Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
04. jún 2020

Korene tradície

Vergílius, pápež František a sila pamäti

Pri hľadaní odpovedí na súčasnú krízu, túto veľkú pandémiu, si môžeme vybrať aj nasledovanie Eneovho príkladu. Ten tvárou v tvár hrozivému utrpeniu odmietol zúfalstvo a čerpal silu z „koreňov našich tradícií“. 

Vergílius, pápež František a sila pamäti

Federico Barocci: „Eneas uniká z horiacej Tróje“. Zdroj: Wikipedia

Začiatkom apríla vydal Austen Ivereigh rozhovor s pápežom Františkom, v ktorom ho požiadal o pár povzbudivých slov v kontexte súčasnej svetovej pandémie COVID-19. Tento text sa objavil v španielskych novinách ABC, v anglickom preklade v britskom katolíckom časopise The Tablet aj v americkom periodiku Commonweal. Počas rozhovoru pápež dvakrát fascinujúcim spôsobom spomína veľkolepú epickú báseň o založení Ríma od Vergília: Eneida. Pápežove odkazy sú príležitosťou pripomenúť si, akú veľkú hodnotu majú klasické texty v čase krízy.  

Vergíliov epos, ktorý napísal v posledných rokoch prvého storočia pred Kristom, rozpráva príbeh o putovaní Enea a jeho trójskych priateľov, ktorí sa po páde Tróje do rúk Grékov roky plavia naprieč Stredozemným morom, aby sa nakoniec usadili v Taliansku a založili Rím. Ako sa dozvieme z úvodných veršov básne, Eneas „štvaný osudom, svetom a morom“ …, ktorého „božia moc dlho zmietala“, … „veľa prežil aj v bojoch“. Epos je výzvou pre Rimanov, aby si spomenuli, „koľko námahy dalo založiť rímsky náš národ“.

Sila pamäti

Pápež prvýkrát cituje z Eneidy, keď reaguje na Ivereighovu poznámku o tom, akú rolu zohrala Cirkev počas veľkého milánskeho moru v roku 1630, v čase, keď kardinál Federico Borromeo a ďalší kňazi slúžili ľudu a jeho potrebám. Potom čo pápež František poznamená, že dnešní pastieri musia byť blízko trpiacim, hovorí:

Kreativita kresťana sa musí prejaviť otváraním nových horizontov, otváraním okien, otváraním sa Božej nadprirodzenosti a ľuďom a vymýšľaním nových spôsobov, ako byť doma. Nie je ľahké zostať zavretý vo svojom vlastnom dome. Napadá mi verš z Eneidy, uprostred porážky: neradí nám vzdať sa, ale zachrániť sa pre lepšie časy, v ktorých nám spomienky na to, čo sa stalo, pomôžu. Dajte na seba pozor kvôli budúcnosti, ktorá príde. A bude pre nás dobré, keď v tejto budúcnosti budeme spomínať na to, čo sa stalo.

Pápež sa odvoláva na úvod básne. Tá sa začína uprostred cesty, na ktorú sa Trójania vydali. Veľká búrka, ktorú zapríčinila bohyňa Juno, priženie Eneovu loď a jeho posádku na pobrežie severnej Afriky blízko mesta Kartágo. Pasáž, ktorú pápež cituje, je súčasťou reči, ktorou sa Eneas prihovára svojim spoločníkom po tom, čo stroskotali na pláži:

Priatelia, my sme aj predtým poznali všakové biedy, viac sme už zniesli a boh dá, aj toto všetko sa skončí. Vy ste boli pri besnej Skylle a pri skalách v hĺbke hučiacich, vy ste si zmerali sily s kyklopským bralom; nože aj teraz sa vzmužte: zbavte sa žiaľu a strachu, hádam raz i na toto budeme spomínať v šťastí. 

Keď pápež povzbudzuje ľudí, ktorí trpia koronavírusom a jeho následkami, pripomína Eneove slová útechy a vraví im, aby sa nevzdali nádeje, ale aby sa radšej „zachránili pre lepšie časy“. A naozaj, v budúcnosti, keď táto kríza pominie, môže byť azda našou útechou práve spomienka na to, ako sme sa v týchto ťažkých časoch zachovali. Sila pamäti a jej blahodarné účinky sú v pápežovom zamyslení dôležitým obrazom. 

Eneas a Odyseus ako dva odlišné spôsoby vodcovstva v čase krízy 

Táto pasáž umocňuje pápežove slová, ktorými povzbudivo vysvetľuje pastierom, čo je potrebné na to, aby mohli viesť ľudí v kríze. Eneida sčasti vysvetľuje, ako sa z Enea stane rímsky vodca tým, že ho „skúša osud“. V tejto súvislosti je užitočné porovnať Enea s Odyseom, ďalším slávnym účastníkom trójskej vojny a hrdinom Homérovej Odysey.  Prevažná časť prvej polovice Eneidy takmer verne nasleduje príbeh Odysey, no sú tu aj zásadné rozdiely, najmä medzi týmito dvomi hlavnými hrdinami, vodcami. 

