Nedegradujme vieru na magický rituál

S veľkým záujmom som si počas Bratislavských Hanusových dní vypočul diskusiu kňazov s názvom Telo Kristovo za zatvorenými dverami, ktorého hosťami boli rímskokatolícky kňaz, rímskokatolícky kňaz tradicionalistického združenia, gréckokatolícky a nakoniec pravoslávny kňaz. Diskusia to bola zaujímavá, chcem z nej vystihnúť niekoľko momentov.

Bolo nepopierateľné, že obaja kňazi východnej tradície ostro vystúpili proti rozhodnutiu KBS vyhovieť žiadosti predsedu vlády a hlavného hygienika o zákaze verejných bohoslužieb. O tomto kroku už bolo popísané veľa. Niekto v tom vidí submisívnosť biskupov, niekto zásah štátu do slobody vykonávať náboženský kult, niekto tomuto kroku rozumie a chápe ho.

Na tomto mieste sa mi žiada povedať, že často podsúvaný obraz, ako biskupi akosi ľahkovážne, bojazlivo a submisívne okamžite prikývli na zákaz verejných bohoslužieb, sa mi zdá byť pritiahnutý za vlasy. Dnes je asi ľahké byť generálom, ale ako by sa najpravovernejší z pravoverných cítili, keby sa verejné bohoslužby stali ohniskom nákazy tak, ako sa nimi ľahko mohli stať a aj stali zariadenia pre seniorov?

Ale k podstate: to, čo ma úplne šokovalo, a priznám sa, nebol som pripravený počuť takéto názory na tomto fóre, boli dva výroky.

Dnes je asi ľahké byť generálom, ale ako by sa najpravovernejší z pravoverných cítili, keby sa verejné bohoslužby stali ohniskom nákazy tak, ako sa nimi ľahko mohli stať a aj stali zariadenia pre seniorov? 

Prvý bol vyjadrením presvedčenia, že cez prijímanie Eucharistie sa nikto nemôže nakaziť ani v budúcnosti a nikto sa nenakazil ani v minulosti. Druhý výrok bol len dokreslením postoja, ktorý vyplýva z predchádzajúceho: kňaz vyjadril presvedčenie, že dokonca by sa ani s prepáčením neopil, keby vypil veľa premeneného vína – teda Kristovej Krvi. Teda mohol by sa, najmä keby išlo o pokúšanie Boha, inak zrejme asi nie... Dokonca, aj pokiaľ by bol kňaz nakazený, pri rozdávaní Eucharistie by podľa jedného z kňazov nemohol nikoho nakaziť.

Ostal som naozaj šokovaný. Tu sa totiž odohralo to, že boli úplne popreté prirodzené vlastnosti hmotného sveta a aj Eucharistie, že sa pri premenení chleba na Telo a vína na Krv Kristovu mení ich podstata, zatiaľ čo ich akcidenty ostávajú. Telo Kristovo jednoducho stále vyzerá a aj chutí ako chlieb. Kristova Krv chutí ako víno a dokonca obsahuje alkohol. Iste, Boh môže vykonať zázrak, poznáme eucharistické zázraky, ale tie jednoducho sú zriedkavým a mimoriadnym zásahom Boha do chodu sveta. Obávam sa, že chápanie v duchu dvoch uvedených výrokov je nebezpečnou poverou.

S veľkými rozpakmi som si taktiež prečítal správu, že „Arcibiskup Sokol z lietadla požehnal Slovensko relikviou Jána Pavla II.“ a že lietadlo s relikviou vlasov svätého Jána Pavla II. preletelo ponad Piešťany, Pezinok, Trnavu, Senec, Bratislavu a Šaštín. Aby sme si rozumeli: nemám nič proti tomu, že arcibiskup Sokol požehnáva Slovensko. Rovnako hovorím, že si veľmi vážim svätého Jána Pavla II.

Iste, požehnania nemožno stavať proti sebe: aj požehnanie s relikviou, aj požehnanie s Eucharistiou, aj obyčajné kňazské požehnanie sú prijatím Božieho požehnania. Ale naozaj na to je potrebné sadnúť v tomto čase do lietadla a urobiť si okružný let medzi Bratislavou a Trnavou?

Proti gustu žiaden dišputát, mne to však pripadá trochu poverčivo, pretože dôraz sa tu kladie na niečo nepodstatné. Viem, že pre mnohých čitateľov budem málo pravoverný, málo katolícky, málo čokoľvek.

Prečítajte si tiež:
Opustili kňazi svojich veriacich?

Potrebné je všimnúť si aj to, čo nezaznelo alebo zaznelo veľmi potichu: súčasná situácia nám umožňuje vnímať rozdiel medzi Božím a cirkevným zákonom. Boží zákon predpisuje zasvätiť jeden deň týždňa. Cirkevný zákon upresňuje, že pre kresťanov je týmto dňom nedeľa a že spôsobom jej zasvätenia je účasť na svätej omši a zdržanie sa prác.

Čo z toho vyplýva? Boží zákon zaväzuje každého človeka a platí aj v súčasnej situácii: stále máme povinnosť nedeľu prežiť ako deň zasvätený Bohu. Modlitbou, čítaním Písma, súkromnou či rodinnou pobožnosťou... Možno je to len môj pocit, ale nezaznamenal som dôrazné pripomenutie k prežívaniu nedele týmto smerom.

Neviem, nakoľko súčasná situácia našu spoločnosť, našu Cirkev, naše prežívanie viery zmení. Nemám veľké očakávania ani smerom k akejsi automatickej novej jari pre Cirkev, nemám ani obavy z akejsi nastávajúcej apokalypsy, v ktorej si ľudia za mesiac či dva odvyknú od účasti a prijímania Eucharistie. Ale očisťovať vieru od jej chápania ako akéhosi magického rituálu by azda mohol byť krok správnym smerom.