Minikázeň Keď hovoríme o Bohu, delíme sa na „vertikalistov“ a „horizontalistov“

V úryvku nedeľného evanjelia katolíckej bohoslužby učeníci položili Ježišovi otázku: „Prečo im hovoríš v podobenstvách?“ (Mt 13,10). Lebo podobenstvo nie je ešte pravda, len sa pravde podobá.

(1) Zdá sa, akoby celý Ježišov pozemský život bol jedným veľkým podobenstvom. Akoby hovoril o sebe či o niekom inom, o svojom poslaní či o poslaní niekoho iného. Podľa toho, ako rástlo chápanie jeho poslucháčov (porov. Mk 4, 33). Až veľkonočné udalosti (utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie) sú kľúčom k pochopeniu všetkých Ježišových podobenstiev (Vangeli commentati, s. 1113).

(2) Kardinál Carlo Maria Martini povedal, že „my v Európe sa nezvykneme vyjadrovať v podobenstvách“. Že ak máme hovoriť o Bohu, delíme sa na „vertikalistov“ a „horizontalistov“. Tí prví, hľadiac „hore“, hovoria otvorene o Bohu. Tí druhí hovoria o ľuďoch, o láske, o vzájomnej pomoci, len nie o Bohu (Perchè Gesù parlava in parabole?, s. 13).

Riešenie ustálil v otázke: to, čo hovorím o Bohu, je moje alebo nie je moje? Či moja reč o Bohu je súčasťou mňa samého, alebo sú to dve odlišné záležitosti? (Tamtiež, s. 14). Lebo to, čo Ježiš hovoril o Bohu, o sebe, o utrpení, o Božom kráľovstve, bolo súčasťou jeho samého. 

(3) Niektorí sú povolaní o Bohu hovoriť. Ale najjasnejšou výpoveďou o Bohu je úprimná modlitba. Rozhovor s Bohom a klaňanie sa Bohu sú jasným svedectvom, že Boh je súčasťou človeka.