Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
30. máj 2020

K veci

Prečo sa mladí kresťania stávajú „čudnými“

Mnohí liberálni autori majú problém vysvetliť, prečo mladí ľudia pociťujú príťažlivosť k náboženstvu, najmä v jeho tradičnejších formách.

Prečo sa mladí kresťania stávajú „čudnými“

Ilustračné FOTO – Pixabay

Táto príťažlivosť by nemala jestvovať. Skratuje logiku ich obľúbených naratívov. Mladých ľudí by mali priťahovať revolučné naratívy, ktoré zvestujú pokrok a rovnosť. Dejiny sú podľa liberálov neustálym bojom o moc, ktorý ľudí rozdeľuje na vykorisťujúcich a vykorisťovaných. Mladí nábožní ľudia do tohto naratívu nezapadajú, lebo hľadajú Boha, ktorý všetkých miluje a zmieruje.

Keď títo autori nedokážu nájsť v spomínanej náboženskej príťažlivosti triedny boj, uchýlia sa k štandardnému zoznamu obvinení a mladých veriacich obžalúvajú z rasizmu, mizogýnie, homofóbie či dokonca elitizmu.

Nedávno spôsobila rozruch Tara Isabella Burton so svojou esejou „Kresťanstvo sa stáva čudným“, ktorú uverejnila v New York Times. Sama sa identifikuje ako tradičná mladá kresťanka, ktorú priťahujú staršie vonkajšie formy. Miluje kadidlo, závoje, gregoriánsky chorál a sväteniny. No ako postmoderná mladá dáma odcudzená akémukoľvek veľkému západnému naratívu pociťuje ťažkosti, keď má vysvetliť, prečo ju priťahuje stredoveká nádhera a „historická pompa“ obradov v latinčine.

Sekulárni liberáli, ktorí tento trend pozorujú, sú podobne zmätení. Túto náboženskú príťažlivosť sa snažia vysvetliť ako mladícky ošiaľ. Obviňujú z nej povrchnú a fetišizovanú pripútanosť k „estetike z iného sveta“, ktorá ich dráždi, a to, čo nechápu, nálepkujú ako „čudné“. Burton i mnohí, ktorí sa k nej na internete pridali, sa k tejto nálepke s určitou dávkou irónie prihlásili.

Tak sa teda na kultúrnej scéne objavujú „čudní“ kresťania, často na internete, kde sa môžu združovať a deliť sa o svoje názory.

Burton tvrdí, že „stále viac mladých kresťanov stráca ilúzie pre binárnu politiku, ekonomické neistoty a duchovnú prázdnotu, ktoré v súčasnosti definujú modernú Ameriku, a nachádza útechu v rozhodne antimodernej vízii viery“.

Títo mileniáli a príslušníci generácie nula pociťujú prázdnotu postmodernej pustatiny. Odmietajú aj plytkosť mainstreamových protestantských cirkví, ktoré zriedili nadprirodzené pravdy a vyzdvihujú triviálnosť. Týmto internetovým pútnikom sa hnusia jalové, škaredé a zverské aspekty moderného života.

Chcú niečo skutočné a hlboké. Ich túžba po návrate do stredoveku a k tradičnej viere je pre liberálov najhoršou nočnou morou. Liberálov rozrušuje nielen to, že týchto mladých ľudí priťahuje zdravé kresťanstvo, ale i to, že odmietajú antimetafyzické základy liberálneho poriadku, čo ešte urýchlil politický a ekonomický rozklad tohto poriadku spôsobený koronavírusom.

Problém tohto protikultúrneho prúdu je, že má ťažkosť definovať sa a prejaviť. Jeho nasledovníci nikdy nepoznali tradičný svet, ktorý dnes obdivujú. Sú to obete chaotickej postmodernej kultúry bez štruktúr a stability. Burton tvrdí, že toto hnutie charakterizuje „punková“ rebélia, ktorá akoby bola proti všetkému, čo zaváňa establišmentom, vrátane modernej ekonomiky.

Ženie ich „hlad po čomsi viac, než dokáže ponúknuť súčasná americká kultúra, po čomsi transcendentnom, politicky zmysluplnom, čo predstavuje osobnú výzvu“.

Nevedia presne, čo hľadajú, no cítia čosi, čo ich fascinuje, a vášnivo sa toho držia. Povrchní kritici odmietajú túto pripútanosť ako upínanie sa na vonkajšok, ktorý môže viesť k rozličným nebezpečenstvám.

Títo kritici sa mýlia.

Inzercia

To, čo títo mladí kresťania hľadajú a nachádzajú v tradičných formách bohoslužby, ako sú latinské omše, kadidlo a slávnostné vešpery, má svoje meno. Nachádzajú autentickú krásu, ktorá ich dojíma, pozdvihuje im dušu a odvracia ich od veľkého množstva modernej škaredosti. Západné filozofické myslenie nazvalo túto krásu vznešenosť.

Edmund Burke správne nazýva vznešenosť „najsilnejšou emóciou, akú myseľ dokáže pociťovať“. Pozostáva z transcendentných vecí, ktoré vyvolávajú bázeň pred svojou veľkoleposťou. Pozýva nás prekročiť vlastný záujem a vlastné uspokojenie a starať sa o vyššie veci – spoločné dobro, svätosť a v konečnom dôsledku o Boha – veci, ktoré dávajú životu zmysel a cieľ.

Vznešenosť, či už sa prejavuje v umeleckých dielach, veľkých činoch alebo v náboženskej liturgii, vyvoláva pocity vernosti, oddanosti a nábožnosti, ktoré dokážu zaplniť prázdnotu postmodernej pustatiny.

Cirkev sa obklopuje vznešenými a overenými vecami (ktoré progresívci, žiaľ, opúšťajú) a tie ľudí tiahnu a obracajú k tomu, aby sa klaňali a slúžili Bohu. Tieto veci sú vonkajšími prejavmi, ktoré čiastočne zjavujú nádheru samotného Boha. Tá, rovnako ako princípy a náuky, ktoré fascinujú rozum svojou logikou a múdrosťou, človeka prirodzene priťahuje.

Mladí kresťania majú pravdu, keď predpokladajú, že veci, ktoré vyvolávajú bázeň, sú súčasťou iného spôsobu života, než aký nachádzajú v dnešnom svete. Majú tiež pravdu v tom, keď vnímajú nezvratný rozpad liberálneho poriadku, ktorý im neponúka nič vznešené. Nie je nič „čudné“ na tom, že spoznávajú kresťanský sociálny poriadok, ktorý ide proti jalovým individualistickým alternatívam, lebo práve tie sú skutočným čudom v ľudských dejinách.

Postmoderní liberáli sa necítia ohrození, kým tradičné kresťanstvo súhlasí s tým, že je len jedným z mnohých prvkov v kultúrnom bufete. Keď však ľudia odmietnu filozofický základ, na ktorom stojí liberalizmus, ostanú vystrašení.

Problémom pre týchto hľadajúcich mladých kresťanov nie je to, z čoho žasnú, ale to, ako vykonať ďalšie kroky, ktoré by normálne viedli k prehĺbeniu ich viery. Musia prekročiť „čudnosť“ a úprimne prijať vznešenosť v celej jej plnosti a autenticite.

John Horvat II. je akademik, výskumník, učiteľ, medzinárodný rečník a autor knihy Return to Order (Návrat k poriadku). Slúži ako viceprezident Americkej spoločnosti na obranu tradície, rodiny a vlastníctva.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame