Slovo kňaza Hlasov je mnoho, no nie všetky stoja za to, aby sme ich počúvali

Z bánk a poisťovní zaznieva hlas, často cez otravný telefonát, ktorý nám ponúka neskutočne výhodné ceny za vedenie účtov či poistiek. No nevyuži to.

Z televízorov, rozhlasu i podcastových aplikácií nám ako zástupca rôznych hlasov zaznieva „zelená stvora“, ktorá nám ponúka všetko, čo si len dokážeme predstaviť, za výhodné ceny a jej odporný, no chytľavý hlas je známy už i malým deťom.

Zaznievajú však i hlasy príjemnejšie. Pre mňa je príjemným hlasom hlas Katy Martinkovej. Vždy keď ho „v rádiu“ auta počujem, pridávam hlasitosť a som si istý, že rozhovory, ktoré jeho majiteľka s rôznymi osobnosťami vedie, budú zaujímavé a napínavé.

Rovnako príjemný je chrapľavý hlas speváčky ZAZ či hlas Richarda Müllera. Nepochybne i „hlas“, ktorý ma volá zažať lampu v izbe, sadnúť si do kresla, vziať knihu a začítať sa. Tento hlas zaznieva často, no tak málo ho vypočujem.

A zaznievajú i hlasy, ktoré chceme či potrebujeme počuť. Hlas zvona, ktorý zvoláva na poludňajšiu modlitbu či na svätú omšu. Hlas tety z univerzitnej jedálne, ktorá keď zakričí a vyvolá číslo môjho lístka, všetko zlé sa na dobré premení.

Iní možno potrebujú počuť hlas, ktorý sľubuje lacnejšie potraviny, ukončenie vojny, zastavenie príchodu imigrantov, rovnaké práva pre domácich miláčikov i ľudí či hlas odluky cirkví od štátu. Hlasov je mnoho, no nie všetky stoja i za to, aby sme ich počúvali – i keď zamyslieť by sme sa mali nad každým.

Aj v dnešnom evanjeliu zaznel jeden mohutný hlas. Mohutný nie spôsobom prednesu, možno nie zafarbením, možno nie ráznosťou či použitými slovami. Bol to hlas Jána Krstiteľa. Hlas, ktorý nepriniesol do tohto sveta lacnú reklamu a ešte lacnejšie sľuby, hlas, ktorý nekalkuloval, nehľadal svoj prospech, nehral zákulisné alebo spravodajské hry. Jánov hlas bol realitou – čo ohlasoval, žil, konal, k tomu smeroval. Nebol poplatný inému ako Bohu. Čudák z púšte, zaodetý do nie práve najlákavejšieho odevu, ktorý rozpoznal čas navštívenia. Kiež by sme i my.

Pred niekoľkými rokmi som čítal knihu, v ktorej jej autor vyjadril nádhernú myšlienku. Opisuje, že slovo „láska“ je len nič neznamenajúce slovo zložené z piatich písmen, ktoré samostatne taktiež nič neznamenajú. Píše, že slovo „láska“ získa obsah až vtedy, keď príde niekto, kto mu dá realitu, obsah, skutok. Keď sa vypovedané slovo stane skutkom.

Jánove slová neboli ľúbivé. Jeho hlas bol provokatívny. No niesol hlboké posolstvo – pravdu. Jeho slová boli slovami pravdy.

A v tom spočíva rozdiel medzi ním a mnohými hlasmi, ktoré sa nás niekedy len snažia presvedčiť o tom, že namiesto reality stačia prázdne sľuby o pokoji, mieri, potravinách či o tom, že život sa začína až narodením a je možné v rámci slobody a rozhodnutia s ním nakladať akokoľvek. A ešte tu máme jeden dôležitý hlas – hlas, ktorý hovorí, že každý má svoju pravdu a stačí mu na to „názor“.

Ján nepotreboval ľuďom nič predať, nepotreboval hlasy vo voľbách či lepšie postavenie. Nepotreboval sa nikomu zapáčiť ani nebol nejakou nasadenou volavkou. On prišiel, aby pripravil cestu Pánovi a aby ľuďom, vtedajším i nám dnes – nastavil zrkadlo. Robte pokánie! Pripravte cestu Pánovi! Vyrovnajte mu chodníky!

Keď Ján vyzýval na pokánie, nemal na mysli to, že sa môžeme donekonečna vyhovárať na dobu, neprajnosť a zlosť iných, na rodičov, starých rodičov, deti, susedov, predstavených alebo vedenie. Lebo nie okolnosti, akokoľvek závažné a objektívne, ale srdce preplnené klamstvami, zlobou, hnevom a závisťou bráni Pánovi, aby si u mňa urobil príbytok.

Ak Ján hovorí – tieto slová mu do úst vkladá prorok Izaiáš – o tom, že Pánovi je potrebné pripraviť cestu, nemá na mysli nový asfalt na ceste, krajšie chodníky alebo pekne položenú dlažbu. Na mysli má predovšetkým to, aby sme zo života odpratali nepravdu a boli pravdiví. Aby sme žili bez pretvárky a mali viac pravej odvahy. Aby sme sa nepozerali na skutky neprávosti iného a napodobňovali ho, ale aby sme iného napomenuli a sami konali správne.

A čo znamená vyrovnať chodníky? Očistiť svet od nespravodlivosti a prinášať spravodlivosť do života, spoločnosti, vzťahov, politiky. Aby hlas, ktorý prinášame do spoločnosti, dával zmysel a neboli to len plevy, ktoré zhoria v neuhasiteľnom ohni. Vtedy sa priblíži Božie kráľovstvo.

P. S. Niekedy mám pocit, že to Božie kráľovstvo bude skoršou realitou na Slovensku ako diaľnica medzi Košicami a Bratislavou. Prečo asi?