Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
15. júl 2020

Milan Šášik

Mám pocit, že nás niekto zaháňa do kúta

Prečítajte si rozhovor s gréckokatolíckym biskupom Milanom Šášikom, ktorý pred dvomi rokmi vyšiel v našej knihe Choďte do celého sveta.

Mám pocit, že nás niekto zaháňa do kúta
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Prečítajte si rozhovor s gréckokatolíckym biskupom Milanom Šášikom, ktorý pred dvomi rokmi vyšiel v našej knihe Choďte do celého sveta.

S vladykom Milanom Šášikom sme sa stretli začiatkom leta 2018 v Už­horode. Rozhovormi sme strávili dva dni, už len jeho životný príbeh by vystačil na samostatnú knihu. Okrem neho sme ešte stihli prebrať situáciu gréckokatolíkov na Zakarpatskej Ukrajine, dotkli sme sa toho, čo s krajinou robí vojna, ale aj toho, či verí v záchranu kresťanstva z Ruska.

 

Ako sa Slovák stane biskupom na Ukrajine?

Niečo také sa asi nestáva často, hoci v minulosti už bolo viacero mukačevských biskupov, ktorí sa narodili na území súčasného Slovenska.

Ktorí to boli?

Mali sme biskupov, ktorí sa narodili na Spiši, ako bol napríklad Juraj Blažovský, Michal Olšavský a ďalší. Dvaja sa narodili na Zemplíne v dedinke Veľaty. Náš najväčší biskup Andrej Bačinský sa narodil v rusínskej dedinke Beňatina neďaleko Sobraniec. Ale mali sme tu aj biskupov z inej krajiny. Na prelome 17. a 18. sto­ročia tu bol biskup z Grécka Jozef de Camelis, ktorý sa narodil na ostrove Chios, bol baziliánom v Ríme a poslali ho za biskupa do Mukačeva. Prvý biskup po obnovení jednoty Petro Partenij mal síce srbské korene, ale narodil sa na západnom Slovensku.

Lenže vaša situácia bola odlišná v tom, že ste nielen zo Slo­venska, ale pôvodne ste boli aj rímskokatolíkom.

Narodil som sa pri Nitre, v dedine Lehota, ktorá bola tradične rímskokatolícka. Stretnutie s Východom som zažil už na základ­nej škole, keď nám náš pán farár Viliam Hoťka na katechizme hovoril, že na východnom Slovensku sú katolíci byzantského obradu, ktorých štát neuznáva a vyhlásil ich za pravoslávnych. To pre mňa ako trinásťročného chlapca bolo niečo nepochopiteľné. Prenasledovanie cirkvi som si vtedy ešte tak neuvedomoval. V našej dedine skoro všetci chodili do kostola a na náboženstvo. Preto som nedokázal pochopiť, prečo niekto na niekoho robí nátlak, aby bol niečím iným, ako je.

To bolo teda po prvýkrát, keď ste počuli o gréckokatolíkoch?

V dedine sme ešte mali jednu rodinu, ktorá pochádzala z východu Slovenska. Hovorili o sebe, že sú gréckokatolíci, ale chodili normálne do nášho kostola. Až keď som mal šestnásť rokov, to bolo v roku 1968, išiel som na púť do Levoče a tam som po prvýkrát videl gréckokatolícku bohoslužbu. Bol tam vtedy veľký nápis „Vzkriesená gréckokatolícka cirkev vás víta“. Keď som prišiel do seminára, bol som už v priamom kontakte s gréckokatolíckymi bohoslovcami.

Oni boli vtedy s vami spoločne v seminári?

Áno, jediný seminár bol vtedy v Bratislave, kde boli bohoslovci zo všetkých diecéz Slovenska, aj z prešovskej eparchie. Fascinovali ma ich spevy a začal som sa viac zaujímať o východnú liturgiu. Už vtedy som svojmu provinciálovi, keďže ešte pred príchodom do seminára som tajne vstúpil do Misijnej spoločnosti sv.  Vincenta, vravel, že by bolo pre mňa zaujímavé pracovať medzi gréckokatolíkmi. Dozrievala  vo mne idea odísť do Sovietskeho zväzu.

S  dovolením rektora som chodil na prednášky o východnej liturgii, histórii a východnom speve, ktoré boli na Bohosloveckej fakulte každú sobotu. Keď som vtedy jednej rehoľnej sestričke rozprával o  svojej túžbe pôsobiť v Sovietskom zväze, namietala, že ako sa tam chcem dostať. Odpovedal som, že neviem, ale mám takú túžbu v srdci.

Vtedy som sa začal aj modliť za prenasledovanú gréckokatolícku cirkev na Ukrajine. Modlil som sa každý deň k Panne Márii, Matke jednoty kresťanov, mal som aj jej obrázok, na ktorom bola modlitba. Robil som tak až do decembra roku 1989, keď v Sovietskom zväze vyšiel zákon o slobode svedomia. Na druhý deň po tom, čo tento zákon vyšiel, sa mi ten obrázok stratil. Bolo to pre mňa znamením, že gréckokatolícka cirkev na Ukrajine dostala slobodu.

Bol som na odstrel

Vaša cesta ku kňazstvu bolo priama alebo ste prežili aj nejakú drámu či pochybnosti?

Pochybnosti súvisiace s vekom dospievania áno, ale drámu nie. Táto moja túžba sa zrodila už v detstve. V určitom zmysle to bola priama cesta. Vedome som chcel ísť na strednú všeobecne vzdelávaciu školu, lebo som vedel, že z tej sa je možné hlásiť do seminára.

Samozrejme, boli aj ťažkosti. Na strednú školu som prišiel po okupácii v roku 1968. Boli sme taká vzbúrená mládež a triednu učiteľku sme mali presvedčenú komunistku. Vedel som, že už predtým mala triedu, kde sa jeden študent hlásil do seminára a ona mu robila veľké problémy. Preto som sa obával, lebo my sme sa z jej triedy na štúdium teológie hlásili až dvaja.

Robila problémy aj vám?

Čím bližšie bola maturita, tým boli moje obavy väčšie. Oficiá­l­­ne som si podal prihlášku na archeológiu, ale neoficiálne, cez farský a biskupský úrad, som sa prihlásil do seminára. Nakoniec však aj tak bolo potrebné vyjadrenie školy. V tom čase som mal každý deň pred očami otázku, či o mojej prihláške do seminára triedna už vie alebo ešte nie. Žiadna reakcia však stále neprichádzala.

Až po maturite som stretol jednu našu profesorku, ktorá mi povedala: „Ale ste to tej svojej triednej vyviedli.“ Tak som sa dozvedel, že keď prišla žiadosť o posudok, riaditeľ SVŠ a zástupca naše štúdium v seminári odporučili bez toho, aby jej o tom povedali. Ona totiž bola počas čistiek po roku 1968 veľmi na koni a toto bol spôsob, ako jej dať najavo, že ani jej ideologická práca nie je úplne dokonalá. Bola to taká hra medzi nimi, ale my dvaja sme vďaka tomu dostali dobrý posudok a boli sme ušetrení psychických tlakov.

V rodine ste pre toto svoje rozhodnutie mali podporu?

Áno, ale otec, ktorý bol už vtedy invalidným dôchodcom, mi povedal, aby som si to dobre rozmyslel, pretože je to veľmi vážne rozhodnutie. Myslel to tak, že ak už chcem byť kňazom, mám byť dobrým kňazom. Rodičia mi dali slobodu, ale s otcovským ponaučením, aby som svoje rozhodnutie nebral na ľahkú váhu. Potom na konci leta som stretol aj spomínanú triednu profesorku. Na celú ulicu kričala, čo sme jej to urobili. Ešte sa ma pokúšala presviedčať, aby som si to s tou teológiou rozmyslel, a sľubovala, že zariadi, aby ma prijali na akúkoľvek inú školu. Tvrdila, že o dvadsať rokov nebude po náboženstve už ani stopy.

Spomínali ste, že ste sa stali tajným vincentínom.

