Opustili kňazi svojich veriacich?

V posledných týždňoch som často uvažoval, ako by som pastoračne vo farnosti pôsobil, aby som bol aj duchovným pre veriacich a zároveň, aby som dodržal potrebné opatrenia proti šíreniu pandémie.

Snáď nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že dnes pôsobiaci kňazi takúto situáciu a takéto slávenie veľkonočných sviatkov ešte nikdy nezažili. Ani počas najsilnejšej totality, ani počas frontu nezažili zákaz verejných bohoslužieb na taký dlhý čas.

Môžeme sa pýtať, ako táto situácia zmenila a ako ešte len zmení život Cirkvi v našej spoločnosti?

Keď mi v minulosti niekto pri sviatosti zmierenia povedal, že síce nebol na sv. omši v nedeľu, ale sledoval ju v televízii, povedal som, že to je tak, akoby cez televíziu sledoval, ako niekto obeduje. Najedol by sa z toho? Isteže nie. Platná omša to pre sledujúceho nie je, ale pre človeka, ktorý sa slávenia nemôže zúčastniť, je to aspoň významné duchovné spojenie.

Keď som bol vo farnosti, veľmi som sa zaoberal možnosťou prenosu bohoslužieb cez internet po tom, ako mi 95-ročná babka so slzami v očiach vravela, ako by túžila niekedy ešte aspoň raz vidieť náš kostol, ktorý bol krátko po rekonštrukcii a posviacke.

Sledovala prenosy bohoslužieb cez katolícke médiá, ale vidieť ešte aspoň raz kostol, v ktorom bola pokrstená, prijala prvýkrát (a potom mnohokrát) Eucharistiu... – toto bola jej túžba, ktorej nemožno nerozumieť.

Dnes sú v podobnej situácii stovky tisícov veriacich, ktorí sa nemôžu vyspovedať, ktorí sa nemôžu zúčastniť slávenia a prijímania Eucharistie a len cez televíziu či počítač môžu sledovať veľkonočné slávenia. Sme svedkami nárastu kanálov na Youtube, facebookových profilov farností, mnohí kňazi hľadajú spôsoby, ako ostať v spojení so svojimi veriacimi.

Bolo by určite obohatením, keby tieto formy hlásania ostali v repertoári farností aj po tom, čo tento stav skončí. Mnohí ľudia a aj mnohí kňazi nemôžu pochopiť, prečo je možné ísť do hypermarketu medzi stovky ľudí, ale už nie na sv. omšu počas týždňa, kde by bolo možno pár ani nie desiatok ľudí. Možno mnohí veriaci vnímajú tento čas ako čas, keď ich ich pastieri opustili. Nazdávam sa však, že cesta občianskej neposlušnosti by v súčasnosti nebola hrdinstvom, ale nezodpovednosťou. A paradoxne, ako to mnohokrát býva, aj táto ťaživá situácia môže priniesť veľké ovocie. Aké?

Prežívame túto neľahkú dobu počas pôstneho obdobia. Vždy sme ho prežívali ako symbolický čas, v ktorom nám vzali ženícha. Keď za Ježišom prišli učeníci Jána Krstiteľa, opýtali sa ho: „Prečo sa my a farizeji často postíme a tvoji učeníci sa nepostia?“ Ježiš im povedal: „Vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi? No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť.“ (Mt 9, 14-15)

Prečítajte si tiež:
Po cigarety áno, do kostola nie. Stále sme na tom lepšie ako talianski veriaci

Teraz tento čas prežívame nielen symbolicky, ale aj v skutočnosti. Nemožnosť účasti na bohoslužbe, sviatostnom zmierení a najmä na prijatí Eucharistie je pre mnohých veriacich veľkou bolesťou. Bolesťou, ktorá však môže spôsobiť znovuobjavenie poznania, akým cenným (a nikdy nie samozrejmým) darom je Eucharistia či sviatostná milosť.

Videl som kdesi milý obrázok interiéru kostola, kde v laviciach namiesto veriacich boli ich fotografie. Milá fotografia, ale – nech mi je odpustené – jej interpretácia môže byť ľahko chápaná nesprávne. Nesprávne preto, lebo podstatou toho, čo prežívame, nie je to, že chudák kňaz musí slúžiť Eucharistiu sám (tisne sa na jazyk povedať bez obecenstva), ale to, že sa na ňom nemôžu zúčastniť veriaci.

Táto situácia však najmä nás kňazov môže naučiť (znovu naučiť), že Eucharistia je najmä a predovšetkým sprítomnením obety. Až potom je slávením (oslavou či celebráciou). A obetu človek často prináša v opustenosti a samote. Tak to jednoducho je. Koľkí starí a chorí by o tom mohli rozprávať...

Nech obeta, ktorú Boží ľud aj v súčasnosti prináša, prinesie hojné ovocie!

Požehnané veľkonočné dni, milí priatelia!