Proti woke heréze Pravda víťazí často rýchlejšie, než očakávame

Nie je to však formálna náuka ani Kristovo prisľúbenie. Ten nás práveže varoval, aby sme nebrali veci ako samozrejmosť (okrem prenasledovania). Preto budem musieť tento výrok predstaviť ako taký, ktorý vyplýva z nádeje. No i tak mám v neho väčšiu dôveru než ostatní kupci s trendmi.

Samotná nádej nie je argumentom v prospech sebauspokojenia, skôr argumentom proti zúfalstvu. Kresťanská čnosť nádeje – ako všetky ostatné milostivé tajomstvá – predstavuje ťažkosti pre úzko racionalistickú myseľ a jej logické svedomie, ktoré je až po uši ponorené v naturalizme.

Táto čnosť nádeje tvorí pozadie kresťanského života a v akcii je prekvapivo pevná. V súčasnom heretickom prostredí však nie je ľahko pochopiteľná. V čo by sme mali dúfať?

Nádej je teologálna čnosť a v istom zmysle vyššia než ktorákoľvek zo základných čností. „Základné“ čnosti inteligentnému človeku vlastne ani netreba vysvetľovať, či už ide o kresťana, alebo nie. Predvedú sa pri snahe o hodnotný cieľ. Sú to „rozumné“ čnosti, ktoré je ľahko obhájiť.

Naproti tomu „teologálne“ čnosti – viera, nádej, láska – nemôžu dávať zmysel čisto racionálnemu človeku, mysli formovanej podľa ideálu „čistej“ vedy, ktorá sa striasla náboženstva. Takýto človek musí byť čistý skeptik a možno je na ceste k čistému cynizmu.

Nádej môže vkladať iba do malých vecí, naturalistických alebo materiálnych, s ktorými sa náhodou stretne. Podobne ako všetci ľudia, v tomto svete je turistom. Bez teologálnych čností nemôže dúfať, že prostredníctvom modlitby bude „písať domov“. Jeho nádej v seba samého musí vždy závisieť od jeho ľudského poznania. Vie, že zomrie. Nič sa nemôže skončiť dobre.

Katolík, a podobne ako on aj iní veriaci kresťania a židia, bude, naopak, stavať svoju odpoveď na otázku „dúfať v čo?“ na spomienke v Božie prisľúbenie.

„Príď kráľovstvo tvoje,“ znie prosba z modlitby Pána. V príchode jeho kráľovstva spočíva naša individuálna nádej a pre kresťana je to nádej jasná a zjavná.

Nie je to „vedecká“ nádej, že sa preukáže, že Božie kráľovstvo bolo skutočné a autentické. O tomto nedokážeme ani len špekulovať. Bolo nám POVEDANÉ, že je to skutočnosť, a my prijímame alebo odmietame to, čo nám bolo povedané.

Predstavovať si, že by toto kráľovstvo MOHLO jestvovať, je ako predstavovať si, že by mohla byť zem; že to, čo sa javí tu a teraz, NIE je napriek všetkým výhradám mája ani ilúzia, ako sa to prezentuje vo východných náboženstvách.

Naopak, túžime byť zachránení, a to skutočne. A túto žiadosť vyslovujeme v tomto komplikovanom živote; tu a teraz. Práve vďaka tejto žiadosti plnej nádeje sa život v tomto svete pre nás stáva skutočne živým. Akoby sa priblížilo Božie kráľovstvo.

Samozrejme, veľká časť špekulatívnej „vedy“ musí vyplývať z nejakej koncepcie nesmrteľnosti. Sme toho názoru, že to, čo vnímame, je skutočné; že to, čo je skutočné, pretrváva. To, že má človek telo, že má pamäť, silu a povolanie byť svätým – považujeme za skutočné, lebo takto sa veci majú tu a teraz.

Preto: „Buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi.“ Toto je ďalšia prosba, ktorá vyjadruje našu teologálnu nádej – a nemáme si ju mýliť s prejavom očakávania. Naša úloha pri približovaní sa k nebu sa musí začať tu a teraz. Naša práca je „pre nás ako vyšitá“.

Viera, nádej a láska prekračujú rozum a osvecujú cestu do neba. Nie sú to veci, ktorým treba iba „veriť“, ale majú sa aj robiť. Naproti tomu základné čnosti, ako napríklad rozvážnosť, nám na „ceste“ či „púti“ ponúkajú racionálne kontrolné body, ale boli by užitočné, nech by sme išli kamkoľvek.

Naopak, pre človeka na naturalistickej ceste sú teologálne čnosti neúčinné a zbytočné. Občas sa  sentimentálne spomenú, no práve preto sa z nich stávajú iba slová.

Pán Ed Feser — pozoruhodný americký mysliteľ — píše na inom mieste o triumfoch woke herézy. Výraz „heréza“ používa v úplne presnom zmysle, nielen vo význame „nesprávna odpoveď pri kvíze“.

Podobne ako Eric Voegelin, Hilaire Belloc a mnohí iní v priebehu stáročí, ani on sa neoddáva márnemu „lovu na herézy“, akoby nejakej cirkevnej hre. Čelí čomusi skutočnému, veľmi temnému, čo opäť ožilo v našom svete „tu a teraz“ a obracia ho hore nohami.

Táto heréza je zjavne rozsiahla. Napriek tomu sa asi zdá, že rovnako ako vždy všetky bezbožné herézy, aj ona sa začala a skončí len tak.

To, čo sme nazvali gnosticizmus, manicheizmus, albigénizmus, katarizmus atď., trvalo a potom sa vyparilo v minulosti, pričom v každom jednom prípade to po sebe zanechalo stopu hrozného, veľmi materiálneho ničenia. A zdá sa, že prišiel a odišiel i puritanizmus. V našich moderných „sekulárnych“ spoločnostiach prichádzali a odchádzali rozličné socialistické a progresívne ideológie.

Či už je heréza „náboženská“, alebo „sekulárna“, v každom jednom prípade je paródiou židovsko-kresťanského náboženstva (dokonca aj komunizmus).

Heretik sa tvári, že ponúka pokoj, ak sa len splnia jeho podmienky; a keď sa splnia, nastolí chaos.

Či už je woke heréza zabalená ako postnáboženská sekta, alebo ako módne sekulárne hnutie, podsúva nám v podstate to isté ako VŠETKY predchádzajúce veľké herézy. Nápadné je na tom to, že upiera ľuďom rozvoj a uvaľuje na nás dozor samozvaného gnostického rádu „odborníkov“, ktorí nám hovoria, ako máme žiť.

Toto je ustavičná „revolúcia“ – ustavične sa vracia. Lebo nás obchádza a jedného dňa príde ako mesiac.

„Woke“ je súčasné šialenstvo, súčasná fáza. Ale dá sa poraziť a porazí ju skutočná kresťanská čnosť. Nádej.

 Z anglického originálu Against the Woke Heresy preložil Matúš Sitár.

David Warren je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na Blízkom i Ďalekom východe. Jeho blog Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na http://davidwarrenonline.com/

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.