Bol som ním už v čase spomínaného rozhovoru s triednou profesorkou. Už dlhšie obdobie som bol v kontakte so sestričkami vincentkami a povedal som im o svojej túžbe stať sa rehoľníkom. Jedna z nich sa ma opýtala, či by som nechcel slúžiť svätému Vincentovi. Dala mi jeho životopis a na konci júla v roku 1971 som sa v Nitre stretol s otcom provinciálom Jánom Hutyrom, veľmi známym kňazom, aj v laických kruhoch. Ešte pred likvidáciou reholí pôsobil v internáte Svoradov, ktorý vincentíni spravovali. Neskôr sedel vo väzení. Bolo to pre mňa veľmi významné stretnutie. Otec Hutyra skúmal moje povolanie aj predpoklady a nakoniec rozhodol, že môžem nastúpiť do noviciátu. Formáciu som začal mesačným pobytom v provinciálnom dome v  Mendrike pri Svitavách a neskôr som v nej pokračoval počas štúdia v  Bratislave.

Nebolo to teda tak, že vás špeciálne zaujala vincentínska spiri­tualita, ale úlohu skôr zohrala zhoda okolností. Teda to, že ste poznali sestričky vincentky.

Ja si myslím, že zhody okolností neexistujú. V živote kresťana platí, že Boh mu dáva určité znamenia. Sestry vincentky som poznal, lebo pôsobili v susednej dedine, vo Veľkom Záluží, kde pracovali v psychiatrickej liečebni. Boli to taktiež prvé rehoľné sestry, ktoré som v živote videl, ešte keď som bol ako malý chlapec s mamou na poliklinike v Nitre. V našej rodine mali rehoľné sestry vždy veľkú úctu a rodičia, ktorí až do jesene roku 1957 gazdovali, im aj pomáhali, keď boli prenasledované. Posielali im balíky s potravinami.

Vaši profesori a spolužiaci vedeli, že ste tajný vincentín?

O tom sa nehovorilo. Ale otec provinciál to oznámil biskupovi Júliusovi Gábrišovi a jeho reakcia bola pozitívna. Rehole síce neboli oficiálne zakázané, ale boli administratívne likvidované a robilo sa všetko pre to, aby prestali existovať. Ale v seminári viaceré rehole tajne pôsobili a niektorí spolužiaci počas štúdia vstúpili aj k nám vincentínom.

Aká bola vtedy v 70. rokoch atmosféra v seminári?

Normalizácia sa určite dotkla aj seminára. Dokonca môj pán farár v dedine mi pred vstupom do seminára povedal, že on by tam nešiel, keďže to štúdium ňou určite bude poznačené. Nedokázal som to prijať a na seminár som sa tešil. Boli tam veľmi cenní ľudia, ako napríklad pán profesor Jozef Búda alebo profesor Jozef Šátek a mnohí iní. Iba boli pod veľkým tlakom, lebo chodili za nimi eštebáci. Bol tam aj tajomník fakulty, čo bola svetská osoba, ktorá dianie na fakulte kontrolovala.

Boli medzi študentmi aj takí, čo spolupracovali s ŠtB?

Hovorilo sa to, aj keď nemám takúto priamu skúsenosť. Ale pred jedným študentom ma varovali, tvrdilo sa, že donáša. Nakoniec však bol z neho dobrý kňaz, ktorý sa  stal sám obeťou režimu.

V tom čase už v Bratislave fungovala podzemná cirkev. Pôso­bili tu Vladimír Jukl a Silvester Krčméry. Prišli ste s nimi do kontaktu?

Samozrejme. Existovali rôzne organizované aj neorganizované stretnutia. Ako bohoslovci sme chodili na vychádzky do Marianky, kde chodili aj Vladimír Jukl a ľudia z krúžkov tajnej cirkvi. Robili sme si spoločné krížové cesty. Mal som spolubrata vincentína Vincenta Zontáka, ktorý mal s krúžkami dobré kontakty, a  cez neho som sa potom osobne zoznámil s Vladimírom Juklom a  Silvestrom Krčmérym. Spoločne sme navštívili aj biskupa Jána Chryzostoma Korca.

Jukl s Krčmérym mali silný vzťah k Rusku. Ovplyvnili aj oni váš záujem o Východ?

Nemyslím. Nedokážem vysvetliť moment, kde sa to vo mne narodilo, jednoducho ma to chytilo. Čítal som literatúru z univerzitnej knižnice, ktorá vtedy ešte nebola úplne ideologicky vyčistená, požičiaval som si knihy, ktoré sa týkali východných cirkví. V univerzitnej knižnici som po prvýkrát čítal aj o našom blahoslavenom mučeníkovi Teodorovi Romžovi. Dostal sa mi tam do rúk časopis z roku 1947 z Moravy, kde bola informácia, že na Podkarpatskej Rusi tragicky zahynul biskup Romža.

Tie stretnutia s ľuďmi ako Jukl a Krčméry boli veľmi opatrné. Aj oni vedeli, že keby sa prezradilo, že nejaký bohoslovec sa s  nimi kontaktuje, mohol by byť vyhodený. V seminári sme mali niekoľko čistiek.

O čo išlo?

Tá, ktorá sa nás najviac dotkla, bola známa hladovka. Bol som vtedy prvák, po návrate zo zimných prázdnin vyhadzovali poslucháčov z tretieho a zo štvrtého ročníka. Boli to početné ročníky, ktoré nastúpili v rokoch 1968 a 1969. Snažili sa ich zredukovať a na každého niečo nájsť. Nám prvákom ani nepovedali, čo sa presne deje, ale keď sme prišli ráno z kaplnky do jedálne a pomodlili sme sa, zrazu sme videli, že všetci sa otáčajú a idú preč. Tak sme sa otočili aj my a pýtali sme sa, čo sa deje. Povedali nám, že vyhadzujú veľkú skupinu bohoslovcov a na protest sa začína hladovka. Tak isto to bolo aj s obedom a potom prišiel rektor, ktorý nás pozýval na „chutnú večeru“. Už totiž o  tom informovali aj západné médiá.

Ako to dopadlo?

Začalo sa to deliť, niektorí išli jesť, niektorí nie. Bolo to smutné a dvadsať bohoslovcov vylúčili. Niektorých, ktorí nemali modré knižky alebo vyslúženú základnú vojenskú službu, zase poslali na vojenčinu. Potom sa však mohli vrátiť a boli s nami vysvätení. Boli to nepríjemné momenty, ktoré na nás bolestne vplývali. Podobne aj to, keď mladé sestričky premonštrátky, ktoré pracovali v seminári, museli jedného dňa odložiť rehoľné rúcho a odvtedy chodili v civile. Nikdy ste nevedeli, kto bude ďalšou obeťou. Pre mňa bolo veľkou pomocou, že som mal vo farnosti v našej dedine dobrého kňaza ThDr. Emila Bobockého, ktorý mi bol veľkou oporou. Aj to, že letá som trávil v spoločenstve vincentínov a často som chodil na formačné stretnutia do Poľska. Naučil som sa tak hovoriť po poľsky a tiež som to využíval na pašovanie náboženskej literatúry z Poľska do Československa.

Nebáli ste sa, že vás chytia a vyhodia zo seminára? 

Samozrejme, bál som sa, ale prežíval som to ako veľké dobrodružstvo. Aj keď boli prípady, že niektorých za prenášanie kníh vyhodili zo seminára.

Vy ste nemali pre účasť na aktivitách tajných vincentínov problémy?

Chvalabohu, nie. Opäť platí, že mi veľmi pomohol kňaz z  našej farnosti, ktorý ma podporoval a mohol som s ním hovoriť otvorene. On musel posielať do seminára aj správy, čo bohoslovec cez leto robil, ako sa správal. Keby bol napísal, že nie som doma a chodím na tajné stretnutia, tak by ma zo seminára vyhodili. Alebo keby bol napísal, že sa len občas ukážem doma, asi by bol tiež problém. On však vždy podal takú informáciu, ktorá moje miesto v seminári nevystavovala nebezpečenstvu.

Naši otcovia vincentíni nás zároveň učili aj istej opatrnosti, ako cestovať, ako nehovoriť dôležité veci. Mali sme špecialistu, otca Jána Belana, ktorý počas cesty aj trikrát zmenil dopravný prostriedok. Krátko po Nežnej revolúcii, keď som už pôsobil v topoľčianskom okrese, za mnou prišiel bývalý cirkevný tajomník, ktorý mi dal materiály, ktoré na mňa viedli. Bol tam aj zápis o  podozrení z môjho členstva v reholi. Ale až z roku 1985 a  bolo to len podozrenie.

Vy ste boli vysvätený ako rímskokatolícky kňaz?

