Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
08. apríl 2020

Po cigarety áno, do kostola nie. Stále sme na tom lepšie ako talianski veriaci

So slovenskými kňazmi v Ríme sme sa rozprávali o tom, ako sa vyrovnali s obmedzením pohybu, ako prežijú Veľkú noc, ale aj o tom, či je pandémia Božím trestom.
Po cigarety áno, do kostola nie. Stále sme na tom lepšie ako talianski veriaci

Ilustračné foto – TASR/AP

Veľká noc bez verejných liturgických slávení, s obmedzením voľného pohybu – ale bez správ o tisíckach infikovaných a stovkách mŕtvych Slovákov. Aj takto by sa dali porovnať veľkonočné sviatky u nás s tými v Taliansku, Španielsku, Spojených štátoch či vo Francúzsku.

Už len pri zohľadnení tejto jedinej skutočnosti máme byť za čo vďační. No nielen za to.

Procesia s jediným účastníkom

Hoci sme prišli o bohoslužby, stále môžeme kedykoľvek zájsť do kostola, vziať aj svoju rodinu a pomodliť sa. V takom Taliansku sa nedá už ani to. „Kúpiť si cigarety možno ísť slobodne, zatiaľ čo do kostola nie,“ zaznieva jedna z najčastejších výhrad tamojších obyvateľov.

Ministerstvo vnútra totiž koncom marca zaslalo Talianskej biskupskej konferencii presné inštrukcie týkajúce sa návštevy chrámov, vysluhovania sobášov a pohrebov či samotného slávenia Veľkej noci.

Vyplýva z nich, že nikto nemôže opustiť svoj príbytok s úmyslom len tak sa ísť pomodliť do kostola. Krátka zastávka v chráme je možná len cestou do práce či z práce alebo nákupu. Navyše, kostol sa musí nachádzať na vašej obvyklej trase. Žiadne zachádzky mimo nie sú povolené.

Počas veľkonočných obradov budú môcť byť v kostole len kňazi, diakon, lektor, žalmista, organista a technickí pracovníci zabezpečujúci prenos liturgie. Rovnaké opatrenie síce zaviedol hlavný hygienik aj na Slovensku, no talianske nariadenia sú striktnejšie.   

Každý zo spomenutého chrámového personálu musí mať pri sebe certifikát, ktorým sa Taliani vychádzajúci z domu legitimizujú už niekoľko týždňov, v ktorom bude uvedená presná adresa kostola, deň a hodina liturgického slávenia a úloha, ktorú dotyčná osoba počas nej vykonáva.

A ešte je tu niečo. Súčasťou veľkonočných sviatkov v talianskych mestách a mestečkách je omnoho viac procesií ako u nás. Konajú sa nielen so sochou zmŕtvychvstalého Krista, ale napríklad aj na Veľký piatok. „V Taliansku sa tento rok počas Veľkého týždňa neuskutoční okolo deväťtisíc procesií,“ vypočítal liturgista Claudio Magnoli.

A tie, ktoré sa uskutočnia, budú mať nezvyčajný charakter. „Historickú sochu Ukrižovaného ponesiem sám – z kňazského seminára, kde budem sláviť obrady Veľkého piatka, do katedrály svätého Justína, spred ktorej udelím požehnanie mestu a diecéze,“ povedal v rozhovore pre Vatican Insider arcibiskup Bruno Forte. Na veľkopiatkovej procesii v stredotalianskom meste Chieti, ktorá má stáročnú tradíciu, sa pritom zvyčajne zúčastňujú tisícky ľudí z celého sveta.

Vyprázdnená Via Cassia

V takejto realite budú veľkonočné sviatky prežívať aj slovenskí kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, ktorí pôsobia na Apeninskom polostrove. Či už je to augustinián Juraj Pigula vo Viterbe (rozhovor s ním ste si mohli prečítať pred niekoľkými týždňami), vincentín Stanislav Zonták v Piacenze (rozhovor s ním si budete môcť prečítať na Veľký piatok), alebo početná komunita slovenských kňazov v Ríme.

Najviac Slovákov na meter štvorcový sa nachádza v Pápežskom slovenskom kolégiu svätých Cyrila a Metoda na okraji mesta. Okrem rektora Pavla Zvaru a vicerektora Viliama Zemančika tam počas tohto akademického roka žije 14 slovenských kňazov, ktorí študujú na rôznych pápežských univerzitách. A ešte stálica Jozef Krištof, ktorý dlhé roky pôsobí na Štátnom sekretariáte Svätej stolice. 

