiješ akékoľvek iné jedlo (ante omnem cibum gustes)?“. A Pseudo-Hippolyt (Trad. Ap. 36) píše: „Každý veriaci ešte predtým, ako sa dotkne jedla, nech sa poponáhľa prijať Eucharistiu. Ak ju prijme s vierou, akákoľvek smrteľná vec sa mu podá, nedokáže mu ublížiť. Čo sa týka najstaršej výslovnej legislatívy, pozri Hippský koncil z roku 393 (can. 28) a Kartágijský koncil z roku 397 (can. 29).  

Zdroj: NDPAC diretto da A. Di Berardino, A – E, Marietti 2006. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Odporúčame