Áno. Vždy sa vysviaca len v jednom obrade. Iná vec je dovolenie slúžiť v druhom obrade.

Po vysviacke ste sa stali kaplánom v Leopoldove, teda meste, kde bola väznica a dozorcovia. Nebolo to na začiatok príliš ťažké miesto pre pastoráciu?

Nebolo to ľahké. Mali sme však filiálku Červeník, čo bola taká typická trnavská dedina, veľmi zbožná, kde všetky deti chodili na náboženstvo. V Leopoldove to bolo iné. Bola tam štvrť bacharov, medzi ktorými boli aj poriadni ľudia. Ale tiež takí, ktorí boli presvedčení, že strážia samých zločincov, hoci cez tú väznicu prešli aj stovky politických väzňov a kňazov.

Stretli ste tam aj veriacich dozorcov?

Nie. Viem o učiteľoch, ktorí boli veriaci, ale radšej chodili do chrámu inde. Doma u jedného z nich som sa dokonca stretával s  mládežou. Ale keď som bol preložený a pôsobil som v  Preseľanoch, jeden otec, ktorý pracoval vo väznici, ku mne privážal svojho syna na náboženstvo. Vyložil ho v dedine a on už potom išiel sám, pretože otec mal strach zastaviť autom pri fare, hoci to už bol iný okres. V Leopoldove by sa nikto z nich neodvážil prísť do kostola alebo na faru. Tohto chlapca sme potom zobrali so sebou, keď sme v roku 1980 organizovali na Orave Oázu (stretnutie Hnutia Svetlo-Život). Veľmi som vtedy dúfal, že nás nezradí. Ale nesklamal. Na druhej strane, počas pôsobenia v Leopoldove som sa nestretol ani so žiadnymi známkami agresivity.

Bola vtedy vo väznici možná pastorácia, napríklad keby si nejaký väzeň želal rozhovor s kňazom?

To bolo nepredstaviteľné. Aspoň ja som sa tam počas svojho pôsobenia s ničím takým nestretol.

Kde vás zastihla Sviečková demonštrácia v roku 1988?

Vo Vysokej pri Banskej Štiavnici. Nebol som na nej osobne, ale môj brat sa zúčastnil. Sledoval som to a snažil som sa byť s ľuďmi na tomto zhromaždení aspoň prostredníctvom modlitby, v  duchovnom spojení. Aktívne som sa nechcel zúčastniť najmä zo strachu, že stratím štátny súhlas.

S tým ste už predtým mali problém.

Ja som ho aj stratil v októbri 1981, keď som bol kaplánom v  Stupave.

Ako k tomu došlo?

Stupava bola ako periféria Bratislavy veľmi sledovaným miestom. Najskôr prišli pokusy zatiahnuť ma do spolupráce s  ŠtB. Bolo to po tej spomínanej Oáze v roku 1980. Pamätám sa na to, akoby to bolo dnes, bola to zvláštna situácia. Akurát som sedel vo svojej kaplánskej izbe a napadla mi myšlienka, že som už štyri roky kňazom a eštebáci ma ešte „nekontaktovali“. Vtom zazvonil telefón a na druhej strane sa ozvalo: „Tu Zbor národnej bezpečnosti. Potrebujeme s vami hovoriť. Viete, kde je februárka?“

Na druhý deň som tam teda išiel. Eštebák sa ma vypytoval, ako sa mi páči v Stupave, ako vychádzam s pánom dekanom a či by som nechcel pôsobiť v Bratislave. Ja som na to odpovedal, že mám biskupa, ktorý prekladá, a nemám záujem, aby niekto do toho zasahoval. Ironicky mi povedal: „My to neovplyvňujeme, ale môžeme tomu pomôcť.“ Naraz zazvonil telefón, dotyčný dôstojník ho zdvihol a po chvíli telefónneho rozhovoru mi povedal, že práve zavreli farára Labudu za to, že dával duchovné cvičenia na chate. A hneď nasledovalo, že počul, že aj ja som niečo také robil. Odpovedal som, že som nič také nerobil.

Napokon, to bola aj pravda. Nedával som duchovné cvičenia, bola to Oáza. Vtedy som si tiež spomenul na slová pána profesora morálky Dudáša, že pravda musí byť spojená s láskou. Myslel to tak, že niektorí ľudia nemajú právo na pravdu, lebo by ju využili na zničenie iného človeka.

Predpokladám, že nasledovala ponuka na spoluprácu...

Ešte sa ma niečo vypytoval, ale ja som mu povedal, že ma nemajú právo predvolávať telefonicky a nabudúce na taký telefonát nebudem reagovať. Cynicky sa rozosmial a povedal mi, že keď budú chcieť, aj si ma dovezú. Skutočne sa tak neskôr stalo, o dva mesiace mi zavolali, že si ma prídu vziať kvôli vyjasneniu nejakých vecí. Informoval som o tom dekana a ten mi povedal, aby som s  nimi do auta nesadal. V sobotu ráno po svätej omši mi kostolník povedal, že pri kostole čaká na mňa auto. Keď som vyšiel, neznámy pán ma vyzval, aby som si sadol do auta. Odmietol som to. Vtedy sa objavil vyšetrovateľ z Bratislavy a obaja ma presviedčali, nech idem s nimi. Keďže som stále kategoricky odmietal, spýtali sa, či je vo fare kancelária.

Išli sme teda do budovy fary a tam mi vyčítali, že nechcem spolupracovať so štátnymi orgánmi. Ešte sa snažili všeličo vyzvedať, ale odbil som ich. Na konci som im povedal dovidenia s tým, že to myslím ako pozdrav, nie že by som ich túžil vidieť. Potom som mal ešte nepríjemnosť s cirkevným tajomníkom, vraj rozširujem náboženskú literatúru, pričom som len jednému rómskemu chlapcovi dal kreslenú brožúrku o živote Pána Ježiša. Chlapec priniesol brožúru do školy, „horlivá“ učiteľka mu to vzala a  odovzdala na patričné orgány na okres. Vyvrcholilo to mojou kázňou na jednom pohrebe v októbri 1981, kde som povedal, že človek síce už dokáže lietať do vesmíru, ale stačí jedno upchatie cievy a je koniec. Pritom existuje jediná vec, ktorá je večná – večný život s Kristom. Na druhý deň za mnou prišiel človek, o ktorom mi kostolník povedal, že je síce komunista, ale nemám sa ho báť. Predtým som pochovával jeho mamu.

Prišiel vás varovať?

Povedal mi, že zachytil rozhovor medzi predsedom miestneho národného výboru a straníckym tajomníkom o tom, aký som nebezpečný a že musím odtiaľto zmiznúť. Na ďalší deň už prišiel za dekanom cirkevný tajomník a povedal mu, že je zle, že ma kvôli kázni na pohrebe udali. Tvrdil, že keby ma udali na okres, ešte by to vedel ututlať, ale udali ma na kraj a s tým už nevedel nič robiť. A tak som stratil štátny súhlas v Západoslovenskom kraji.

Čo sa dialo potom?

Na biskupskom úrade mi našli miesto v Stredoslovenskom kraji, v Banskej Belej pri Banskej Štiavnici. Dlhé roky tam pôsobil veľmi dobrý kňaz, františkán Kazimír Finta. Ale keď už bol starý a nedokázal sám slúžiť svätú omšu, poslali ho do penzie a farnosť ostala pol roka neobsadená. Bolo to také robotnícke prostredie, konfesionálne trochu pomiešané, keďže tam žilo asi desať percent evanjelikov. Hoci to bolo ťažké, nábožensky dosť chladné miesto, mám na to pôsobenie prekrásne spomienky. Bol som tam viac ako štyri roky, v januári 1986 som bol preložený.

Tam ste už s režimom nemali problémy?

Mojím najväčším hriechom tam bolo prihlasovanie na ná­boženstvo. Keď som do Banskej Belej prišiel, bolo tam pri­hlásených len trinásť detí. Konalo sa prvé sväté prijímanie a v ká­z­ni som povedal, že je škoda, keď len tak málo detí chodí na ná­boženstvo, a snažil som sa rodičov povzbudiť, aby svoje deti na náboženstvo prihlasovali. Nasledujúci školský rok ich už bolo za­písaných tridsaťjeden. Ďalší rok štyridsaťtri a potom až päťde­siatjeden. Z okresného úradu mi vzápätí došiel prípis o  znížení hodnostného z tristo na dvesto korún. To bol smiešny trest. Horšie bolo, že ŠtB sa ani tam neprestala o mňa zaujímať. Sám som sa náhodou stal svedkom toho, ako na miestnom národnom výbore kvôli mne vypočúvali jedného môjho farníka. Chceli ho nahovoriť, aby dosvedčil, že som ich načierno platil, keď pomáhali pri oprave kostola. Pritom robili zadarmo. Zastal sa ma aj predseda miestneho národného výboru, ktorý išiel na okres a povedal, nech mi dajú pokoj.

