Slovo kňaza Za jednej noci tmavej

Drahý Ján, tvoja kobka je úzka a temná. Cesta sem bola dlhá. Pozorný na Božie podnety si pohodlie svojho spoločenského postavenia vymenil za drsnú pustatinu. 

Rozľahlé prázdno púšte potom vystriedalo prázdno ohraničené múrmi: pripravený zdvihnúť hlas si riskoval nevôľu toxickej Herodiady, odvliekli ťa z pustatiny a podstúpil si toto ergastulum. Je ono tvoja posledná zastávka? Charakterný Ján, nie si žiadnou trstinou zmietanou vetrom. Ty, dub spravodlivosti a štep Pána na ozdobu, v koľkých víchroch si zostal stáť! Ani tma väzenia ťa nezlomila! A predsa tu v jeho tichu, en una noche oscura, prichádza iná tma, kradmá tma, ktorá ti drobí srdce a láme ťa, tma taká tichá, a pritom zdrvujúca.

„Tohto Ježiša, to on mal prísť alebo máme čakať iného?“ Ján, chápem, že tvoja reč je nasýtená anakolútmi. Áno, človeku sa vtedy lámu syntaktické konštrukcie a láme sa mu hlas, keď sa láme srdce. 

Stiesnený Ján, koľkokrát si za týchto tmavých nocí, en estas noches oscuras con ansias, vo svojom vnútri z každej strany obracal slová Izaiáša? Veď Duch Pána je na Ježišovi, Pán ho pomazal. Počul si, ako o ňom po krste hovorí, že je jeho milovaným Synom. Poslal ho hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom, zajatcom ohlásiť slobodu a spútaným oslobodenie. 

Veď aj tebe zarmútenému v žalári prinesie potešenie, dá veniec miesto popola, olej plesania namiesto smútku, rúcho radosti miesto sklesnutého ducha. Malo by tak byť. Musí to tak byť. No nehýbe sa nič. Iba hodiny plynú pomalé jedna za druhou a niečo pochmúrne sa vzpína v tvojom vnútri.

Koľkokrát si si en estas noches oscuras už opakoval slová Jeremiáša? „Pane, pamätaj na mňa, navštív ma, pomsti sa za mňa na mojich prenasledovateľoch, pre svoju zhovievavosť nedaj ma uchvátiť, vedz, že pre teba znášam potupu. Našli sa tvoje slová a zjedol som ich, tvoje slová sú mi slasťou a radosťou srdca, veď sa nazývam tvojím menom, Pane, Bože zástupov. Nevysedávam v krúžku rozosmiatych, aby som plesal... Po tvojej ruke sedím osamelý, lebo si ma naplnil nevôľou. Prečo je moja bolesť bez konca a moja rana nevyliečiteľná, nechce sa zahojiť? Azda si mi klamným potokom, na vodu ktorého sa nemožno spoľahnúť?“

Koľkokrát si si en estas noches oscuras opakoval svoje vlastné slová? „Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, vyčistí si humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“ 

No nehýbe sa nič. Iba hodiny plynú pomalé jedna za druhou a niečo pochmúrne sa ďalej vzpína v tvojom vnútri: „Zmýlil som sa? Kde sa stala chyba? Oklamal ma?“ A nehýbe sa nič. Iba hodiny plynú pomalé jedna za druhou.

A v tejto tme a v tvojich tmách myslíš na to, ako Kristus raz, ten jeden raz ešte celkom na začiatku usmernil tvoj pohľad, keď si sa úplne pochopiteľne vzpieral pokrstiť mocnejšieho ako ty: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ Potom si mu už neodporoval, hoci – Ján, dovoľ mi spýtať sa ťa – rozumel si vtedy všetkému? Mohlo by to byť tak, že si myslíš, že si rozumel? Čo ak sa spĺňa všetko, ale inak, ako sme si mysleli? ¡Oh dichosa ventura! Ani Eliáš nie je Eliáš, a predsa prišiel a si ním ty.

A tak, drahý Ján, priniesol si ovocie hodné pokánia. En la noche dichosa opatrný zanecháš svoj pohľad a prijmeš novú interpretáciu slov, tých slov, ktoré sú ti od malička tak dôverne známe. Stačí ti len posledné uistenie, že sa nemýliš: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ 

Veríš, že verný je Boh, ktorý ťa povolal: všetko, čo povedal, splní, i keď napokon možno inak, ako si čakal. Áno, aj Kristus svoje čistenie humna s vejačkou v ruke vykoná odlišne od všetkých predstáv: po čase vystúpi na požehnaný strom, v kríž tam rozprestrie svoje krásne ruky a zostane na nich visieť bez života ranený láskou na hrudi. El pecho del amor muy lastimado.

Obdivuhodný Ján, už nikdy si nepočul ani dojemnú Ježišovu chválu na seba. Zostalo ti iba „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte“. Chudobný Ján, nemáš už iné svetlo a iného vodcu, iba jas, čo ti horí v srdci. En la noche dichosa... sin otra luz y guía sino la que en el corazón ardía. To svetlo, aunque es de noche, ťa vedie istejšie ako poludňajší jas na miesta, kde... Neviem. Iba tuším, že aj ty budeš amado en el Amado transformado.

Vzácny Ján, okrem vzdialeného zvuku hudby a zábavy z Herodesových komnát teraz počujem jemný štrngot kľúčov. Akustický zdroj sa približuje. Zviera mi hrdlo, desím sa vysloviť nahlas to, čo tušíme obaja. Ján, tieto dvere sa o chvíľu otvoria. Tieto dvere, ty nimi prejdeš... Vidíš, teraz rozprávam s anakolútmi ja. Prejdeš týmito dverami, ale nie preto, aby si vyšiel na slobodu. Viac nepoviem, lebo okrem syntaktickej štruktúry sa mi zlomí aj hlas.

En una noche oscura... za jednej noci tmavej s úzkosťou, súc láskou stravovaný, vyšiel si, Ján, nebadaný a tvoj dom, ten spočíval už nerušený.