Slovenský Bonhoeffer Jozef Bučko, nekaviarenský verejný teológ, ktorý zomrel v koncentračnom tábore

Keď som si v januári 2020 chystal príhovor k pietnej spomienke na Karola Štúra na modranskom cintoríne, na 39-ročného Karola Štúra (1811 – 1851), po prvýkrát som si uvedomil, že jestvuje zvláštny okruh 39-ročných, ktorí sú spojení rovnako zvláštnym osudom.

Nájdeme v ňom vysoký, žiarivý vzlet a následne tragický pád sprevádzaný mimoriadne zlou, nezmyselnou zápletkou. K 39-ročnému martýrovi Dietrichovi Bonhoefferovi by som priradil ďalších dvoch 39-ročných: „Martina Luthera Starej zmluvy“ – júdskeho kráľa Joziáša – a nášho v mieri zahynuvšieho generála Milana Rastislava Štefánika.

Ak by niekto chcel, mohol by hľadať ďalších 39-ročných, ktorí sa na seba podobajú žiarivým a následne tragickým osudom. Iba o rok ich prežil náš národný gigant Ľudovít Štúr, ktorý po tom všetkom, čo vykonal a prečo si ho nesmierne vážime, zomiera absurdne – zranený vlastnou puškou. Štyridsaťročný.

No človeka až zamrazí, keď si uvedomí iný fakt. Toto leto sme spomínali na martýra nemeckého fašizmu Dietricha Bonhoeffera v súvislosti s jeho účasťou na mierovej konferencii v dnešnom Nálepkove (1932). Zároveň s tým si uvedomujeme, že naša cirkev mala vlastného, bezmála navlas rovnakého Bonhoeffera. Určite ním bol farár Jozef Bučko.

Podobne ako Bonhoeffer bol martýrom slovenského i nemeckého fašizmu. Zomrel takisto v koncentračnom tábore, v rakúskom Ebensee. Fyzicky zdevastovaný zomrel o tri dni skôr (6. mája 1945), ako bol popravený Bonhoeffer v koncentračnom tábore Flossenbürg (9. mája 1945). No zomrel deň po tom, ako bol koncentračný tábor oslobodený a vojna sa tu skončila – v tom pripomína Štefánika. A zomrel ako 38-ročný. Iba o rok minul skupinu 39-ročných...

Bonhoeffer v Nálepkove Ako sa známy evanjelický teológ prihovára súčasnému slovenskému kresťanovi

Igor André

Zamyslenie nad umiestnením jednej pamätnej tabule na prekvapujúcom mieste.

Odhalil nebezpečenstvo fašizmu aj komunizmu

Jozef Bučko sa narodil 3. marca 1907 v Slatine nad Bebravou. Gymnázium navštevoval v Nitre a teológiu študoval v Bratislave (1929 – 1933). Jej tretí ročník absolvoval v nemeckom Erlangene. V Nemecku práve prichádzal k moci Adolf Hitler a jeho národný socializmus. Bučko – rovnako ako pred ním Bonhoeffer – úplne z prvej ruky rozpoznal jeho nebezpečenstvo a zhrozil sa.

Po ordinácii v júni 1933 sa stáva seniorálnym kaplánom v centre slovenského národného života, v Martine, u seniora, vynikajúceho Otta Škrovinu. Potom prijíma svoje prvé farárske miesto vo Vrbovom (1935 – 1940). V tomto čase je Bučko ako mladý muž schopný prenikavého pohľadu a excelentného hodnotenia geopolitickej a kultúrnej situácie v Európe: vidí nielen to, ako sa Slovensko dostáva do vleku nemeckého fašizmu, ale jednoznačne rozpoznáva aj nebezpečenstvo sovietskeho komunizmu.

Tak ako to dve desaťročia pred ním rozpoznal Štefánik. Úplne priamo a jednoznačne o tom káže, hovorí, píše. Je skutočným, nekaviarenským verejným teológom, ktorý ide s kožou na trh – a raz za to tvrdo zaplatí. V tomto môžeme byť na Bučka hrdí.

Zároveň sa tým stáva živým svedomím a výčitkou pre mnohých slovenských intelektuálov, áno, aj evanjelického pôvodu, ktorí sa budú v nasledujúcom čase, hlavne v uvoľnenejších šesťdesiatych rokoch vyhovárať, že o dianí v totalitnom Sovietskom zväze nemali žiadne informácie a nič nevedeli o boľševickom terore, namierenom nielen proti miliónom vlastných obyvateľov, ale neskrývajúcom ani imperiálne chúťky.