A dali?

Nie celkom. V Banskej Belej sa nám pri fare podarilo vytvoriť fungujúce spoločenstvo, urobili sa nejaké opravy, začali sme sa pravidelne stretávať, dokonca po katechézach sa zrodilo aj neokatechumenátne spoločenstvo. S mnohými ľuďmi, ktorí nechodili do kostola, sme mali dobré vzťahy. Doteraz si pamätám jednu učiteľku, manželku riaditeľa školy, ktorá si každý rok chodila zapísať sv. omšu za zosnulých rodičov. Mohla to po niekom poslať, ale ona to ostentatívne robila v škole pred deťmi počas mojej hodiny náboženstva. Po zápise sa vždy obrátila k  deťom a povedala im: „Žiaci, duchovného otca počúvajte.“ Bolo to také verejné vyznanie viery od osoby, ktorá nemohla chodiť do kostola.

Medzitým sa však diali aj rôzne peripetie. Okrem iných aktivít sme obnovili púte ku Škapuliarskej Panne Márii. Nechal som zreštaurovať starý pútnický obraz a pozval kňazov aj z okolitých farností. Po druhom ročníku púte si ma pozval na koberček cirkevný tajomník. Okrem iného sa mu nepáčilo, že tam kázal kňaz bez štátneho súhlasu, ani obsah toho, čo v kázni hovoril. Bolo to v roku 1983 a v tom roku som podpísal aj petíciu za prepustenie uväznených františkánov. Tým som sa už celkom dostal na odstrel.

Predpokladám, že výsledkom bolo vaše preloženie.

Nie hneď. Preloženie do Vysokej pri Banskej Štiavnici prišlo až v januári 1986. Ešte predtým povedali eštebáci jednému nášmu veriacemu, že budem preložený do Vysokej a to bude moje posledné miesto. Bol som tam tri a pol roka a v lete 1989, keď už bolo cítiť uvoľnenie, ma biskup Sokol preložil do svojej rodnej obce, do Jacoviec. Tu ma zastihla aj Nežná revolúcia.

Pravoslávni sú často vedení k nenávisti voči nám

Ako ste sa potom dostali  na Ukrajinu?

Z Jacoviec ma naša misijná spoločnosť poslala v lete 1990 na štúdiá do Ríma na Pápežský inštitút Teresianum, kde som si urobil licenciát. Po dvoch rokoch som sa mal vrátiť na Slovensko, ale vstúpil do toho čerstvo menovaný prvý apoštolský nuncius na Ukrajine. Vyhľadal mňa aj mojich predstavených a chcel, aby som išiel pracovať na nunciatúru do Kyjeva. Generálny predstavený súhlasil, a tak som na Slovensko v júli 1992 cestoval už iba na pohreb mamy a vzápätí som išiel na Ukrajinu.

Prečo si vybral práve vás?

To bolo aj pre mňa dlho tajomstvom. Hľadal niekoho, kto by ovládal miestne jazyky. Preto aj na moju výhradu, že nehovorím anglicky ani francúzsky, reagoval, že sa dohovorím taliansky, rusky a poľsky a to mu nateraz stačí. A ukrajinsky sa naučíš, dodal. Nakoniec po dvoch rokoch mi prezradil, že tip konkrétne na mňa mu dal pán biskup Dominik Hrušovský, s ktorým sa poznal.

Stále je tu ešte veľká otázka – ako sa z pracovníka nunciatúry stane gréckokatolícky biskup na Ukrajine?

To bola ešte dlhá cesta. (Smiech.) Po šiestich rokoch na nunciatúre som sa vrátil na Slovensko, kde som sa stal zodpovedným za náš vincentínsky noviciát v Banskej Bystrici. Dva roky som tam bol predstaveným. Ale zhruba po roku som napísal nášmu generálnemu predstavenému, že by som sa chcel vrátiť na Ukrajinu do našej komunity. Súhlasil a v lete roku 2000 som sa sem vrátil.

Naša misijná spoločnosť ma poslala do Perečina na Zakarpatskej Ukrajine, kde máme komunitu. Poznal som už Ukrajinu aj miestnych biskupov, keďže šesť rokov som sprevádzal nuncia. Situácia v našej eparchii bola vtedy taká, že tu bol nedostatok kňazov. Boli tu starí kňazi vysvätení ešte pred nástupom komunizmu, potom niekoľko tajne vysvätených kňazov. Tí, ktorí boli vysvätení po roku 1990, boli zase ešte príliš mladí. Biskup v Užhorode mal už osemdesiat rokov a  jeho pomocný biskup, ktorý pochádzal zo srbskej Vojvodiny, sa nechcel stať jeho nástupcom.

Výsledkom tejto situácie bolo, že Sv. Otec Ján Pavol II. v novembri 2002 menoval za apoštolského administrátora Mukačevskej eparchie mňa a 6. januára 2003 ma v Ríme vysvätil za biskupa.

V akom stave ste našli gréckokatolícku cirkev na Zakarpatsku, keďže tá tu bola v oveľa ťažšej situácii ako na Slovensku?

Tá situácia nie je ľahká ani dnes. Pre normálny rozvoj cirkvi je potrebná aj nejaká materiálna báza. Tá však bola úplne zničená a dodnes nie je dostatočne obnovená. Pretože to, čo sa dialo po zabratí tohto územia Sovietskym zväzom, malo zvyčajný scenár. Ľudia boli zbavení osobného majetku a cirkev bola zbavená všetkého majetku. Okrem toho ešte prišiel zákaz činnosti gréckokatolíckej cirkvi. Keď v roku 1989 vyšiel dekrét o slobode svedomia a cirkev vyšla z katakomb, eparchia mala len šesťdesiattri kňazov, väčšinou starých. Pred komunizmom to bolo vyše tristo kňazov.

V akej situácii sa nachádzali chrámy?

Zo štyristopäťdesiat, ktoré tu boli pred nástupom komunizmu, bolo päťdesiat zbúraných a zo zvyšných štyristo sa nám ich vrátilo len niečo viac ako sto.

Čiže tu neprebehla reštitúcia cirkevného majetku ako na Slo­vensku?

Nie. Okrem toho v roku 1991 krátko po puči v Moskve tunajší gubernátor odovzdal počas dvoch mesiacov takmer všetky naše chrámy do vlastníctva pravoslávnym. Dovtedy ich mali len v užívaní. V roku 1949, keď sa umelo po dedinách vytvárali pravoslávne zbory, im naše chrámy boli dané iba do užívania. Tam, kde ľudia pravoslávneho kňaza odmietali, chrám zavreli a  premenili ho na sklad. To bola súčasť psychického tlaku na ľudí, aby prijali pravoslávneho kňaza.

V akom stave bola na Zakarpatsku viera ľudí v porovnaní s  iný­mi časťami Ukrajiny?

V porovnaní s východnou Ukrajinou bola určite oveľa živšia. Prenasledovanie cirkvi sa tu začalo až po druhej svetovej vojne. Na východnej Ukrajine už v tridsiatych rokoch, keď Zakarpatsko bolo ešte súčasťou Československa. A bolo veľmi kruté. Boj proti cirkvi tam mal až perverzné rozmery. Deti boli nabádané k tomu, aby udávali svojich rodičov, keď sa modlili alebo mali doma ikony.

Existovala tu aj podzemná gréckokatolícka cirkev?

Samozrejme. Nie všetci kňazi boli uväznení. Uväznených spolu so zabitými bez súdu sme mali na Zakarpatsku stodvadsať diecéznych kňazov a osem rehoľných. Štyridsaťpäť kňazov si muselo nájsť civilné zamestnania, ale neskončili vo väzení. Mnohí z nich ďalej tajne slúžili, hoci to bolo veľmi riskantné. Existovala tu napríklad skupina troch kňazov, ktorí chodili po domoch a slúžili sv. liturgiu a vysluhovali sviatosti. Dvoch z nich v 50. rokoch zatkli a tretieho v roku 1953 zastrelili.

