Prvý rok bez Boha Pohnuté dejiny evanjelikov v Sovietskom zväze

Udalosti, o ktorých bude reč, sa odohrali v Sovietskom zväze. Ovplyvnili však i náš život, a to doslova osudovým spôsobom. Veď to isté, aj keď s trocha menšou mierou vysloveného aziatskeho barbarstva, sa začalo diať v duchu uplatňovania politiky diktatúry proletariátu aj u nás, krátko po 25. februári 1948.

Prerástlo to každú oblasť politického, spoločenského a kultúrneho života občanov Československa. Mnohým prevrátilo súkromný i rodinný život úplne naruby.

Väčšina nasledujúcich údajov pochádza z dizertačnej práce Američana, ktorého starý otec – vysťahovalec Ondrej Kráľ – pochádzal z gemerskej Čiernej Lehoty a jeho vnuk má teda k Slovensku vrúcny vzťah.

Evanjelický farár a teológ Matthew Heise je výkonným riaditeľom Lutheran Heritage Foundation Missourskej synody Luteránskej cirkvi v Spojených štátoch. Dvanásť rokov prežil ako misionár predovšetkým v Rusku, ale aj na Ukrajine, v Gruzínsku a Kirgizsku.

Matthew Heise bol tak hlboko pohnutý históriou evanjelikov v Sovietskom zväze, s ktorou sa zoznamoval, že sa začal venovať jej serióznemu výskumu. Bolo mu umožnené pracovať priamo v archívnych inštitúciách v Moskve. Výsledkom jeho výskumu je spomenutá dizertačná práca The Gates of Hell. An untold Story of Faith and Persevance in the Early Soviet Union (Lexham Press, 2022).

Perzekúcie evanjelikov

Po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii 25. októbra 1917 sa v rodiacom sa Sovietskom zväze rozpútal boľševický teror voči pravoslávnej cirkvi. Evanjelici, ktorých v tom čase bolo jeden a pol milióna a ktorí boli zväčša potomkami nemeckých kolonistov z dôb cárskeho Ruska, ale patrili medzi nich i rodení Rusi a ďalší, neboli sprvu hlavným terčom teroru.

Napriek tomu prvé prijaté sovietske ústavy vytvárali neobmedzený priestor pre protináboženskú propagandu. A to pocítili i oni.

V roku 1924 zomrel Lenin. Po období krvavých intríg v ústredných orgánoch komunistickej strany získal v roku 1927 neobmedzenú moc v strane i krajine Stalin.

V roku 1928 bola vyhlásená prvá päťročnica (1928 – 1932), ktorá mala ambíciu úplne zlikvidovať všetky cirkvi. Represie v tom čase začali naplno dopadať i na evanjelikov. Ich školy boli poštátnené a výučba náboženstva bola zakázaná. Konfirmačná príprava mládeže mohla trvať iba dva týždne namiesto obligátnych dvoch rokov.

Ak dovtedy platilo, že rôznorodé aktivity v cirkevných zboroch sa mohli diať iba diskrétne za múrmi cirkevných budov, zákon z roku 1929 zakazoval akékoľvek zhromaždenia okrem nedeľných služieb Božích. A aj na tie bolo treba povolenie.

Organizované boli protikresťanské demonštrácie, napríklad v roku 1929 priamo na zosmiešnenie Veľkej noci a Vianoc. Život ľudí i cirkvi bol úplne preformátovaný zákonom o päťdňovom pracovnom týždni (štyri dni práca, piaty deň voľno).

Evanjelici chceli ďalej pracovať najmä s deťmi a mládežou. Vymýšľali spôsoby, ako obísť spleť príkazov a zákazov. Napríklad v Leningrade boli deti rozdelené do najviac päťčlenných skupín. Tie sa schádzali tajne v súkromných domoch a boli vyučované sieťou laických pracovníkov.

17. decembra 1929 sa však konala rozsiahla razia, pri ktorej boli zatknuté dva farárske manželské páry a laickí učitelia, dovedna 72 osôb. Farári Muss a Hansen boli odsúdení na desať rokov nútených prác, ich manželky na päť rokov, laickí pracovníci na tri roky.

Pracovný tábor sa nachádzal v arktickej oblasti Archangeľska, kde doslova holými rukami kopali zlopovestný prieplav medzi Bielym a Baltským morom. Väčšina z nich sa z gulagu nevrátila a ich vyhnanstvo tým splnilo účel ich likvidácie.

Tí, ktorí prežili a vrátili sa, boli boľševickou tajnou službou dodatočne a s precíznosťou, ktorou komunistické tajné služby všeobecne vynikali, vyhľadaní a zastrelení. Najmladšia takto popravená dobrovoľná pracovníčka s deťmi mala 17, najstarší muž 62 rokov.

