Dejiny teológie Uplynulo 150 rokov od vyhlásenia dogmy o neomylnosti pápeža

Po dlhých debatách pred 150 rokmi Prvý vatikánsky koncil nakoniec 18. júla 1870 za neprítomnosti protestujúcej koncilovej menšiny slávnostne vyhlásil dogmatickú konštitúciu Pastor aeternus.

Tento cirkevný dokument, ktorý ihneď schválil Pius IX., mal byť pôvodne prvou časťou obšírnejšej dogmatickej konštitúcie o cirkvi, ale to sa nenaplnilo z dôvodu predčasného ukončenia koncilu po obsadení Ríma Talianmi a konci cirkevného štátu 20. septembra 1870.

Dogmatická konštitúcia Pastor aeternus obsahuje štyri kapitoly: o Kristovom ustanovení apoštolského primátu v blahoslavenom Petrovi; o stálom zotrvávaní primátu blahoslaveného Petra v rímskych veľkňazoch; o moci a podstate primátu rímskeho veľkňaza; o neomylnom učiteľskom úrade rímskeho veľkňaza.  

„Zatiaľ čo prvé dve kapitoly boli v podstate už dávno samozrejmosťou, v tretej a štvrtej kapitole už nájdeme nové a sporné tézy o jurisdikčnom a učiteľskom primáte,“ vysvetľuje nemecký cirkevný historik Klaus Schatz vo svojom diele Dejiny pápežského primátu (Centrum pro studium demokracie a kultury 2002).  

Jurisdikčný primát

Pre väčšinu predstaviteľov koncilovej menšiny nepredstavovala tretia kapitola o jurisdikčnom primáte nejaký zásadný problém, pretože to zodpovedalo už stáročia existujúcej praxi.

V tretej kapitole bola učinená bodka za stáročia trvajúcim sporom: kontroverzia s konciliarizmom bola rozhodnutá v prospech pápežstva ako poslednej inštancie, po ktorej už nie je možné ďalšie odvolanie sa a požadovanie nového rozsudku.

Pápežovi sa ďalej prisudzuje „plná moc“, čo znamená, že v cirkvi neexistuje nič, čo by bolo vyňaté z jeho kompetencie.

Neomylnosť pápeža

Vo štvrtej kapitole dogmatickej konštitúcie Pastor aeternus je rímskemu biskupovi pripísaná neomylnosť v prípadoch, keď sa vyjadruje „ex cathedra“. Čo však znamená „ex cathedra“?

Spomenutá konštitúcia odpovedá: „Keď svojou najvyššou apoštolskou autoritou z úradu pastiera a učiteľa všetkých kresťanov definuje náuku viery alebo mravov, ktorá má byť zachovávaná celou cirkvou.“

Podľa Klausa Schatza „od roku 1870 došlo len jediný raz k jednoznačnému výroku ex cathedra, totiž v roku 1950 k definícii telesného nanebovzatia Božej Matky – inak sa pápežský učiteľský úrad pohyboval v oblasti nedefinitívnych rozhodnutí“.  

Tvrdením, že pápežské definície „ex cathedra“ sú „nezmeniteľné samy zo seba, a nie zo súhlasu Cirkvi“ (ex sese, non autem ex consensu Ecclesiae), je odmietnutá náuka galikanizmu, že pápežské učiteľské nariadenia sa stávajú neodvolateľnými až vtedy, keď v cirkvi nastane konsenzus o nich.

Tvrdenie, že pápežské definície „ex cathedra“ sú „nezmeniteľné samy zo seba, a nie zo súhlasu cirkvi“ podľa Klausa Schatza hovorí len toto: „Pokiaľ došlo k pápežskej definícii, potom tento fakt dostačuje k istote definitívnosti a neodvolateľnosti jej učenia. Nepotrebuje už žiadnu dodatočnú ratifikáciu konsenzom cirkvi. Rozhodne sa tým nehovorí, že pápež nie je odkázaný na svedectvo či zmysel pre vieru cirkvi. Tým skôr to neznamená, že by pápež bol ,zo seba‘ neomylný , lebo ,zo seba‘ (ex sese) sa vzťahuje na definíciu, a nie na pápeža.“

Pripomeňme, že v zmysle práve predstaveného učenia o pápežskej neomylnosti Pius XII. v roku 1946 poslal list biskupom, aby vyjadrili svoj názor k celej problematike dogmatizácie telesného nanebovzatia Panny Márie, a až 1. novembra 1950 pápež vydal bulu Munificentissimus Deus (Najláskavejší Boh). K vyhláseniu mariánskej dogmy prispelo aj gréckokatolícke biskupstvo v Prešove skrze profesora Mikuláša Rusnáka.

Zámer dogmatizácie

Podľa názoru Klausa Schatza sa Katolícka cirkev na Prvom vatikánskom koncile definíciami pápežstva pokúsila určiť svoje miesto v sekularizujúcom sa svete. Keď už prestali byť samozrejmosťou kresťanské spoločnosti, cirkev sa zamerala na svoj vlastný inštitucionálny stred.

Jurisdikčný primát pápeža je výrazom cirkvi, ktorá sa predovšetkým vnútorne emancipuje od štátu tým, že má svoj vlastný jednotiaci článok. A dogma o neomylnosti pápeža poskytuje istotu cirkvi zhromaždenej okolo pápeža na jej ceste.

Zdroj: Klaus Schatz, Dějiny papežského primátu, Centrum pro studium demokracie a kultury 2002.