Inzercia

Spomínali ste, že časť kostolov bola zničená a veľký počet zabrali pravoslávni. Kde sa potom po obnovení činnosti gréc­kokatolíckej cirkvi slúžili bohoslužby?

Napríklad tu v Užhorode sa prvé bohoslužby konali na cintoríne. Podobne to bolo na mnohých iných miestach. Niekde sa slúžilo aj v lese. Po legalizácii gréckokatolíckej cirkvi sa bohoslužby konali pri našich starých chrámoch, ktoré nám nechceli vrátiť.

Prečo tu nedošlo k podobnej dohode medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi o majetkovom vyrovnaní ako na Slovensku?

Na Slovensku v tom veľmi pomohol štát. Hľadal možnosti, ako vyriešiť nespravodlivosť z 50. rokov, keď gréckokatolícky majetok dostali pravoslávni. Našiel na to aj finančné prostriedky. Pravoslávni dostali finančnú kompenzáciu za každý kostol alebo faru, ktoré museli vrátiť gréckokatolíkom. Na Ukrajine k ničomu takému nedošlo. V niekoľkých prípadoch sa stalo, že obec alebo štát nám poskytli pozemok na stavbu nového chrámu, ale nič viac. Zostalo to na ľuďoch. Pre neriešenie tejto nespravodlivosti tu na mnohých miestach došlo k veľkému napätiu, podelili sa celé rodiny. Štát sa prostredníctvom svojich inštitúcií na to len pozeral a ešte nám ironicky odkazoval, však ste kresťania, tak sa dohodnite.

Koľko je gréckokatolíkov a pravoslávnych na Zakarpatskej Ukrajine?

To sa dá len veľmi ťažko povedať. Na Ukrajine bolo po získaní nezávislosti sčítanie ľudu iba raz, a to v ňom ešte nebola otázka na náboženskú príslušnosť. My udávame počet tristodvadsaťtisíc veriacich, čo je asi dvadsaťpäť percent z celkového počtu obyvateľov Zakarpatskej Ukrajiny. Ten sa pohybuje okolo jeden a štvrť milióna ľudí. Rímskokatolíkov je okolo päťdesiattisíc a reformovaných asi deväťdesiattisíc. Pravoslávnych môže byť okolo pol milióna. Tí sú však zrejme ešte rozdelení medzi kyjevský a moskovský patriarchát.

Počet pravoslávnych, ktorí patria pod kyjevský patriarchát, je na Zakarpatí veľmi malý, moskovský patriarchát má väčšinu. O príslušnosti ku gréckokatolíkom i pravoslávnym však často rozhodovalo práve to, komu v dedine patril chrám. Bolo bežné, že starí rodičia boli ešte gréckokatolíci, ale keď v dedine bol len pravoslávny kňaz, tak ich deti či vnukovia postupne túto identitu stratili a nová generácia sa už identifikovala s pravoslávnou cirkvou. To, že väčšina chrámov zostala aj po roku 1990 v rukách pravoslávnych, bola pre našu cirkev nielen veľká materiálna, ale aj duchovná strata. Až
273 gréckokatolíckych chrámov zostalo v  rukách pravoslávnych.

Vzťahy medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi na Zakarpat­sku sa teda zrejme dajú charakterizovať ako chladné.

Záleží medzi kým. S pravoslávnym pánom biskupom sa na seba vždy usmievame. Ale je pravda, že pravoslávni veriaci sú na mno­hých miestach vedení až k nenávisti voči gréckokatolíkom. No sú aj miesta, najmä tie, na ktorých sa rýchlo podarilo postaviť gréckokatolícky chrám, kde sú vzťahy dobré.

Nezjednocuje vás ani odpor voči postupujúcej sekularizácii?

Všetko je o ľuďoch. Sú miesta, kde si pravoslávni a gréckokatolíci navzájom chodia na bohoslužby, ale sú aj také, kde pravoslávni kňazi sústavne utvrdzujú veriacich v odpore voči našej cirkvi. Líši sa to miesto od miesta.

Z čoho vyplýva ten odpor pravoslávnych voči vám? Z toho, že vás považujú za zradcov, sektu, piatu kolónu Západu?

Je to mix všetkého, čo ste povedali. Na východnej Ukrajine nás vidia ako sektu. Myslia si, že katolíci vôbec neveria v Krista. Keď som bol v Charkove, tak mi tam rozprávali takú historku. Keď v  meste vrátili katolícky chrám, tak dvaja ľudia sa rozprávali a jeden sa pýtal, kto sú to tí katolíci. Druhý odpovedal, že zatiaľ čo oni pravoslávni sa klaňajú Kristovi, katolíci veria v „Katola“. Tu na Zakarpatsku zase živia v ľuďoch všelijaké rozprávky, nepravdivé informácie a falšuje sa história.

Nedávno sa nám stalo, že v dedine, kde bol chrám do roku 1949 náš gréckokatolícky a teraz je pravoslávny, zomrela jedna naša farníčka. Nedovolili jej pri pohrebe zvoniť na kostolných zvonoch. Pritom kostol vybudovali gréckokatolíci a kúpili doň aj zvony. Keď prišli sovietske časy, nášho miestneho kňaza otca Ivana Skibu odsúdili na 25 rokov väzenia. Keď sa obnovila naša farnosť, pravoslávny kňaz v našom bývalom chráme hovoril, že v tejto dedine gréckokatolíci nikdy neboli, ale aspoň dovoľoval pri pohreboch našich veriacich zvoniť. Teraz sa tam stal kňazom jeho syn a ten to zakázal. Žene museli zvoniť v susednej dedine.

Majú tieto spory medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi aj ro­z­mer ukrajinský verzus proruský? Dá sa povedať, že pravoslávni veriaci moskovského patriarchátu sú viac proruskí?

Pokiaľ sa bavíme o veriacich, je ťažké to takto stavať. Možno to povedať o kňazoch. Medzi pravoslávnymi kňazmi moskovského patriarchátu je veľká skupina takých, ktorí sú proruskí.

Pred dvoma rokmi prebehlo na Kube stretnutie Svätého Otca Františka s moskovským patriarchom Kirillom. Odrazilo sa toto stretnutie na vzťahoch pravoslávnych a gréckokatolíkov?

Ani najmenej. Naopak, situácia sa zhoršila. Mnohí fanatickí pravoslávni obviňovali patriarchu zo zrady cirkvi, pretože sa stretol s pápežom-jezuitom. Títo ľudia začali veľmi agresívne vystupovať, dokonca v ruskej televízii bolo viacero príspevkov v tom duchu, že patriarcha už nie je pravoslávny, lebo zradil pravoslávie. Mnohí biskupi a kňazi sa zľakli, že by ich mohli tiež obviňovať, a ešte viac sa stránia kontaktov s nami. Bezprostredne po stretnutí pápeža s patriarchom som povedal, že ak výsledkom bude zmena kurzu v tom, že pravoslávni prestanú svojich veriacich vychovávať k nenávisti voči Západu, tak to bol užitočný krok. Bohužiaľ, nemám pocit, že sa to deje.

Ale aj ukrajinskí gréckokatolícki biskupi reagovali na toto stretnutie pomerne negatívne.

Cítili sa obídení v tom, že takúto dôležitú udalosť s nimi nikto nekonzultoval. Mali tiež problém s niektorými formuláciami v  dokumente, ktorý z tohto stretnutia vzišiel. Napríklad s tým, že únie nie sú cestou k jednote cirkvi. Pápežská rada pre jednotu kresťanov má tendenciu hovoriť priamo s pravoslávnymi, len potom vznikajú situácie, keď gréckokatolíci majú pocit, že sa hovorí o nich bez nich.

Na druhej strane, v dokumente z toho stretnutia pápeža a patriarchu bola aj formulácia, že uniati majú právo na duchovnú obsluhu svojich veriacich, čo pravoslávni takto uznali po prvýkrát. Dokument tiež odsudzoval prozelytizmus, teda násilné obracanie niekoho na inú vieru. To však u nás nikdy nebolo, lebo obnovenie jednoty našich veriacich s apoštolskou stolicou sa udialo veľmi pokojnou cestou. Naopak, keď sa hovorí o násilnom zjednotení, také sa u nás udiali po druhej svetovej vojne dve.