Okrem nich v kolégiu pôsobí komunita piatich rehoľníčok z Kongregácie milosrdných sestier svätého Vincenta (satmárok), ktoré majú na starosti jeho prevádzku.  


                                              Kňaz Slavomír Engel.

„Ešte pred zatváraním hraníc sa na Slovensko vrátili ôsmi kňazi, po dvaja z Košickej, Spišskej, Nitrianskej a Žilinskej diecézy, takže sme tu ostali len šiesti kňazi-študenti,“ informuje vo videohovore kňaz Košickej arcidiecézy Slavomír Engel, študent Pápežskej Lateránskej univerzity, ktorý počas týchto týždňov píše licenciátnu prácu z kánonického práva a pripravuje sa na záverečnú skúšku.

Keďže v poslednom semestri štúdia už prednášky nie sú, uzavretie škôl a univerzít začiatkom marca sa ho výraznejšie nedotklo. Akademický rok formálne pokračuje naďalej a on dúfa, že štúdium sa mu podarí ukončiť v riadnom termíne. Aj preto sa rozhodol ostať v Ríme. Obáva sa totiž, že keby sa vrátil na Slovensko a v Taliansku by pandémia ustúpila, nasledovalo by uzavretie hraníc pre cudzincov a on by sa len tak ľahko do Ríma nedostal.

Kňazov-študentov sa výraznejšie nedotkol ani zákaz verejných bohoslužieb, keďže nepôsobia vo farnostiach. „Ale to neznamená, že sme tento zákaz nepocítili vôbec. Chodíme vypomáhať do okolitých rehoľných komunít, s čím sme nateraz museli prestať. Rovnako sme zrušili nedeľnú svätú omšu o pol jedenástej, ktorá bola verejná a prichádzali na ňu aj ľudia bývajúci v blízkosti kolégia,“ vysvetľuje slovenský kňaz. 

Najlepším dôkazom utlmenia verejného života je podľa neho niekoľkoprúdová Via Cassia prechádzajúca neďaleko kolégia. Kým počas bežných dní po nej prejdú tisíce áut, počas týchto dní je ich len niekoľko stoviek.

Za zatvorenými dverami prežijú slovenskí kňazi a rehoľníčky aj Veľkú noc. Podstatné je, že zdravotne sú všetci v poriadku. Slávnostné bohoslužby, na ktoré prichádzali nielen Slováci z Ríma, ale aj pútnici zo Slovenska, sa však uskutočnia v komornejšej atmosfére.

Inzercia

Otázka, ktorá nemá odpoveď

Podobné skúsenosti má aj ďalší slovenský kňaz v Ríme. Tomáš Šandrik zo Žilinskej diecézy absolvuje doktorandské štúdium na Patristickom inštitúte Augustinianum. Nebýva v slovenskom kolégiu, ale v kolégiu Santa Maria dell´Anima v blízkosti Piazza Navona, teda v úplnom centre mesta.

Kedysi tu žili kňazi z celej rakúsko-uhorskej monarchie, no aj sto rokov po jej rozpade si kolégium uchováva medzinárodný charakter. Žijú v ňom Rakúšania, Nemci, Holanďania, Chorváti, Slovinci, Rumuni, Lotyši, ale aj Poliak, Čech, Slovák či dokonca Salvádorčan. Spolu približne dvadsať ľudí.

Tomáš Šandrik je zároveň správcom Slovenskej katolíckej misie, ktorej domovský kostol San Girolamo della Carità sa nachádza v susedstve Piazza Farnese pri známom Campo dei Fiori. „Do práce“ má tak slovenský kňaz necelých desať minút.


                                              Kňaz Tomáš Šandrik.

Na otázku, koľko Slovákov v Ríme vlastne žije, sa však odpoveď hľadá len veľmi ťažko. „Tí, ktorí tu dlhodobo pracujú alebo žijú v zmiešaných manželstvách, sú zapojení do života svojich farností v rôznych častiach Ríma, takže na slovenskú misiu prichádzajú len príležitostne. Napríklad keď majú túžbu prijať sviatosti v materinskom jazyku. Rovnako študenti, ktorí prichádzajú na krátkodobé študijné pobyty, prídu a odídu. V emailovej databáze mám asi päťsto ľudí, ale o mnohých viem, že v Ríme už určite nie sú,“ snaží sa dospieť k nejakému konkrétnemu číslu.

Skúšame to teda ináč – počtom účastníkov na nedeľnej slovenskej bohoslužbe, ktorá mimo prázdnin býva o pol piatej poobede. „Niekedy príde päť ľudí, inokedy štyridsať, záleží to na tom, či sa dostaví nejaká väčšia organizovaná skupina,“ vypočítava Tomáš Šandrik.

