Ako sa v tom vyznať Kedy je manželstvo u katolíkov nesviatostné a prečo z pohľadu cirkvi nestačí sobáš len na úrade (otázky a odpovede)

Keď sme v októbri zverejnili text Ako sa v tom vyznať / Môže mať katolík s evanjeličkou alebo nepokrstenou sviatostné manželstvo? (otázky a odpovede), tak sa ukázal nielen veľký čitateľský záujem o tento článok, ale v komentároch a mailoch sa objavili ďalšie otázky súvisiace s témou.

Niektoré z nich sme preto vybrali, respektíve opakujúce sa zhrnuli do jednej otázky. 

Na otázky odpovedal bývalý cirkevný sudca Spišskej diecézy a cirkevný právnik Ján Duda, ktorý momentálne pôsobí ako farár v Dlhej nad Oravou.

Prekvapilo ma, že nie je možné uzavrieť manželstvo vo viacerých kostoloch, napríklad v katolíckom a potom aj v evanjelickom alebo naopak. Prečo to je tak? 

Za socializmu bola bežná režimom nanútená prax, že manželstvo sa uzavrelo na úrade a potom sa išlo do kostola, kde sa uzavrelo pre kresťanov skutočne platné manželstvo. Netvrdím, že to je to isté, ale zaujímali by ma dôvody, prečo sa to tak nedá aj medzi cirkvami.

Najprv chcem povedať, že je to jednoduchý zákaz. Ak ho niekto poruší, tak poruší síce predpis cirkevného zákona, ale nemá to vplyv na platnosť právneho úkonu uzavretia manželstva. Skrátka, manželstvo vznikne.

Teraz to zdôvodním. Rozdiel medzi právomocou Katolíckej cirkvi a právomocou štátu nie je – podľa mňa – problémom z hľadiska chápania. Katolícka cirkev a politická komunita, v našom prípade štát, sú suverénne autonómne spoločnosti. Tvrdí to aj pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes (Radosť a nádej).

To znamená, že Katolícka cirkev, ako aj štátna autorita môžu regulovať uzavretie manželstva svojimi vlastnými zákonmi. A každý tomu rozumie tak, že regulácia štátu nie je zameniteľná s reguláciou Katolíckej cirkvi.

Preto pred rokom 1989 Československá socialistická republika vyžadovala uzavretie manželstva podľa svojej štátnej legislatívy a Katolícka cirkev vyžadovala uzavretie manželstva podľa svojej vlastnej pápežskej legislatívy. V súčasnosti Slovenská republika prijala do svojho právneho poriadku a považuje za platný aj sobáš uzavretý pred služobníkom Katolíckej cirkvi, aby som nešiel mimo rámca Katolíckej cirkvi. Ale neplatí to naopak, iba civilne uzavreté manželstvo Katolícka cirkev neuznáva ako platné pred cirkvou.

V oblasti cirkvi a náboženských spoločností to je iné. Nikdy som sa nestretol s vyjadrením Katolíckej cirkvi, kde by sa tvrdilo, že Katolícka cirkev a iná cirkev či náboženské spoločenstvo sú si navzájom rovnocenné.

Ako sa v tom vyznaťMôže mať katolík s evanjeličkou alebo nepokrstenou sviatostné manželstvo? (otázky a odpovede)

Pavol Hudák

Nechápte to ako povýšenectvo zo strany Katolíckej cirkvi. Tým mám na mysli učenie Katolíckej cirkvi vyjadrené v dogmatickej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium (Svetlo národov), kde sa hovorí, že iba Katolícka cirkev má „plnosť prostriedkov spásy“.

Hoci ostatné cirkvi alebo cirkevné spoločnosti z pohľadu katolíkov nemajú plnosť prostriedkov spásy, aj v nich sa nachádzajú prvky pravej Kristovej cirkvi. Teraz mám na mysli „kresťanské cirkevné spoločenstvá“, ktoré majú platný krst z pohľadu Katolíckej cirkvi.

Zmysel „zákazu“ (CIC, kán. 1127, § 3) vidím v tom, aby nedochádzalo k nesprávnemu chápaniu obradu uzavretia manželstva, ale aby sme ten rozdiel vnímali a uvedomovali si ho. Lebo nie je cirkev ako cirkev, aby sme ich mohli „nahádzať“ do jedného vreca a povedať, že všetky sú rovnaké.

Ale opakujem, že ide o jednoduchý zákaz. Ak sa niekto pomýli alebo rozdiel nevidí, poruší tento pápežský zákaz a uzavrie manželstvo v Katolíckej cirkvi a predtým (alebo potom) v inej kresťanskej cirkvi, nemá to vplyv na platnosť jeho manželstva, čiže jeho manželstvo vznikne.

Manžel nie je katolík, dostali sme dišpenz, súhlasil s výchovou detí v katolíckej viere, manželstvo sme uzavreli v katolíckom kostole, deti vychovávame v katolíckej viere. Dokonca keď som bola na Veľkonočnú nedeľu chorá, sám navrhol, že pôjde s deťmi na omšu do kostola. Takže moje manželstvo nie je z pohľadu katolíckej viery nerozlučné? Môžem sa teda rozviesť a potom chodiť k sviatostiam? A môžem vôbec teraz pristupovať k sviatostiam?