Myslíte zrušenie gréckokatolíckej cirkvi a jej včlenenie do pravoslávnej cirkvi?

Prvý takýto akt bol už v roku 1945, keď boli všetci pravoslávni, ktorí žili na Zakarpatsku, bez svojho súhlasu pripojení k  mos­kovskému patriarchátu. Predtým, v čase prvej Československej republiky, patrili pod srbský patriarchát. Moskovský patriarchát tu na Zakarpatsku (dávnej Podkarpatskej Rusi) nikdy v histórii nič nemal.

Druhé, násilné až krvavé zjednotenie bolo, keď k moskovskému patriarchátu v roku 1949 pripojili aj všetkých gréckokatolíkov na Zakarpatsku. To je prozelytizmus najhrubšieho zrna. Keď pravoslávni odsudzujú takýto spôsob, ja s tým súhlasím. To treba odsúdiť. Lenže smutné je, že oni to nikdy neodsúdili. Keď sa mal kyjevský metropolita moskovskej pravoslávnej cirkvi v roku 2006 vysloviť o takzvanom Ľvovskom sobore, ktorý v marci roku 1946 násilne pripojil všetkých gréckokatolíkov z Haliča k moskovskému patriarchátu, povedal, že to bol dobrovoľný výber veriacich. Pritom išlo o akciu KGB plnú násilia a psychického nátlaku. To už radšej nemal povedať nič.

Aký je náboženský život na Ukrajine? Dá sa povedať, že tu v  západnej časti je najintenzívnejší?

Existujú tri Ukrajiny. Východná, ktorá bola z veľkej časti pravoslávna a kde je počet veriacich ľudí najnižší. Na strednej Ukrajine, ktorá bola historicky časťou Poľsko-litovského štá­tu, boli okrem pravoslávia pomerne početne zastúpení aj gréckokatolíci a rímskokatolíci. Gréckokatolícka cirkev tu bola v roku 1839 násilne zlikvidovaná, ale ten prvok viery tu zostal pomerne silný.

Napriek tvrdému sovietskemu prenasledovaniu. Dodnes je tam pomerne veľa rímskokatolíkov. Aj pravoslávni sú tam horlivejší. Západná Ukrajina bola celá gréckokatolícka a rímskokatolícka. Napríklad na území našej eparchie existoval len jeden pravoslávny chrám. Stál v Užhorode a patril komunite miestnych gréckych kupcov, ktorí boli postupne vytlačení židovskými obchodníkmi a chrám nakoniec v roku 1907 pre­dali gréckokatolíkom.

Až so vznikom prvej Československej republiky, keď sem prišli emigranti z Ruska, sa tu začali vo väčšom počte objavovať aj pravoslávni veriaci. Tých v duchu hesla „preč od Ríma“ podporoval aj československý štát. Táto oblasť bola veľmi pobožná a keďže sa súčasťou sovietskeho štátu stala až v roku 1945, náboženská devastácia tu bola menšia. Celkovo sa dá povedať, že Zakarpatsko, Halič a čiastočne aj Volyň sú najreligióznejšími oblasťami na Ukrajine.

Prejavuje sa to aj v takých ukazovateľoch, ako sú interrupcie alebo rozvody?

Áno. Na Zakarpatsku je najmenej umelých potratov aj najnižšie čísla, čo sa týka užívania drog. Ale sekularizácia prudko postupuje aj tu.

Klesá aj návštevnosť bohoslužieb?

To nevieme celkom povedať. Pretože tu existuje aj ďalší silný fenomén – migrácia za prácou. Máme dediny, kde už žijú len ženy a deti, niekde dokonca iba starí ľudia a deti. Nevieme teda povedať, čo presne je za tým, že do chrámu chodí menej ľudí. Keď ľudia prídu na veľké sviatky domov, tak prichádzajú do chrámu. Nevieme však dať odpoveď na to, či by chodili aj v obyčajné nedele, keby boli doma. Je tu niekoľko dedín, kde sa ľudia zaoberajú pestovaním zeleniny a neodchádzajú za prácou do zahraničia
a v nedeľu v nich máme plný chrám. Ale odchody za prácou sa určite podpisujú na náboženskom živote. Rovnako aj sekularizácia. Počet sobášov sa napríklad znížil o dvadsať percent, ubúdajú aj kňazské a rehoľné povolania. Bohoslovcov stále máme pomerne dosť, medzi osemdesiat a deväťdesiat. Na prosbu biskupov sme mohli nejakých kňazov poslať aj do zahraničia. Dvadsaťtri ich pastoračne pôsobí v USA, päť v Taliansku, päť v Maďarsku, dvaja na východnej Ukrajine, jeden vo Ľvove a jeden v Rakúsku.

Na Ukrajine štát nefinancuje platy duchovných. Grécko­katolícki kňazi to tu asi majú ťažké, veď väčšina z nich má rodiny. Sú platení len zo zbierok veriacich?

Áno, výlučne zo zbierok veriacich. Je to veľmi ťažké, rodina často závisí od práce a zárobku manželky. Máme aj niekoľko prípadov, že kňazi normálne pracujú. Sme ako cirkev naozaj v  zložitej situácii. Boli sme zbavení všetkého majetku. Vrátených nám bolo len tridsať percent chrámov a farských budov. V dôsledku toho nemáme vlastné zdroje financovania. Sme odkázaní len na milodary veriacich a pomoc zo zahraničia. Tu naozaj nikto nejde za kňaza s vidinou nejakého profitu alebo dobrého života.

Zároveň sa vám podarilo obnoviť viacero starých chrámov, postavili ste desiatky nových. To je v takej chudobnej krajine, ako je Ukrajina, celkom úspech.   

V 90. rokoch sa dali nové chrámy stavať ľahšie. Existovali ešte kolchozy a veľké fabriky, tie vedeli pomôcť. Potom to všetko postupne skrachovalo. Keď som sa stal biskupom, bolo rozostavaných tridsať až štyridsať chrámov. Za ten čas, čo som v  službe biskupa, bolo posvätených okolo sto základných kameňov a dokončených stodeväťdesiatdva chrámov a kaplniek, kde sa konajú bohoslužby. Ale keď sa začala vojna na východe Ukrajiny, proces výstavby sa veľmi spomalil. Ľudia totiž mnohonásobne schudobneli. Na ich oblečení to neuvidíte, ale verte mi, ži­votná úroveň išla veľmi dole. Dôchodcovia tu pracujú až do osemdesiatich rokov, aby mali vôbec na lieky. Tie si v lekárňach kupujú často po jednej tabletke, lebo nemajú na celé balenie. Za všetky vyšetrenia musia ľudia platiť a len za tie základné dajú celý dôchodok. Teraz si predstavte, že mladí odišli do zahraničia za prácou a títo dôchodcovia musia udržiavať chrám a platiť kňaza. Ak pre neho vyzbierajú mesačne sto eur, tak to je veľmi slušný plat. Nie všade ho však kňaz má.

Máte nejakú pomoc zo zahraničia?

Na platy nie. Máme pomoc na stavby chrámov, vďaka ktorej v nich môžeme pokračovať. Najmä z Kirche in Not a Renovabis, ale aj z niektorých zahraničných diecéz. Jeden chrám teraz dokončujeme vďaka zbierke slovenských Katolíckych novín. Je to v dedine, kde sa nám tiež nevrátil starý chrám. Značná časť toho, čo sa teraz dostavuje, je financovaná zo zahraničných príspevkov, z ktorých zatiaľ nemusíme platiť dane. To je jediná pomoc od štátu. Popritom sa ešte snažíme aj pomáhať tým najbiednejším. Niekoľko kňazov podporujeme prostredníctvom Konferencie biskupov Slovenska, kde na špeciálne konto posielajú príspevky jednotlivé diecézy z darov od kňazov.

Aké máte charitatívne aktivity?