Diabolské finále

Stalinovi sa napriek tomuto všetkému plán zlikvidovať cirkev v prvej päťročnici ešte nepodarilo splniť. Pred stranou a národom však vyhlásil, že druhá päťročnica (1933 – 1937) bude v tomto smere úspešná a cirkev vyhladí z reálneho života i z pamätí ľudí definitívne. Už dovtedy mal komunistický teror na svedomí životy miliónov ľudí zomrelých v hladomoroch, gulagoch, väznených, nezvestných, popravených... Blížilo sa veľké diabolské finále.

V roku 1930 žil v Sovietskom zväze už iba milión evanjelikov. Slúžila im hŕstka 80 farárov. Evanjelikom boli odobraté všetky budovy, potom – presne po vzore orientálnych despotov – liturgické nádoby na Svätý krst a Večeru Pánovu a potom aj všetky Biblie.

Zdecimovaná cirkev žila iba z možného minima – zo vzájomného povzbudzovania sa pri ilegálnych stretnutiach v domácnostiach, spoločných modlitieb a z istoty, že aj v ohni extrémnych skúšok patria Kristovi.

V decembri 1937 boli zastrelení aj jej poslední farári a laickí pracovníci. Radoví členovia cirkevných zborov boli hrôzami úplne vydesení, neschopní či prakticky zbavení možnosti pokračovať v organizovanej činnosti.

Čo sa týka väčšinovej pravoslávnej cirkvi, iba v tomto poslednom roku druhej komunistickej päťročnice bolo zastrelených či inak zlikvidovaných 80-tisíc jej kňazov a pracovníkov. Odobratých bolo 8-tisíc kostolov a iných budov.

Komunizmus bol schopný obludných vecí, a to nie vďaka nesprávnym komunistom, ktorí zle pochopili a prekrútili správne myšlienky komunizmu, ale vďaka správnym komunistom, ktorí správne pochopili autentické myšlienky komunizmu a vykonali ich presne tak, ako ich komunizmus v najhlbšom jadre svojej identity definoval a zaviazal sa ich programovo realizovať.

Kristus v srdci, kam nesiaha ani moc sveta

Bolo to presne pred 85 rokmi. Začínal sa rok 1938, prvý rok v Sovietskom zväze bez Boha. Pravoslávna cirkev bola úplne paralyzovaná. Evanjelická cirkev právne aj fyzicky zanikla. A napriek tomu prežila do dneška!

Evanjelici v celom priestore dnešného Ruska sú organizovaní v štyroch cirkvách, ktoré majú rádovo desiatky tisíc členov. Pamätajú na to, že sú „preživšími“, že sú „ostatkom“, ktorý zostal po vyše sedemdesiatročnom panovaní komunizmu v Sovietskom zväze. Žijú v politicky, sociálne, nábožensky a kultúrne veľmi komplikovanej dobe dnešného Ruska.

Jeden z nich, Michail Maďugin, pamätá popraveného farára Kurta Mussa. Práve on ho ako chudobného chlapca z pravoslávnej, ale úplne formálne veriacej rodiny priviedol k živej kresťanskej viere.

Malý Michail rád počúval Mussove kázne. Úprimne uveril v Ježiša Krista a dal sa konfirmovať. Spomína na to, ako im ich evanjelický biskup odchádzajúci do vyšetrovacej väzby zdôrazňoval, že moc tohto sveta môže cirkvi zobrať všetko. Toho sa netreba báť. Dôležité je uchovať si Krista v srdci. Tam nesiaha ani moc sveta.

Toto bol odkaz mučeníkov sovietskej komunistickej diktatúry. Michail bol sám ako aktívny kresťan mučený a väznený, ale akoby zázrakom prežil. Po rokoch sa stal arcibiskupom Evanjelickej cirkvi.

Potomok tých, ktorým sa podarilo utiecť pred komunistickým terorom zo Sovietskeho zväzu do zahraničia, Piotr Bobrinskij napísal:

„Náš národ potrebuje pokánie a očistenie. A tí, ktorí sa už očistili, nech pomôžu aj tým ostatným obnoviť v sebe živé kresťanské svedectvo, vieru v silu dobra, verný odpor voči zlu, cit pre čestnosť a schopnosť byť verným.

S bolesťou dnes človek počúva reči o tom, že v stalinskom období nijaké prenasledovanie cirkvi nebolo, že kostoly sa zatvárali preto, že ľudia do nich prestali chodiť. Pravdou však je, že do roku 1938 bola cirkev ako inštitúcia násilne zlikvidovaná!

Ak si uvedomíme, že väčšina z tých ľudí, čo vykonávali represálie, sa stali skôr alebo neskôr sami obeťami represálií, tak z toho vychádza jeden katastrofálny obraz úpadku ľudskej civilizácie. Duchovní tých rokov vravievali o Stalinovi, že v ňom vidia predvoj Antikrista.“

S hlbokou úctou myslíme na nespočetné nevinné obete komunistických diktatúr v Sovietskom zväze, v Československu i vo svete pri nedávnom 105. výročí Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, 85. výročí „zlikvidovania cirkvi“ v Sovietskom zväze a 75. výročí nástupu komunizmu k moci v Československu.