Píšete, že „manžel nie je katolík“. Ak nie je katolík, môže to znamenať, že je napríklad pravoslávny alebo evanjelik alebo že nie je ani pokrstený.

Ak nie je pokrstený, nie je ani kresťanom. Ak je pokrstený, je síce nekatolíkom, ale je kresťanom, ide o prípad „zmiešaného manželstva“, ktoré pápež síce zakazuje, ale miestny ordinár ho môže dovoliť (CIC, kán. 1124).

Ale aj keby ho miestny ordinár nedovolil, takéto manželstvo by vzniklo. Skrátka, opäť tu máme do činenia s jednoduchým zákazom: pápež ho síce zakázal, ale zároveň umožnil miestnemu ordinárovi ho dovoliť.

A aj keby také manželstvo bolo uzavreté bez dovolenia, vzniklo by ako platné. Je to určitý druh „obštrukcie“, aby sa katolícka stránka zamyslela a zvážila dôvody tejto pápežovej obštrukcie. Tieto dôvody by mal kňaz, ktorý pripravuje manželov na sobáš sobášnou náukou, náležite snúbencom vysvetliť.

Ďalej píšete, že ste „dostali dišpenz“. Je možné, že ste si to trochu pomýlili, lebo dišpenz je „vyňatie spod záväznosti cirkevného zákona v jednotlivom prípade“. A preto o dišpenze hovoríme pri manželských prekážkach a potom by to pripomínalo manželstvo, ktoré ide uzavrieť „katolíčka s nepokrsteným“ (CIC, kán. 1086, § 1). A tu už nejde o jednoduchý pápežom stanovený zákaz, ale taký „zákaz, ktorý spôsobuje, že – bez udelenia dišpenzu – manželstvo nevznikne“.

Neviem teda, či váš prípad je prvý alebo druhý. Lebo manželstvo medzi pokrstenými, aj keby bolo medzi katolíčkou a evanjelikom, je sviatostným manželstvom. Ale manželstvo katolíka s nepokrstenou a naopak nie je sviatostným manželstvom, je však platným manželstvom aj pred Katolíckou cirkvou.

Takéto manželstvo nie je sviatostné, lebo je to manželstvo muža a ženy, ktoré je jedno a to isté pre muža aj pre ženu. Preto môže byť manželstvo sviatostné len pre obidvoch. Ak manželstvo nemôže byť sviatostné z dôvodu absencie krstu jedného z manželov, nie je to sviatostným manželstvom ani pre katolícku stránku. No pre obidvoch je to platné manželstvo aj pred Katolíckou cirkvou.

„Sviatostné manželstvo (lat. matrimonium ratum) a manželstvo zavŕšené (manželským sexuálnym úkonom) nemôže byť rozviazané/rozlúčené nijakou ľudskou mocou, iba smrťou“ (CIC, kán. 1141).

Stáva sa, že niekedy z dôvodov viery, ktorá je vyššou hodnotou z hľadiska večného života človeka, vstúpi „do hry“ pápež a rozlúči manželstvo (sic!). Ale vstúpiť „do hry“ môže pápež – a teraz to pre jasnosť problému veľmi zjednoduším – iba v troch prípadoch: ak nejde o sviatostné manželstvo, ak nejde o manželstvo zavŕšené (manželským sexuálnym úkonom) a ak ide o dobro viery.

Ak by chcel teraz niekto tvrdiť, že Katolícka cirkev si tu robí, čo chce alebo čo sa jej zapáči, musím túto námietku odmietnuť. 

V priebehu dvoch tisícročí existencie cirkvi museli pápeži riešiť zložité manželské prípady, ktoré priniesla doba. Nechcem vstupovať do všetkých problémov, to sa ani nedá, ale poukážem aspoň na jeden. Po objavení Ameriky chytali v Afrike černochov a odvážali ich na práce na americký kontinent. Ak mu doma v Afrike ostala manželka a deti a on sa v Amerike dal pokrstiť a stal sa kresťanom, tak ako mu mohla Katolícka cirkev pomôcť?

Ako mohla Katolícka cirkev pomôcť jeho žene v Afrike a jeho deťom, ak sa žena dala pokrstiť a stala sa kresťankou? Tieto situácie nezavinila Katolícka cirkev. Ich prvé manželstvo bolo v Afrike prirodzene platné, ale nebolo sviatostné. Po siahodlhých diskusiách a učení pristúpili pápeži k praxi, že je možné v takých prípadoch uplatniť „privilégium viery“, ktorá je pre spásu človeka vysokou hodnotou (CIC, kán. 1150).

Mala som šok z toho, či teda žijem v hriechu, keď moje manželstvo nie je považované za sviatostné, ale teda vychádza mi to, že nie. Ale úplne nerozumiem, aké to má pre mňa a moje deti dôsledky, že moje manželstvo nie je považované za sviatostné.

Ak je vaše manželstvo pred Katolíckou cirkvou platné, hoci nie je sviatostné, naozaj nežijete v hriechu. A pre vaše deti to nemá nijaké dôsledky. 

