Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
09. august 2020

Dejiny teológie

Patristická doktrína o Bohu

Spôsob rozprávania o Bohu sa líši nielen podľa období a autorov, ale aj podľa povahy jednotlivých spisov.

Patristická doktrína o Bohu

Ilustračná fotografia. Foto: dreamstime.com

Kto je Boh podľa cirkevných otcov? Aké je jeho pôsobenie vo svete, jeho prirodzenosť, jeho vlastnosti? Odpoveď na tieto otázky je veľmi komplexná.

Ako už v židovskom náboženstve, „teologické“ myslenie kresťanov je založené na liturgii a každodennej praxi. Navyše, a toto je kresťanská novosť, teologické myslenie kresťanov je zviazané s vierou v Ježiša Krista ako jediného Spasiteľa celého ľudstva.

Spôsob rozprávania o Bohu sa líši nielen podľa období a autorov, ale aj podľa povahy jednotlivých spisov, či je apologetická alebo katechetická, dogmatická alebo homiletická.

Spôsob rozprávania o Bohu predovšetkým úzko závisí od recepcie Biblie, ktorá je autoritatívnym zdrojom Božieho zjavenia, a preto kľúčom na objasnenie sveta.

V každom prípade je jasné, že v teologickej reflexii ide o toho istého Boha ako v náboženskej praxi (vzývania, doxológie).

Biblická perspektíva

Aby sme vyhodnotili správne súhrnnú odpoveď cirkevných otcov na otázku, kto je Boh, musíme začať od ich biblickej perspektívy.

Od samého začiatku kresťanská viera prevezme židovské vyznanie Šema: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán je jediný!“ (Deuteronómium 6, 4) a upraví ho v kresťanskom zmysle doplnením Syna a Svätého Ducha.

V línii krstného príkazu (Matúš 28,19; Didaché 7,1) to jasne dosvedčuje Apoštolský symbol, ktorého formuly pochádzajú z 2. storočia:

„Credo in Deum Patrem omnipotentem, et in Iesum Christum, Filium eius unicum Dominum nostrum... et in Spiritum Sanctum...“ (DH 10-30).

Toto všetko znamená, že cirkevní otcovia, keď hovoria o Bohu, tak to robia hlavne v zmysle Nového zákona, odkazujúc na prvý článok Creda, na Boha Otca všemohúceho a Stvoriteľa všetkých vecí, hoci rozširujú božskú titulatúru na Syna, dokonca aj na Svätého Ducha.

Až v neskorších obdobiach, najmä vo filozofických textoch, majú kresťanskí autori pod pojmom Boh na mysli celú Trojicu, t. j. jedno a večné Božstvo alebo azda len Krista.

Helenizácia evanjelia

Keďže prvý článok kresťanskej viery prechádzal nepretržitou reinterpretáciou podľa stále nových podmienok cirkví, moderný výskum tieto vývoje vidí v rámci helenizácie evanjelia.

Hoci sa uznáva, že tento prastarý proces má svoje korene v gréckych verziách Starého zákona, ako aj v určitej helenistickej orientácii neskorších starozákonných kníh a tiež novozákonných spisov, najmä Pavlových a Jánových, pripúšťa sa, že ho plne zahájila až konfrontácia s nekresťanmi, židmi i pohanmi, počas 2. storočia.

V tej dobe vskutku kresťanskí intelektuáli tvrdia, že vlastnia „pravú filozofiu“, a preto si dovoľujú vyberať z platných myšlienok nekresťanských filozofov.

Pred židmi v diaspóre Justín vo svojom Dialógu s Tryfónom zdôrazňuje, že Boh je Otcom Ježiša Krista, a prostredníctvom starozákonných svedectiev (testimonia), ale aj filozofickými kategóriami ukazuje odlišnosť medzi Otcom, prvým a neviditeľným Bohom, a Slovom, druhým a viditeľným Bohom.

Justín i ďalší apologéti obhajujú kresťanské náboženstvo pred obvineniami z ateizmu a propagujú ho aj v intelektuálnom prostredí. Vo svojich spisoch napodobňujú židovskú apologetiku a profitujú z helenistických monoteistických tendencií, takže zdôrazňujú jedinosť pravého Boha, ktorý je úplne transcendentný (v stredoplatónskej línii), ale o nič menej imanentný (stoická línia).

V tej istej protipohanskej perspektíve apologéti začínajú vyvíjať dôkazy existencie Boha, pričom ich dedukujú z dokonalosti a poriadku vesmíru, ktorý je Božím dielom (porov. Atenagoras, Legatio pro Christianis 4n; Teofil Antiochijský, Ad Autolico I, 2-4).

Inzercia

Niet pochýb, že takéto starosti zahŕňali napätie medzi nepochopiteľným a zjaveným Bohom, medzi božskou realitou samou osebe a božským pôsobením vo svete.

Proti simplexom i gnostikom

Nemenej rozhodujúca bola konfrontácia na jednej strane s priveľmi jednoduchými veriacimi a na strane druhej s heretikmi, t. j. s takzvanými gnostikmi 2. storočia.

Pred prvými spomenutými sa kresťanskí autori snažia vylúčiť antropomorfné predstavy o Bohu. Bojujú najmä proti prehnanému chápaniu Božej monarchie, takže preberajú a obohacujú už tradičné argumenty v prospech rozlišovania medzi Otcom, Synom a Svätým Duchom (porov. Tertull., Adversus Praxean 2n; Orig., Dialogus cum Heraclide 1-4).