Potom sa Bučko dostáva znova do Martina už ako farár (1940 – 1944). Odmyslime si na chvíľu – aj keď je to mimoriadne ťažké – Bučkovu činnosť v najvlastnejšom zmysle slova, a to činnosť duchovného pastiera a kazateľa, ktorý nesie jednoznačne Krista a luteránsky biblický konfesionalizmus. Skúsme tohto usmievajúceho sa, pokojného, dobráckeho muža vnímať ako mimoriadnu kresťanskú osobnosť, „verejného teológa“ z čias vojnového Slovenského štátu.

Jozef Bučko medzi veriacimi v čase SNP. Zdroj: matica.sk

Okrem upozorňovania na nebezpečenstvá obidvoch totalít, fašistickej i komunistickej, píše a hovorí často o cenzúre a dôležitosti slobody tlače, o rizikách zneužívania tlače na demagogické a propagandistické ciele, ktoré môžu byť zaobalené do estétstva, duchaplnosti, vlastenectva či kresťanského konfesionalizmu.

Kritizuje všetky druhy politického a náboženského pokrytectva a pragmatizmu. Býva pritom aj bolestivo adresný, no v žiadnom prípade nie je prvoplánovým provokatérom a hejterom v dnešnom zmysle slova.

Tento autentický kresťan vyzýva na autentické kresťanstvo a v jeho podaní je to absolútne úprimné a uveriteľné. Hovorí o skutočnej kresťanskej morálke v politickom a verejnom živote. O praktickej, každodennej mravnosti kresťana ako základe zdravého vlastenectva, ktoré neubližuje iným.

Kritizuje činnosť Hlinkových gárd. Prináša na dnešné pomery celkom netradičný kritický pohľad na to, ako gardisti „dobrovoľný“ vstup do Hlinkových gárd vynucovali a podmieňovali ním prijatie na štúdiá či do zamestnania. Ironicky sa žiada doplniť, že pravdepodobne títo istí gardisti túto istú prax neskôr opakovali už ako kovaní komunisti.

Kritizuje protižidovské zákony a arizáciu židovského majetku. Zmýšľa sociálne, organizuje praktickú pomoc núdznym, ktorá napokon vyústila napríklad do zriadenia starobinca v Martine.

V roku 1941 je Bučko pokutovaný za údajnú urážku prezidenta Tisa. Je zdĺhavo súdený, dva mesiace väznený a martinskému zboru štátna moc hrozí rozpustením.

„Uprostred stojí náš národ“

Na jeseň 1943 sa zapája do činnosti protifašistickej skupiny Jozefa Šťastného a stáva sa členom Okresného predsedníctva revolučného národného výboru v Martine, a to za demokratický, občiansky blok. Začína sa jeho otvorená činnosť v odboji.

V septembri 1944 ako jeden z posledných opúšťa Martin, ustupuje do Banskej Bystrice a tu sa stáva ošetrovateľom v povstaleckej nemocnici a zároveň vojenským duchovným.

Začiatkom novembra 1944 jeho skupina ustupuje do Ľubietovej. Tu je na ceste do Lučatína 2. novembra 1944 zatknutý nemeckou hliadkou. Má falošnú legitimáciu a môže sa zachrániť, ale nedokáže klamať a nevyužije ju. Toto je Bučko.

Je väznený v Banskej Bystrici a v Bratislave. Násilne vypočúvaný. Vo februári 1945 je transportovaný do Mauthausenu a neskôr určený na ťažkú fyzickú prácu v troskách mesta Amstätten. To všetko úplne zlomí jeho zdravie.

Blížiaci sa front si vynútil presun väzňov akoby na poslednú štáciu do zlopovestného tábora Ebensee. Ráno 5. mája 1945 americké vojská toto diabolské miesto oslobodzujú. Bučko je však v žalostnom stave, viac mŕtvy ako živý. V nočných hodinách nasledujúceho dňa zomiera...

Jeho príbeh sa zásluhou pracovníka Centra histórie ECAV Martina Fajmona dostal do monografie Protestant Pastors in Mauthausen Concentration Camp (zost. Michael Bünker – Dietrich Pichler, Evangelischer Presseverband in Österreich, Viedeň, 2022).

„Vidíme na jednej strane extrém boľševizmu stojaci na krvi más, na druhej strane extrém totality, nie menej krvavý, a uprostred stojí náš národ. Nie meč, ale myšlienkový chaos kope hrob národu!“

Nech je požehnaná pamiatka tohto spravodlivého medzi nami!

Článok bol pôvodne publikovaný v dvojtýždenníku Evanjelický posol spod Tatier.