Máme diecéznu charitu. Zabezpečujeme obedy ľuďom, ktorí sú na to odkázaní, a pomáhame aj mnohopočetným rodinám. Máme tu tiež utečencov z východnej Ukrajiny a rodiny, ktoré stratili vo vojne živiteľov. Takýchto rodín je vyše sto. Snažíme sa pre ne zohnať podporu aj prostredníctvom charity z Nemecka a z Rakúska. Teraz sa nám akurát vrátili deti z Rakúska, kde boli na týždennom pobyte vďaka Charite Burgenland. Nepodarilo sa nám zatiaľ otvoriť nocľaháreň pre bezdomovcov. Máme v pláne ju zriadiť v Užhorode, ale doteraz som nenašiel pochopenie na strane mesta. Keďže nemáme vlastné budovy, nie je to kde zrealizovať. Žiadal som preto mesto o nejaké priestory, ale zatiaľ sme nedospeli k žiadnemu riešeniu.

Ľudia sú už z vojny unavení

Keď je v krajine vojna, tak spoločnosť zhrubne. Cítite to aj vy pri pastoračnej práci?

Hovorí sa, že zvyknúť sa dá na všetko, aj na šibenicu. Na začiatku som sa napríklad pohoršoval nad tým, že na východe je vojna, zomierajú tam ľudia a tu sú diskotéky. Ale život ide ďalej, akoby sa nič nedialo. Preto sa nečudujem, že na Západe sa už o vojne na Ukrajine nehovorí. U nás sa o nej síce hovorí, informácie o bojoch v Donbase sú na prvých miestach správ, ale keď to počúvate každý deň, zvyknete si na to. Človek sa stáva ľahostajným voči zlu a utrpeniu. Dobré je aspoň to, že do frontovej zóny už teraz neposielajú chlapcov, ktorí sú na základnej vojenskej službe.

Idú tam iba dobrovoľníci?

Pokiaľ viem, tak áno.

Ukrajina si po rozpade Sovietskeho zväzu a získaní nezávislosti prešla obdobiami veľkých vzopätí a veľkej nádeje aj obdobiami veľkého sklamania. V roku 2013 sa udial takzvaný Euromajdan, čo bolo opäť mohutné vzopätie, a mnohí Ukrajinci sa s nádejou pozerali do budúcnosti. Dnes však v ukrajinskej spoločnosti zase cítiť sklamanie z vývoja, ktorý nasledoval. Vnímate ho aj vy?

Nedá sa to takto úplne zovšeobecniť, ale musím pripustiť, že ľudia sú už z vojny unavení. Z toho, že nevidia východisko, že ich problémy sa neriešia a ekonomicky sú na tom oveľa horšie. Táto únava môže časom viesť k depresii.

Hrozí, že aj vzhľadom na zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu ľudí by mohlo dôjsť na Ukrajine k ďalším nepokojom?

To nedokážem dobre vyhodnotiť. Zlé je to, že veľmi išli hore ceny elektriny, plynu aj základných potravín. Keď platy nezodpovedajú týmto cenám a ľudia sú ekonomicky hnaní do krajnosti, je to vždy nebezpečné. Politici argumentujú, že ceny týchto komodít sa musia priblížiť európskym cenám. Potom by sa však aj platy mali priblížiť tým európskym. Aspoň tým slovenským. Tu je to naozaj tak, že ak zaplatíte za energie, nezostane vám skoro nič na život.

Ukrajinskí politici dnes veľa hovoria o reformách. Veria im ľudia?

Nemôžem hovoriť za všetkých ľudí. Ale je veľa Ukrajincov, ktorí už v žiadne pozitívne zmeny neveria a opúšťajú túto krajinu. Keby videli perspektívu, neodchádzali by.

Odchádzajú za prácou aj do Ruska?

Väčšina ide na Západ. Ale sú aj takí, ktorí odchádzajú do Ruska, a nie je ich málo. 

Existujú aj čísla, koľko ľudí zo Zakarpatska pracuje v zahraničí?

Pred vojnou som zachytil číslo dvestopäťdesiattisíc, čo je približne dvadsať percent obyvateľov. Teraz som žiadne aktuálne čísla nepočul, ale určite je to oveľa viac.

Aj v slovenských médiách sa objavujú správy, že na Ukrajine dochádza k nárastu radikálneho nacionalizmu a extrémizmu, hovorilo sa o útokoch na rómske tábory. Máte aj vy pocit, že extrémizmus je na vzostupe?

Viete, vždy existuje nebezpečenstvo, že sociálne problémy sa budú ventilovať extrémizmom. Tie tendencie sú aj tu.

Aký je postoj gréckokatolíckej cirkvi k osobe Stepana Banderu a Ukrajinskej povstaleckej armáde (UPA)?

Bandera a UPA sú úplne inak vnímaní v Haliči a úplne inak tu na multietnickom Zakarpatsku. Tu u nás to nie sú žiadne významné fenomény.  A o ich vnímaní inde sa necítim byť povolaný hovoriť.

Rusko sa dnes štylizuje do pozície ochrancu kresťanských hodnôt a takto ho vnímajú aj mnohí veriaci ľudia. Čo si o tom myslíte?

To, že je to v rozpore s realitou. Keď sa pozriete na štatistiky ukazovateľov ako účasť na bohoslužbách či denná modlitba, tie čísla sú v Rusku veľmi nízke. Sám zo svojej skúsenosti viem, že úroveň duchovného života v Rusku je biedna.

Na druhej strane, je tu aj politická rovina. Ruskí politici sa na­ozaj deklarujú ako podporovatelia a ochrancovia kres­ťans­kých hodnôt, čo je v kontraste so západnými politikmi, z ktorých mnohí dnes na tieto hodnoty útočia. To v ľuďoch spôsobuje zmätok.

Považujem to z ruskej strany len za politický manéver, ktorý ne­zodpovedá skutočnosti. Tá je taká, že ruská spoločnosť je existenčne ohrozená zlou demografiou, vysokým počtom potratov a rozvodov.

Sú to horšie čísla ako na Ukrajine?

Oveľa horšie. Túto ruskú rétoriku vnímam viac ako boj o vlastné prežitie než obranu kresťanských tradícií. Nedávno som sa rozprával s jedným ruským kňazom z Uralu, ktorý mi povedal, že počas jednej pomerne krátkej cesty vlakom napočítal šestnásť chrámov v ruinách, na ktorých už dnes rastú stromy. Nikoho to tam netrápi. Jeden môj spolubrat, ktorý pracuje v Rusku za Uralom, mi zase hovoril o chráme, z ktorého je dnes už klub. Raz sa tam zastavil, pýtal sa miestnych dedinčanov, prečo ho neobnovili a nevyužívajú na náboženské účely. Odpoveď bola, že potrebujú klub, a nie chrám. Rusko sa určite nestane záchrancom kresťanských hodnôt.

Je škoda, že Európa sa znovu delí

Existuje na Ukrajine ešte stále silný entuziazmus smerom k EÚ a USA alebo to už oslablo?

Neviem, čo na to povedať. Ja som ten entuziazmus veľmi nevnímal. Zdá sa, že to bolo trochu umelo vytvorené. Ľudia skôr chceli dôstojne žiť, mať prácu, aby nemuseli odchádzať do zahraničia. Aj ja osobne sa stávam čoraz skeptickejší k Západu.

Prečo?

Vždy som ceste na Západ veľmi fandil, ale keď teraz vidím, aké zákony sa tam prijímajú, mám pocit, že to nejde správnym smerom. Ochraňovať práva ľudí je veľmi dobré, ale keď sa kladú na jednu úroveň ľudia a zvieratá, tak ma to vyrušuje. Nedávno mi napadlo, čo by tí ochrancovia zvierat asi robili, keby niekto chcel robiť aborty zvieratám. Určite by to považovali za nehumánne. Ale robiť aborty ľuďom sa považuje za normálne. Nie je to však len o potratoch. Keď sa pozrieme na celý rad otázok týkajúcich sa zmyslu a hodnoty života, mám pocit, že nás niekto zaháňa do kúta, z ktorého neexistuje východisko. Mnohé veci, ktoré boli dlho jasné a ochraňované, sú dnes spochybňované a dokonca vysmievané. Prekračujeme hranice a ženieme sa do záhuby. Opäť smerom k nejakej nehumánnej diktatúre bez Boha, kde bude všetko dovolené. Ako povedala Matka Tereza, keď dnes možno zabiť nenarodené dieťa alebo chorého človeka, čo zabráni tomu, aby som zajtra ja zabil vás alebo vy mňa.

Dnešný Západ sa u vás spája s týmto? Nie je to prehnane negativistický pohľad?