V okamihu, keď sa Odyseova posádka so strachom a chvením pripravuje na stretnutie s obludami Skyllou a Charybdou, Odyseus vraví:

Druhovia stŕpli a z rúk im vypadli veslá a padli s čľapotom do prúdu vody. Loď naša ostala ihneď na mieste stáť, keď viac ju už nehnali tenučké veslá. Ja som však po lodi chodil a povzbudzoval som druhov, zastanúc pri každom zvlášť, a vľúdnou rečou som vravel: „Druhovia milí, už často sme zažili útrapy rôzne, predsa však nehrozí nám zlo väčšie, ako keď Kyklóps svojou ukrutnou silou nás držal v jaskyni dutej. Ale aj odtiaľ sme svojou chrabrosťou, radou a mojím umom preč ušli a myslím, že budete pamätať na to.“

Porovnajme túto scénu s momentom, keď Eneas povzbudzuje svojich stroskotaných nasledovníkov. Pripomína im, ako už prežili i horšie veci, a vraví im: „Nože aj teraz sa vzmužte.“

Končí týmito slovami: „Za rôznych príhod, za toľkých ťažkých skúšok a útrap mierime do Lácia (Talianska, pozn. prekl.), kde nám ponúka osud pokojné sídla. Tam opäť má povstať kráľovstvo trójske. Preto vydržte, sami sa chráňte pre šťastné chvíle.“

Rozprávač Vergílius potom poznamená: „Takto vraví a hoc je pre veľké starosti chorý, v tvári predstiera nádej a v srdci potláča bolesť.“ A ako táto epická dráma pomaly plynie ďalej, Eneas začína postupne dôverovať svojmu osudu, najmä po tom, čo navštívil podsvetie a počul od svojho otca proroctvo o budúcnosti Ríma. Na tomto mieste si Eneas nie je istý sám sebou, je si však istý svojimi mužmi. Spomína ich odvahu a s uznaním hovorí o ich vytrvalosti. Odyseus, na druhej strane, si nie je istý svojimi mužmi, no je si istý sám sebou. Pripomína im svoju vlastnú odvahu a zručnosti, ktoré ich zachránili v predošlých nebezpečenstvách. 

Tu sa nám črtajú dva rôzne modely, ako možno viesť ľudí v časoch krízy. Myslím, že pápež považuje za príkladný spôsob vedenia, vhodný práve v dnešných časoch, príklad Enea.

Vziať minulosť pod svoje krídla       

Pápež spomenie Eneidu druhýkrát v odpovedi na Ivereighovu poslednú otázku. Ivereigh si od pápeža pýta zamyslenie k tomuto pôstnemu obdobiu a tiež odkaz pre núdznych: mladých, starých a tých, ktorí následkom krízy čelia chudobe. Pápež hovorí:

Inzercia

Tí, ktorí sa dôsledkom tejto krízy ocitli v chudobe, sú dnešní núdzni, ich pripočítavame k núdznym všetkých čias, k mužom a ženám, ktorých ortieľ znie „núdza“. Všetko stratili alebo o všetko prídu. Čo pre mňa núdza znamená vo svetle evanjelia? Znamená vojsť do sveta núdznych a pochopiť, že ten, čo mal, už nemá. Prosím ľudí, aby zobrali starších aj mladých pod svoje krídla, aby zobrali pod svoje krídla minulosť, aby zobrali pod svoje krídla aj núdznych.

Pri rozvíjaní témy, ako „vziať minulosť pod svoje krídla“, pápež cituje ďalšiu pasáž z Eneidy. Ide o časť Eneovho rozhovoru s kráľovnou Kartága Dido, keď jej rozpráva, čo sa stalo predtým, než dorazili do jej mesta. Tentokrát pápež cituje latinský verš: 

A na myseľ mi napokon prichádza ďalší Vergíliov verš z konca druhej knihy eposu Eneida, kde Eneas následkom porážky v Tróji stratil všetko. Ležia pred ním dve cesty: zaplakať a vziať si život alebo nasledovať to, čo nosil vo svojom srdci, začať stúpať na horu a vojnu nechať za sebou. Je to nádherný verš: „Cessi, et sublato montem genitore petivi“ („Vzdal som sa osudu, zobral som otca a odišiel do hôr“).

A to dnes musíme urobiť všetci: vziať so sebou korene svojich tradícií a vyraziť v ústrety horám.

