Teológ, ktorý sa postavil Hitlerovi

Dnes, na Zelený štvrtok: Zostáva práve jeden mesiac do sedemdesiateho piateho výročia ukončenia druhej svetovej vojny.

Vtedy, jeden mesiac pred onými májovými dňami, keď už bolo jasné, že najväčšia vojna v ľudských dejinách sa končí, že je to otázka iba niekoľkých dní a nacistické Nemecko kapituluje, bol na osobný Hitlerov príkaz obesený jeho prominentný väzeň, držaný vo väzbe už dva roky – evanjelický teológ a farár, ktorý sa zaradil do radov takzvanej Vyznávačskej cirkvi, stojacej v principiálnom, nezmieriteľnom odpore voči fašizmu, Dietrich Bonhoeffer.

Podľa svedectva táborového lekára musel Bonhoeffer prísť k šibenici nahý. Pred popravou sa pomodlil a smrť prijal odovzdane.

Keby...

V živote neplatí žiadne „keby“. Ale niekedy predsa len uvažujeme nad všetkým možným, čo sa mohlo stať, ale nestalo sa realitou.

Napríklad: čo keby Dietrich Bonhoeffer prežil druhú svetovú vojnu? Ktorá univerzita by mu ponúkla katedru? Akým smerom by sa ďalej vyvíjalo jeho teologické myslenie a ako by sa formoval ako človek-kresťan?

Ako by reagoval na nástup komunizmu? Stal by sa nositeľom Nobelovej ceny mieru? Ako by sa zaradil k trojlístku o pol generáciu starších súpútnikov a dnes už legiend protestantskej teológie nielen 20. storočia – Karlovi Barthovi, Rudolfovi Bultmannovi či Paulovi Tillichovi?

Odpovede na tieto otázky sa nikdy nedozvieme. Zato však celkom reálne a legitímne môžeme uvažovať nad tým, prečo sa stal Dietrich Bonhoeffer takouto ikonickou a mnohými úprimne obdivovanou osobnosťou, jednou z najväčších, aké novodobé Nemecko malo.

Za komunizmu nás fascinovala už taká vec, akou bol jeho rodinný pôvod a osobný vývoj. Môžeme ho možno iba s malým nadsadením nazvať aristokratickým.

Jeho otec bol psychiater, univerzitný profesor a vedec. Matka mala šľachtický pôvod a jej starí otcovia boli teológ a maliar.

Rodina, hlavne jej hlava, nežila nejakým zvlášť intenzívnym náboženským životom. Dietrichov starší brat, jeden z jeho siedmich súrodencov, padol na bojisku prvej svetovej vojny.

Tento fakt zahalil rodinu do ťažkého smútku. Práve táto okolnosť priviedla chlapca, stojaceho pred prahom dospievania, k existenciálnym otázkam a zrelým náboženským úvahám.

Už ako desaťročný je rozhodnutý svoj život zasvätiť evanjelickej teológii. Odvtedy čokoľvek, čo Bonhoeffer napíše, bude pozostávať zo vzájomnej komplementarity týchto dvoch živlov: na jednej strane to bude špičková teologická erudícia a kultivovaný prejav intelektuála, na druhej strane vrúcne vyznania na dreň obnaženej, úprimnej ľudskej duše, augustínovské Confesiones pre temné 20. storočie.

A keď už hovoríme o tej obnaženej ľudskej duši, ktorá sa literárne prejavovala i takými žánrami, akými sú modlitba či báseň, je tu druhá, s tým súvisiaca vec, ktorá robí Bonhoeffera príťažlivým. Totiž nielen v domácom kultivovanom prostredí, ale predovšetkým počas berlínskych teologických štúdií, kde stretol napríklad starnúceho nestora cirkevných dejín Adolfa Harnacka, získal vzťah k dôkladnej študijnej príprave, koncentrácii na podstatné, dôslednosť v praktickej činnosti i v osobnom živote.

Získal tiež skepsu ku kultúrnemu optimizmu liberálnej teológie, vtedajšej forme „progresivizmu“. Radikálne ocenil biblickú podstatu teologického odkazu reformácie.

Teologická hĺbka a ľahko prístupný prejav

Toto všetko sa v Bonhoefferovi napokon vykryštalizovalo tak, že pred očami svojich súčasníkov i pred našimi očami stojí ako osobnosť priam prorocko-asketická. Úžasne atraktívna pre mladých kresťanov vtedy i dnes.

Možno sa pri Bonhoefferovi dostáva k slovu tiež moment akéhosi sekulárneho mysticizmu. Podobne ako pri našom tridsaťdeväťročnom Štefánikovi, ak už nespomíname tridsaťdeväťročného charizmatického vodcu a reformátora starovekej Judey, kráľa Joziáša.

Aj Bonhoeffer venuje minimálne desať rokov svojho života intenzívnemu pohybu: premýšľaniu, kázaniu, vyučovaniu a praktickej činnosti – až po spoluúčasť na atentáte na Hitlera –, ktorej jediným cieľom je odkryť pravú povahu nemeckého fašizmu a postaviť sa hrozbám totalitárneho teroru.

Tesne pred možnými happyendom však dvere na jeho cele neotvoria víťazne postupujúce spojenecké vojská, ale kat, ktorého posiela Hitler. Osobne mu záleží na tom, aby sa tento väzeň slobody nedožil.

Bonhoeffer sa teda nestal „kritikom nacizmu po nacizme“ ani sa nestal „verejným teológom“ vtedy, keď to už nebolelo, ale všetkým týmto sa stal za cenu extrémneho rizika pre vlastný život. Rizika, ktoré sa nejavilo iba ako romantická možnosť, ale stalo sa brutálnym faktom.

