Slovo kňaza Keď raz príde jeseň

Obloha potmavela a vzduch sa ochladil. Cítiť v ňom vôňu spadnutého lístia a príjemné dymové tóny z ohniska. To vo vieske kdesi pod horou dohasína pahreba. Možno z nej smerom k nebu vyletujú iskry. Nestíhajú s dymom a po chvíli sa strácajú v šere, efemérne ako padajúce hviezdy. 

Ponad pláň z diaľky už sotva počuť ľudský hlas, strieda ho šum stromov. Dôstojne kývajú vrcholcami a úctivo vítajú prichádzajúcu noc. V hniezdach medzi vetvami, tam sa už k sebe hladné netúlia páperové sôvätá. Odrástli od jari a naprieč letom a za šera samy bystria sluch za potravou. 

Ak budeš potichučky ako sovy, ak do hustnúcej tmy budeš hľadieť pozorným okom, možno uvidíš, ako sa za súmraku vzduchom kĺže jedna z nich, tmavá, nečujná silueta, ktorá nechce rušiť bukolickú harmóniu jesene.

Raz príde iná jeseň. Príde po jari s vôňou v náznakoch, po lete s úrodou, ovocím nezvratných rozhodnutí. Ak dáš, dobrý Bože, dožiť sa jej, už teraz v mojom lete ťa prosím, nech jeseň je sťa selanka a nech dokážem zmierený hľadieť na jar aj leto, čo uplynuli a späť sa nevrátia.

Dopraj, Pane dobrotivý, nech som na jeseň ako starček Simeon a ako starenka Anna, aby som vedel prísť, aby som vedel byť v správnej chvíli na správnom mieste. Daj mi, prosím, vnútornú krásu tých dvoch zrelých ľudí, aby som ti vedel dobrorečiť za splnené prísľuby, vernosť a blízkosť. 

Aké je tajomstvo toho, že ťažké okolnosti z niekoho vydolujú to najkrajšie a z niekoho to najdesivejšie? Len to zo srdca vyjde von, čo v hĺbkach skytá jeho dno, preto, Bože, prosím ťa, nech tvoja milosť zbieli ma. Nech aj pod náporom staroby z môjho srdca vychádza to najkrajšie zo mňa, to, čo si tam ty včera zasadil a zajtra tomu necháš povyrásť. Nech je pre mňa dar vždy darom a nie samozrejmosťou. Nech vidím, že každý deň je dar.

Aké je tajomstvo toho, že ťažké okolnosti z niekoho vydolujú to najkrajšie a z niekoho to najdesivejšie?

Nech ako Simeon maličkého Krista viem opatrne vziať do náručia to nové a krehké, s čím sa stretnem, a prosím ťa, nech s tým viem subtílne zaobchádzať. Daj mi, múdry Pane, takú múdrosť, ako mal Simeon, aby som v mladšej generácii videl požehnanie a nie nepriateľa. Nech viem, že môžem mať srdce otvorené a pokojné, že mladí nie sú hrozba, ale dôkaz toho, že si to s ľudstvom nevzdal. 

Nech mám pochopenie pre ich krehkosť a nové výzvy, ktorým ja už nebudem rozumieť. Nech aj ja pretnem reťaz horkosti ťahajúcu sa desaťročiami, aby nasledujúca generácia nemusela počuť to, čo vypočula tá moja, keď sa odvážila potichu zdôveriť so svojimi ťažkosťami: „No vy máte problémy, nič nevydržíte! My sme mali husi a dvor, to bola naša terapia!“ 

Ach, Bože, ty vieš, že práve pre tieto husi a dvor sme tam, kde sme, ty vieš, že to bolo príliš málo. Každý dá len to, čo má. Prosím ťa preto o milosť, nech nebagatelizujem ťažkosti a úzkosti ľudí a už vôbec nie tých mladších odo mňa. Daj, nech som ako Abrahám požehnaný a nech som požehnaním pre nové generácie, ktoré prídu po mne. Daj, nech som požehnaný a nech som požehnaním.

Viem, že postupom času mi oťažejú nohy a viečka, ale prosím, nech nemám ťažké srdce a nech sa spod padnutých viečok aj v starobe pozerám na svet zvedavými očami. Nech nemám pohotové odpovede na všetko a nech je môj duch mladý, hej, nech som stále mladý, aj keď môj vek pokročí. 

Nech je potom moja tvár krásna, Pane, taká krásna ako tváre tých starých ľudí, ktorí sa pri rozhovore so záujmom pozerajú do očí a ktorí počúvajú, hoci by sami vedeli toho tak veľa povedať.

Dopraj, dobrý Pane, nech som ako starček Simeon a ako starenka Anna, aby som vedel v správnej chvíli odísť. Nech prenechám miesto tomu novému, aby mohlo slobodne rásť, rozkvitnúť a priniesť úrodu, ktorú ja už nikdy nebudem môcť priniesť. Daj, Bože, nech viem odísť v správnej chvíli.