Tento latinský úryvok je poslednou vetou druhého spevu, je to Eneovo vlastné rozprávanie o páde Tróje. Mesto už držali v zajatí Gréci a, ako hovorí Eneas, „v pomoc už nebola nijaká nádej“. Preto sa k Eneovi, jeho synovi Askániovi a jeho otcovi Anchisovi pridala skupina Trójanov a spoločne ušli. Keď Eneas z mesta unikol, zisťuje, že jeho žena v ňom zostala. Ponáhľa sa teda späť a hľadá ju. No žena je už mŕtva. Miesto nej sa stretáva s jej duchom. Ten Eneovi povie, že bohovia jej zakázali pridať sa k nemu a ďalej ho sprevádzať nemôže. Podľa jej slov Enea už čaká iný osud. 

Keď o týchto udalostiach rozpráva, spomína, k akému zúfalstvu ho výsledky trójskej vojny spočiatku viedli. Hovorí však aj o ponaučení, ktoré mu dali jeho žena Kreúsa a (v inom úryvku) jeho matka-bohyňa Venuša, a síce, že je márne pokračovať v boji za beznádejnú vec. Eneas mohol rezignovať a vyjsť v ústrety smrti tým, že by pokračoval v márnej bitke, no rozhodol sa nepodľahnúť tomuto zhubnému bedákaniu, aj keď sa minulosti úplne nevzdal. Na pleciach nesie svojho otca a za ruku vedie svojho syna, keď sa spolu s tými, čo ho nasledujú, „vydá do hôr“ a urobí prvý krok na ceste, ktorá sa končí založením Ríma. 

Ponaučenie, ktoré pápež z tejto scény vyvodí, je obzvlášť dojemné a ukazuje, ako skvele vie pápež poukázať na múdrosť veľkej literatúry: „A to dnes musíme urobiť všetci: vziať so sebou korene svojich tradícií a vyraziť v ústrety horám.“  

Gianlorenzo Bernini (1598 – 1680), veľký barokový architekt a sochár, zachytil tento obraz Enea, jeho otca a syna do mramoru. Táto socha sa nachádza v známej Villa Borghese v Ríme. 

Foto: Wikipedia

Eneas, ktorý nesie svojho otca a vedie svojho syna, je vyobrazením toho, čo pápež myslí, keď vraví, že sa máme postarať o mladých aj starších. Starý Anchises predstavuje kultúrne korene, ktoré živia a inšpirujú zakladateľa Ríma, a vo svojich rukách nesie symbol domácich bôžikov. Mladý Askánius je predzvesťou ich budúcnosti v Taliansku. Eneas otcovi hovorí „veď budeš ľahučké bremä“: minulosť nie je na príťaž. 

Trvalé dedičstvo Eneidy

To, že sa pápež odvoláva na Eneidu ako na zdroj inšpirácie, nie je len rečnícka figúra. Odzrkadľuje to Vergíliov zásadný vplyv na kultúru Západu. Ten pretrváva aj teraz, keď čoraz menej ľudí čítalo túto báseň alebo pozná jej príbeh. Od Augustína cez Danteho k Shakespearovi a Miltonovi Vergíliov vplyv na neskorších autorov z neho robí jedného zo zakladateľov Západu. T. S. Eliot raz povedal, že Eneas je „prototypom kresťanského hrdinu“. Augustín v mnohých ohľadoch vystupuje vo svojich Vyznaniach ako kresťanský Eneas, najmä v momentoch, keď pátra vo svojej pamäti, ako Boh v jeho živote konal uprostred rôznych intelektuálnych aj osobných problémov. Ako je dobre známe, cez peklo a očistec sprevádza Danteho sám Vergílius; aj jeho cesta závisí od prezieravosti tohto rímskeho básnika, ktorého Dante ako „cnostného pohana“ umiestnil do predpeklia.

Pri hľadaní odpovedí na súčasnú krízu, túto veľkú pandémiu, si môžeme vybrať aj nasledovanie Eneovho príkladu. Ten tvárou v tvár hrozivému utrpeniu odmietol zúfalstvo a čerpal silu z „koreňov našich tradícií“. 

Pre pápeža Františka sú týmito koreňmi kresťanské chápanie utrpenia a uznanie Božej transcendencie. Ku koreňom však patrí aj široké kultúrne dedičstvo Západu vrátane Eneidy. Pápežovu radu by sme si mali zobrať k srdcu, aby sme v budúcnosti mohli spomínať, že aj uprostred krízy sme sa dokázali prihlásiť k hodnotám, ktoré tvoria skutočný základ toho, kým sme. 

Copyright: William Carroll. Rozhovor bol v angličtine publikovaný 14. mája 2020 na portáli The Public DiscourseUverejnené so súhlasom autora. Preložila S. Gajdošová.

Odporúčame

Sekulárna spoločnosť a kúzlo ISIS

Sekulárna spoločnosť a kúzlo ISIS

Predtým, než prezident Obama predniesol reč na konferencii o extrémizme, organizovanej Bielym domom, v úvodníku pre Los Angeles Times napísal, že boj proti náboženskému extrémizmu, ktorého príkladom je ISIS, je bojom „o mysle a srdcia“, aby sa ľudia na celom svete neradikalizovali k násiliu. ...