A možno je tu ešte jeden moment, veľmi zaujímavý. Totiž, dve útle knižočky Dietricha Bonhoeffera – Nasledovanie a Život v obecenstve, sa pašovali do Československa ako kresťanská literatúra.

V tých dobách platilo, že literatúra pašovaná a tajne distribuovaná v prostredí protestantských cirkví bola hlavne prebudeneckého charakteru. Tu sa však čitateľom dostával do rúk úplne iný žáner – výborné čítanie, ktoré mohol s úžitkom prijať aj prostý laický kresťan, ktoré však stálo na skvelom teologickom a filozofickom vzdelaní, na širokom kultúrnom zorientovaní sa.

V Československu sa tak Bonhoeffer zaradil do „disentu“. Mali sme ho ako autora radi. Neskôr sme pochopili, že subtílne Nasledovanie a klasický traktát Etiky sú vlastne siamskými dvojčatami.

Obdiv a inšpirácia

To boli dôvody príťažlivosti Bonhoeffera. Niečo iné je však príťažlivosť a niečo iné odkaz, dojem, pečať, výťažok, inšpirácia, či priamo – možné nasledovanie.

Čo sme si zapamätali z Bonhoeffera? Akú asociáciu máme pri vyslovení jeho mena? Čím poznačil naše myslenie alebo – ak použijeme zanikajúci, ale nenahraditeľný pojem z Kralickej Biblie – naše „obcovanie“, teda osobné počínanie si, ktoré sa týka obce, širšieho spoločenstva?

Jeho spomínaní traja bezmála generační súpútnici sa osobne podpísali priamo pod vznik škôl a smerov, pod veľké témy, ktoré vo svojej teologickej práci nastolili. Karl Barth prispel k etablovaniu takzvanej dialektickej teológie alebo, ak chcete k znovuvzrieseniu biblicko-reformačného posolstva v teológii. Rudolf Bultamann sa podpísal pod ambiciózny hermeneuticko-kerygmatický (vykladačsko-zvestný) program „odmytologizovania“. Paul Tillich pod „metódu korelácie“, preklenujúcej breh moderného existencializmu a kresťanskej ortodoxie.

Dietricha Bonhoeffera však nemožno celého zahrnúť pod jeden nadpis. Zostáva po ňom niekoľko výstižných hesiel, ktoré sa jednotlivo javia ako vzácne perly na náhrdelníku a napokon vytvoria jeden jediný šperk: Ježiš ako človek pre iných – bytie pre iných – koniec náboženstva – nenáboženské kresťanstvo – dospelý svet – kríza civilizácie ako výzva – civilná interpretácia evanjelia – lacná milosť – Kristus ako zbor – nová reformácia – pravá sloboda – teológia po holokauste.

Spomíname...

Ak môžem byť osobný, dovolím si uviesť dva momenty, cez ktoré sa mi Bonhoeffer ako teológ i človek znova a znova pripomína. Ten prvý – čím som starší, tým viac vedome robím to, že stále a dokola čítam tie isté knihy a nesiaham už po žiadnych nových. Jednou z nich je práve pašované Nasledovanie a v ňom, samozrejme, legendárna esej „Drahá milosť“.

Pre mňa jeden z najgeniálnejších textov, ktoré napísala ruka evanjelického kresťana. Text je platný univerzálne, ale predsa len manifestujúci detailnú a na milimeter presnú znalosť anatómie luteranizmu. K ľuďom z tohto rodu aj najintímnejšie hovorí.

Písaný je v hroznom napätí medzi nekonečnou láskou k vlastnej konfesii a v súnáležitosti s ňou a zároveň vedomím, že je napadnutá nebezpečnou, ale liečiteľnou chorobou. Tento text nesmie slúžiť na výsmech a diskreditáciu luteránskej konfesie. To by svedčilo o jeho absolútne zlom pochopení. Najviac mu rozumejú tí, ktorí sa v ňom vlastne nájdu. To je aj kľúčový moment pre možnú diskusiu o ňom.

Ten druhý môj osobný moment sa zvykol odohrávať v Evanjelickom kostole Svätého Ducha v Nitre, vždy v poslednú nedeľu cirkevného liturgického roku, na Službách Božích na Nedeľu večnosti. Ako poslednú pieseň sme zaraďovali „Predivnú noc“ (Evanjelický spevník č. 637), ktorú napísal Bonhoeffer vo väzení.

Prvé štyri slohy spev zhromaždenia sprevádzal organ. Na poslednú, piatu slohu, organ zmĺkol a pieseň dospievali iba nahé ľudské hlasy.

„Keď ticho vôkol nás zavládne zasa,

nech hudba nebies doľahne až k nám.

Ten svet, čo z výšav až sem ozýva sa,

nás vzbudí chváliť Teba, večný Pán!“

Keď pieseň zhromaždenia doznela, vždy sme sedeli ešte minútu v zamyslení, modlitbe, v posvätnom tichu. Býval to jeden z najsilnejších, mystických momentov v mojej službe. V sile sa mu vyrovnalo iba naše spoločné mlčanie pred ústrednou modlitbou v pašiovom príbehu na Veľký piatok.

Vždy som mal pritom problém, aby som cítil nevýslovnú clivotu iba vo vnútri a nerozplakal sa aj navonok. Aj teraz plačem.

Dietrich Bonhoeffer, 4. február 1906 Vroclav – 9. apríl 1945 koncentračný tábor Flossenbürg.