Ale dovolím si pripomenúť, že Katolícka cirkev túži, aby katolíci žili vo sviatostnom manželstve, aby sa nepripravovali o Božie milosti, ktoré pre nich plynú zo sviatosti. Pre veriacich katolíkov je Božia milosť mimoriadne dôležitá a potrebná. Preto sviatostné manželstvo sa z hľadiska spásy považuje za dôležité. No na druhej strane si nedovolím tvrdiť, že by som Božie pôsobenie a jeho milosť obmedzoval iba na „sviatosť“.

Vydala som sa za muža, ktorý nie je veriaci, hoci ja som verná katolíčka. Náš sobáš bol len civilný. Nevedela som, že konám hriech, keď som po tomto sobáši pristupovala k sviatostiam, akými sú sv. spoveď a sv. prijímanie. Až miestny kňaz ma upozornil, že keďže nemám cirkevný sobáš, nesmiem k týmto sviatostiam pristupovať, pretože pred Bohom žijem v hriechu. Z tohto dôvodu som nemohla byť ani krstnou mamou svojej neteri. Netušila som, že mi to skomplikuje môj náboženský život.

Mám však otázku. V prípade, že by som sa s manželom rozviedla, keďže máme len civilný sobáš, ako by k tomu pristupovala cirkev? Už by som potom mohla žiť kresťanský život, ako sa patrí, teda aj so sviatosťami? Pretože by som vlastne neporušila prísľub daný Bohu, keďže som mu žiadny nedala. Kňaz mi ponúkol, že nás zosobáši v kostole a bude to tým vyriešené, ale ja sa obávam, čo v prípade, ak by nastal rozvod.

Tak, ako postupoval kňaz/kňazi vo vašom prípade, by som postupoval aj ja. Každý pokrstený katolík je viazaný uzavrieť manželstvo „katolíckou formou“ (CIC, kán. 1108). Len civilný sobáš nestačí. Katolícka cirkev ho nepovažuje za platný, hoci mu priznáva určitú pozitívnu hodnotu, lebo je „verejný“ a nie je to konkubinát.

Kňaz vám správne ponúkol možnosť cirkevného sobáša. Je iba na vás, ako sa rozhodnete. Ale položte si otázky ako: „Nemalo by mi záležať na pristupovaní k sviatostiam a na Božej milosti, ktorá vyplýva zo sviatostného manželstva?“ Božia milosť je pre spásu predsa potrebná! Je to jedna z „hlavných právd“ nášho náboženstva. „Môžem si dovoliť to podceňovať?“ Ako kňaz by som to neodporúčal. Nikdy netreba potrebu Božej milosti pre spásu podceňovať.

... a potom sa objavovalo viacero názorov v zmysle, že toto sú všetko výmysly cirkvi. Boh je jeden a ten istý a aj láska, a ak niekoho milujem, je úplne jedno, či si ho vezmem u katolíkov alebo evanjelikov, alebo u židov.

Predpokladám, že som sa k nastoleným otázkam primerane vyjadril, a dotkol som sa aj tém, ktoré vysvetľujú, prečo je to tak a nie inak. Ale rád by som poskytol katolíkom niekoľko úprimných rád, ktoré sformulujem do krátkych bodov.

1. Katolícka cirkev má svoje platné právo, ktoré nastoľuje „normy správania sa“. Najvyšším zákonodarcom je rímsky biskup, čiže pápež. Disciplinárne pápežské právo sa nazýva „kánonickým právom“.

Zároveň v Katolíckej cirkvi existuje „hierarchia noriem“, čiže právo, ktoré vydá konferencia biskupov alebo diecézny biskup, nemôže byť v rozpore s pápežským právom. Takto „kánonické právo“ vytvára systém kontroly tak zhora nadol, ako aj zdola nahor. Pápež môže skontrolovať diecézneho biskupa, farár veriacich, ale platí to aj naopak, zdola hore.

2. Som presvedčený, že medzi biskupom, kňazmi a veriacimi by mal existovať úprimný dialóg. Napríklad ak veriaci vidia, že ich farár koná tak, že sa im to nepáči, mali by si od neho pýtať vysvetlenie, ktorý a aký cirkevný predpis mu umožňuje konať tak, ako koná, a správať sa k veriacim tak, ako sa správa.

A farár by mal ukázať cirkevný predpis a vysvetliť, že takto je povinný konať a že nemôže konať inak. A hlavne, farári a biskupi by sa nemali hnevať, že si to ich podriadení žiadajú. Domnievam sa, že aj o tomto je synodalita, na ktorú poukazuje a ktorú žiada pápež František. 

Je zlé, ak nebudeme svoje správanie (vrátane cirkevných noriem správania) vysvetľovať a ak budeme odmietať dávať odpovede tým, ktorí sa na naše správanie pýtajú a chcú poznať „korene“ tohto správania. 

A veriaci by sa nemali obávať farárom a biskupom svoje otázky klásť a očakávať od nich primerané vysvetlenie, ktoré bude v súlade s platnými cirkevnými predpismi.