V jednom si je však predsa istý – nevie o žiadnom miestnom Slovákovi, ktorý by trpel zdravotnými problémami kvôli pandémii koronavírusu. Rovnako dobre sú na tom aj jeho spolubývajúci v kolégiu.

Až na troch kňazov tam ostali všetci a spolu budú sláviť aj veľkonočné sviatky. Na rozdiel od slovenského kolégia, ktoré obkolesuje rozsiahly pozemok, sa však v Anime musia uspokojiť s terasou na streche s niekoľkými kúskami zelene. Oželieť musia aj talianskeho kuchára a civilný personál, ktorí po sprísnení podmienok vychádzania prestali prichádzať do práce.

„V Taliansku sa o rúškach veľmi nehovorilo, chýbala tu osveta aj svojpomocné nasadenie pri ich výrobe, ako sme to mohli vidieť doma na Slovensku,“ hodnotí situáciu Tomáš Šandrik. Len pozvoľné zvykanie si Talianov na ich nosenie podľa Slavomíra Engela súvisí so slobodnejším prístupom k životu a menšou akceptáciou autorít v porovnaní so Slovákmi.

Príležitosť, nie trest

Obaja kňazi sa zhodujú v tom, že súčasnú situáciu treba vnímať ako duchovnú príležitosť. „Doteraz sme sa sťažovali, že máme strašne veľa povinností, že na nič nemáme čas. Teraz nám Pán Boh ten čas daroval a je len na nás, či ho rozumne a užitočne využijeme,“ uvažuje Tomáš Šandrik.

„Ľudstvo neustále dostáva od Boha príležitosti k zastaveniu sa, k zamysleniu sa nad sebou, k prehodnoteniu svojich postojov a toto je jedna z nich,“ pridáva sa Slavomír Engel. „Dôsledkom nedostatku vždy býva to, že potom dokážeme viac oceniť veci, ktoré nám nejaký čas chýbali. Verím, že takto to bude aj v prípade sviatostí, že v budúcnosti dokážeme viac doceniť ich prijímanie. Aj v minulosti, keď spoločnosť prechádzala rôznymi krízovými obdobiami, život cirkvi vyšiel z toho posilnený,“ dodáva kňaz Košickej arcidiecézy.

„Môžeme si aspoň uvedomiť, že svätá omša a sviatosti sú skutočným darom, že to nie je samozrejmosť, že to nie je niečo, na čo máme automatické a neodňateľné právo,“ zhoduje sa s ním Tomáš Šandrik, ktorý však zároveň priznáva, že situácia kňazov je v tomto o čosi ľahšia, keďže sväté omše môžu slúžiť aj naďalej a majú častejšiu príležitosť vyspovedať sa.


                                        Arcibiskup Bruno Forte.

A čo vravia na názor, že pandémia je zdvihnutým Božím prstom či priam trestom? „Ľudia, ktorí celú situáciu interpretujú rôznymi apokalyptickými spôsobmi, majú tendenciu zastávať fundamentalistické názory aj v iných oblastiach života. Ak majú taký postoj k viere, majú rovnaký postoj aj k životu,“ zamýšľa sa Tomáš Šandrik.

„Pán Boh mi predsa nesľúbil, že nikdy neochoriem. Prírodné zákonitosti platia pre mňa rovnako ako pre iných. Práve preto sa správam zodpovedne a snažím sa, aby som sa nevystavil nákaze. Ale čo je podstatné, Pán Boh mi sľúbil, že či už budem zdravý, alebo chorý, on bude stále so mnou,“ dodáva kňaz Žilinskej diecézy.

„Kto zmýšľa tak, že za aktuálnou situáciou je trestajúci Boh, ten zabúda na obraz Boha, Ježiša Krista, ktorý je nekonečné milosrdenstvo a bezpodmienečná láska. Syn Boží sa na kríži obťažil našou smrťou a našimi hriechmi, aby nám pomohol niesť náš kríž, nie preto, aby ho urobil ešte ťažším,“ povedal v spomenutom rozhovore aj arcibiskup Bruno Forte a dodal:

„V ťažkých chvíľach, ako je táto, otvorená brána kostola, aj keď cez ňu nikto nevstupuje, všetkým pripomína, že Pán je tam, jeho prítomnosť v bohostánku nám dodáva odvahu a posilňuje nás, vždy je pripravený prijať modlitbu a volanie každého človeka.“      

Odporúčame