Napriek tomu v protimonarchianskej polemike Tertulián prevzal „materializmus“ stoikov a predstavil Boha ako substantiu, beztvárnu hmotu, z ktorej pochádzajú portiones Syna a Svätého Ducha.

Proti kresťanskej viere v úplne prozreteľného a všadeprítomného Boha gnostici, ktorých znepokojovala najmä otázka pôvodu zla, obhajovali prehnaný dualizmus, pričom odlišovali dobrého Boha od spravodlivého Boha, Boha evanjelia od Boha zákona.

Proti gnostikom teológovia veľkej Cirkvi, počnúc Irenejom, bránili jediného Boha tak v historickom zmysle (jednota Starého a Nového zákona), ako aj vo filozofickom zmysle (Boh ako pôvodca všetkých vecí, aj materiálnych).

V tomto zápase teológovia veľkej Cirkvi objasnili rozlišovanie medzi Bohom a svetom, medzi nezrodeným (agen(n)etos) a zrodenými (geneta), pričom riskovali kompromis svojho stanoviska so stredoplatónskym konceptom Loga ako prostredníka medzi Bohom a svetom.

Všetky tieto reflexie našli syntézu v Origenovom spise De principiis (porov. hlavne I praef. 4) a neskôr v spisoch, ktoré napísal Augustín proti manichejcom ako pohrobkom po gnosticizme 2. storočia.

Arianizmus

V 4. storočí kontroverzie okolo božstva Syna a potom okolo božstva Svätého Ducha pohli cirkevných otcov k ďalšej reinterpretácii kresťanského Creda.

Proti prvotnému arianizmu obhajcovia nicejskej viery ukázali, že autenticky kresťanský koncept Boha Stvoriteľa (creatio ex nihilo – stvorenie z ničoho) nevylučoval to, že aj Kristus, ktorý nie je adoptívnym, ale pravým Synom Otca, je rovnako Boh.  

V neskorších diskusiách Kapadóčania a ďalší odmietli eunómianske stotožňovanie nezrodenosti (agennesia) s božskou podstatou (ousia), pričom nezrodenosť pripisovali len vzťahu medzi Otcom a Synom (porov. Basil, Adv. Eun. I, 15).

Božská autorita

V tom istom období nové politicko-kultúrne postavenie cirkví dovoľovalo kresťanskej teológii, aby sa inšpirovala grécko-rímskymi politickými ideami viac ako kedykoľvek predtým.

Hoci prirovnávali Božiu monarchiu k monarchickej vláde v ríši, Konštantín Veľký, Euzébius Cézarejský a ďalší nespochybňovali Trojicu.

Na Západe sa politické idey objavili už pred zrodom ríšskej Cirkvi. Tertulián a v jeho šľapajach Cyprián, obaja ovplyvnení rímskymi právnickými pohľadmi, vykresľovali Boha ako zákonodarcu a sudcu. Zaviedli najmä latinskú ideu auctoritas divina.      

Všetky tieto nepretržité konfrontácie iste podnecovali skôr metafyzickú a tiež právnickú reinterpretáciu podstatne historického konceptu Boha v biblickej tradícii. Namiesto vychádzania zo Svätého písma, v ktorom sa Boh sám osebe, božská prirodzenosť, predstavuje vo svetle dejín spásy, sa kresťanskí učenci zaradili do filozofických tradícií, v ktorých sa dialektickým spôsobom dospieva od viditeľného a premenlivého sveta k nemennému a neviditeľnému počiatku všetkých vecí.

Pokračovanie nabudúce...
 

Doxológia – hymnický chválospev na Najsvätejšiu Trojicu alebo Ježiša Krista.
Transcendentný – presahujúci, prekračujúci prirodzené javy, prirodzené poznanie a vedomie; nadprirodzený, nadzmyslový.
Božia imanencia – Boh je aktuálne prítomný vo svete.
Antropomorfizmus – spôsob vyjadrovania, v ktorom svätopisci pripisujú Bohu ľudské atribúty (vlastnosti a činnosti), či už citové (hnev, radosť a iné), alebo fyzické (tvár, oči, ústa, rameno, ruky, hlava). Biblia zdôrazňuje transcendenciu Boha, ktorého „nik nevidel“ (Jn 1, 18). To je dôvod hovoriť o ňom antropomorfickým spôsobom a konvenčnou ľudskou rečou.  
Monarchianizmus – bludná náuka, ktorá popierala tri božské osoby, ich rozdielnosť a zdôrazňovala absolútny pojem jedného Boha.
Stredoplatónsky Logos – prostredník medzi Bohom a svetom. Logos je druhým bohom, ktorého stvoril Boh a on potom stvoril svet.
Arianizmus – bludné kristologické učenie alexandrijského kňaza Aria (260 – 336), ktorý popieral pravé božstvo Krista a jeho rovnosť s Bohom Otcom. Hlásal, že Kristus nejestvoval od večnosti, ale že Boh Otec ho stvoril ako medzistupeň medzi Bohom a stvorením. Je tvorom, a teda nemôže byť Bohom od prirodzenosti, ale je iba najdokonalejším Božím stvorením. Božstvo dostal od Otca, ktorý predvídal jeho dokonalosť.
Eunomiáni – stúpenci bludára Eunómia z Kyzika (4. stor.), ktorý stotožňoval nezrodenosť s božskou podstatou (ousia) a na základe toho odmietal rovnosť jednorodeného Božieho Syna z nezrodeným Bohom Otcom.
Spracované prevažne podľa Teologického a náboženského slovníka, SSV 2006.

Odporúčame