Bohužiaľ sa mi s tým spája. Zmazávajú sa základné normy, ruinuje sa rodina, umelo sa vytvárajú problémy tam, kde nie sú, a  nechcú sa vidieť tam, kde sú.

Napriek tomu však Ukrajinu asi vidíte skôr v užšom zväzku so Západom.

Ukrajina prežila väčšiu časť svojej histórie vo zväzku so západnou civilizáciou, či už ako súčasť Poľsko-litovského štátu, alebo s Rakúsko-Uhorskom. Ale aj dávna Kyjevská Rus mala živý kontakt so Západom. To trvalo, až kým sa jedna časť Ukrajiny po Perejaslavskej dohode nedostala pod Rusko. Je škoda, že Európa sa dnes znovu delí.

V akom zmysle sa delí?

Delí sa na sféry vplyvu Ruska, USA a EÚ. Prečo nemôžeme mať kontinent, kde národy medzi sebou spolupracujú? Prečo majú byť vzťahy medzi ľuďmi založené na strachu z toho, kto má silnejšie zbrane? Svätý Ján Pavol II. s veľkou intuíciou hovoril o tom, že Európa má dýchať dvoma stranami pľúc, to znamená, že netreba stavať proti sebe západnú civilizáciu a východnú Európu. Mám po­cit, že sa opäť dostávame do časov nejakého nového delenia, novej železnej opony a Ukrajina leží niekde na pomedzí a každý sa tu snaží získať vplyv. Môže však Európu spájať eutanázia alebo LGBTI agenda? To, čo nás storočia spájalo, strácame. Kresťanstvo je dnes už pre mnoho ľudí iba slovom. Nepreniká do srdca. Po skúške komunistického a nacistického materializmu a diktatúry sme sa dostali do konzumného materializmu, ktorý takisto ničí ľudí a delí Európu. V tomto smere je Európa v nebezpečenstve.

Zároveň však na rozdiel od mnohých ľudí nevidíte záchranu vo vý­chodnom duchovne Ruska, o ktorom tvrdíte, že je ilúziou.

Určite. Poznávanie aj vzájomné obohacovanie je potrebné. Aj západná civilizácia má prekrásne duchovno. Napríklad kon­templatívne mníšske rády. Rusko v tom nie je výnimočné. Tak ako sú problémy na Západe, sú problémy aj v Rusku. Nedá sa nakresliť deliaca čiara, ktorá svet rozdelí na čierny a biely, a tvrdiť, že príde nejaký spasiteľ. Ten je len jeden, Ježiš Kristus.

Máte čas sledovať aj dianie na Slovensku?

Len veľmi sporadicky. Informácie sa ku mne dostávajú s ones­korením. Nesledujem slovenské televízie a len veľmi zriedka si prečítam nejaký novinový článok na internete. Musí sa diať niečo mimoriadne.

Ale dianie v slovenskej cirkvi asi sledujete.

Niekoľkokrát do roka sa stretnem s priateľmi, kňazmi či biskupmi a porozprávame sa o aktuálnych problémoch.

V akom stave je podľa vás slovenská cirkev?

Niektoré fenomény, ako napríklad činnosť charity, sú veľmi pozitívne. Vždy sa teším aj z takých udalostí, ako je levočská púť. Mrzí ma ochladnutie praktizovania viery v mnohých oblastiach Slovenska. Nielen u katolíkov, ale tiež u evanjelikov i kalvínov. Nemyslel som si, že sekularizácia tak rýchlo zasiahne aj Slovensko. Tiež si myslím, že kauza odvolania arcibiskupa Róberta Bezáka dosť poškodila život cirkvi na Slovensku.

Čo ste si o tejto kauze mysleli?

Môj názor bol, že arcibiskup Bezák sa mal pokojne stiahnuť do úzadia a prijať ponuky, ktoré dostal. Medializácia, ktorú zvolil, ni­komu nepomohla. Niekedy to vyzeralo veľmi smiešne, ako z  neho liberálne médiá robili hrdinu. Alebo to skôr bolo do plaču.

Nemali ste pocit, že sa mu udiala nespravodlivosť?

Nie som kompetentný, aby som to súdil. Jeho reakcia však nebola adekvátna jeho postaveniu. Je mi ľúto, že táto kauza bola zneužitá proticirkevnými silami proti cirkvi. Mal som v  tejto súvislosti aj vlastnú nepríjemnú skúsenosť. Som členom Európskej rady biskupov. Mali sme stretnutie v Bratislave, išli sme na svätú omšu do Dómu svätého Martina a pred chrámom stáli prívrženci arcibiskupa Bezáka a kričali „hanba“ na biskupov z celej Európy, z ktorých mnohí ani nevedeli. o čo ide. Naozaj som vtedy cítil hanbu za týchto ľudí, ktorí boli takto zneužití.

Táto kauza rezonovala tak veľmi aj preto, že neboli známe dô­vody tohto odvolania. A nie sú známe ani po rokoch. Pre mno­hých ľudí to bolo zraňujúce.

S tým súhlasím. Tá forma neinformovania nebola správna. Možno bola za ňou obava, že skutočnosti zistené pri vizitácii môžu vzbudiť ešte väčšie pohoršenie. Ale neviem, či nakoniec nevyvolalo väčšie pohoršenie to, že sa neinformovalo o dôvodoch. Pán arcibiskup sa však v každom prípade mal pokojne stiahnuť. Urobiť to, ako sa hovorí, pre spásu nesmrteľných duší. Postupom, ktorý zvolil, určite nikomu nepomohol. Iba tým, ktorí bojujú proti cirkvi.

Vy poznáte dôvody, pre ktoré bol arcibiskup Bezák odvolaný?

Niektoré poznám, aj keď určite nie všetky. Nečítal som správu z vizitácie, hoci som presvedčený, že je pravdivá. Ľudia, ktorí ju pripravili, nemali žiaden záujem prekrúcať veci. Nechcem však o týchto dôvodoch verejne hovoriť.

Z toho, čo viete, sa vám tieto dôvody zdali dostatočné na odvolanie?

Určite. To odvolanie v poslednej chvíli zastavilo veľa zlých vecí, ktoré by sa boli stali.

Ovplyvnila vás služba na Ukrajine aj duchovne?

Bez diskusie. Stretol som tu mnoho ľudí, ktorí si pre svoju vieru prešli veľkým utrpením a nezostali zatrpknutí. To ma neskutočne povzbudzovalo. Keď som prišiel ako farár do Perečina, mal som z  tejto služby obrovskú radosť, doslova som sa cítil vo svojom živle. Potom som bol vysvätený za biskupa a nastúpil som do Užhorodu za veľmi ťažkých okolností, no pocítil som veľa pomoci, od ľudí, ale najmä od Pána. Stále som sa presviedčal o tom, že keď on chce, tak aj veci, ktoré sú ľudsky nemožné, sa stanú. Veď keď som začínal ako biskup, nemal som ani kde bývať.

Pomáhala vám to zvládnuť aj vaša vincentínska spiritualita?

Svätý Vincent vybral pre našu misijnú spoločnosť heslo: „Poslal ma hlásať evanjelium chudobným.“ Na prahu menovania za biskupa som sa veľa modlil a prosil som Pána, aby mi pomohol vybrať biskupské heslo. V jednej chvíli som sa pomodlil, zatvoril som oči a otvoril som evanjelium. Položil som prst na text a  otvoril som oči: a tam Lukáš – „poslal ma hlásať evanjelium chudobným“. Videl som to ako potvrdenie nielen vincentínskej charizmy, ale aj ako potvrdenie svojho poslania v spoločnosti, v  ktorej toľko ľudí tak veľmi materiálne aj duchovne trpelo a trpí.
 

Milan Šášik sa narodil v roku 1952 v obci Lehota. Študo­val na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fa­kul­te v Bratislave. V roku 1971 tajne vstúpil do rehole vincentínov. Ako kňaz pôsobil na viacerých miestach v Trnavskej arcidie­céze. Dostal sa do konfliktu s režimom a stratil štátny súhlas v Západoslovenskom kraji. V roku 1990 odišiel študo­vať do Ríma. Neskôr pôsobil na nunciatúre na Ukrajine. V  roku 2003 bol vysvätený za biskupa a stal sa administrátorom Mukačevskej eparchie. V roku 2010 ho pápež povýšil na riadneho eparchiálneho biskupa Mukačevskej eparchie.


Foto: Andrej Lojan

Odporúčame

)