Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
16. november 2020

Čo bude po smrti

Očistec nie je dočasné peklo, ale opisy svätých radšej nečítajte v noci

Čo hovoria o očistci svätci a ako to chápať.

Očistec nie je dočasné peklo, ale opisy svätých radšej nečítajte v noci

Ilustračná foto: Flickr.com/ShotsAtRandom

„Videla som očistec. Bola som vovedená do jednej hlbokej priepasti a do veľmi rozľahlej miestnosti.“ Takto opisuje stav medzi nebom a peklom známa vizionárka blahoslavená Anna Katarína Emmerichová. 

Hoci v Katechizme Katolíckej cirkvi nenájdeme o očistci toho veľa, mnohí svätí ponúkajú k tejto téme bohaté výpovede s pomerne konkrétnymi opismi toho, čo prežívajú duše v očistci. Zhrnuté sú napríklad v knižke Utrpenie a radosti očistca z roku 1936 (Zachej.sk, 2015). Jej autorom je teológ a pedagóg Franz Spirago, ktorý sa narodil v Rakúsku a pôsobil v Čechách.

Je to čítanie pre tých, ktorí veria v dogmu Katolíckej cirkvi o tom, že každá duša v okamihu smrti predstupuje pred Boha na osobný súd. Rovnako je dogmou od 13. storočia náuka o posmrtnom očisťovaní. 

Ako vysvetľuje pre denník Postoj kňaz Anton Ziolkovský, ktorý vyučuje fundamentálnu teológiu na Bohosloveckej fakulte v Bratislave, smrťou sa stráca možnosť získať nejaké zásluhy. Ak človek v okamihu smrti má ľahké hriechy, ktoré neoľutoval, alebo neodčinil časné tresty za hriechy, vstupuje do očistca. „Pod očistcom chápeme proces, v ktorom sa duša očisťuje, aby mohla hľadieť na Boha, v tom spočíva večná blaženosť. Keďže sme poznačení následkami dedičného hriechu, väčšina ľudí zomiera v stave, keď potrebuje toto očisťovanie.“

Katolíci sa môžu stretnúť s námietkou, že očistec sa v Biblii nespomína. 

Hoci Sväté písmo priamu zmienku o očistci neobsahuje, podľa Ziolkovského predsa len už v Starom zákone nachádzame, že duše, ktoré zomreli v hriechu, potrebujú očisťovanie. K tomu im môže pomôcť modlitba žijúcich. Júda Machabejský nariadil vykonať zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu (2 Mach 12, 46). 

„Cirkev prevzala náuku o provizórnom ,väzení‘ zosnulých a z toho sa vyvinula náuka o očistci. Toto presvedčenie nachádzame u mnohých cirkevných otcov ako bol Augustín, Gregor Veľký či Cyprián,“ pokračuje Ziolkovský. Táto náuka neskôr dostala všeobecne akceptovanú a viditeľnú podobu v spomienke na všetkých verných zosnulých, ktorá sa v Cirkvi slávi približne tisíc rokov.

Viera v očistec má podľa Ziolkovského aj svoje univerzálne opodstatnenie, keďže aj v iných kultúrach a náboženstvách jestvuje presvedčenie o tom, že človek umiera vo svojich morálnych zlyhaniach, ktoré na zemi neodčinil, a viera v to, že jestvuje spôsob, aby sa tak stalo. 

„Ak by sme odmietali katolícku náuku o očistci, museli by sme pripustiť reinkarnáciu, ktorá fakticky rieši ten istý problém, alebo pripustiť, že peklo neexistuje – a ak, tak len dočasne. Táto teória o apokatastáze bola Cirkvou odmietnutá,“ uvádza Ziolkovský. Predstava, že zlo nebude potrestané, protirečí aj ľudskej túžbe po spravodlivosti.

Do najspodnejšej časti majú prístup aj diabli

Poďme si trochu zalistovať v knižke Spiraga. Nielen Anna Katarína Emmerichová, ale aj ďalší svätí opisujú očistec ako priepasť či jamu. Avšak podľa svedectiev svätých sa niektoré duše očisťujú aj na zemi. Zväčša je to na miestach, ktoré nejako súviseli s ich životom. Podľa blahoslavenej Kláry Moesovej duše vlažných kresťanov, ktorí zanedbávali nedeľnú omšu, bývajú často po smrti odsúdené stáť pred dverami kostola, a to na dlhé desaťročia. 

Iné zjavenia hovoria o dušiach, ktoré si odpykávali tresty za hriechy napríklad vo väzení (prípad istého sudcu) alebo v kláštornej cele (rehoľná sestra). Anna Katarína Emmerichová videla dušu šľachtica, ktorý sa vo vojne dopúšťal ukrutností. Po smrti bol prikovaný reťazou k hore a vysvetľoval, že by sa mu pomohlo odslúžením svätej omše. 

Foto: Dominik Sepp

Za zmienku stojí aj zjavenie svätej Františky Rímskej (zomrela 1440), podľa ktorej má očistec tri úrovne: „Najspodnejšia je peklu najbližšia, tam majú prístup aj diabli.“ Rovnako sa vyjadrili aj ďalší vizionári. Svätí tiež hovoria o tom, že do vrchnejších úrovní očistca majú, naopak, prístup anjeli, ktorí môžu utešovať duše. Anjeli strážni vraj nosia dušiam v očistci správy o tom, čo sa deje na zemi. 

Z výpovedí svätých sa dozvedáme aj to, že Panna Mária chodí do očistca a pomáha dušiam. Svätý Alfonz Mária Ligouri hovorí, že Matka Božia vchádza do očistca na každý svoj sviatok a oslobodzuje mnoho duší. Podľa Kláry Moesovej navštevuje Mária tie duše, ktoré ju počas života uctievali. 

Čas?

Podľa toho, čo hovoria svätci, pobyt v očistci zvyčajne nie je krátkou záležitosťou. 

Dominikánovi Heinrichovi Susovi (zomrel 1365) bolo vyjavené, že niektorí ľudia tak rozhnevali Boha, že musia byť v očistci až do súdneho dňa, pričom nemôžu rozpoznať, či sú v pekle, alebo očistci. „Sú to bezbožní hriešnici, ktorí pokánie odkladali až na koniec života,“ cituje kniha dominikána.  

Iní svätí vypovedajú, že niektorí musia trpieť v očistci adekvátny čas k tomu, koľko rokov žili hriešne. „Najkratší čas sú v očistci ľudia dobromyseľní, milosrdní a súcitní a potom tí, ktorí sa neboja smrti a dôverujú Bohu,“ rozpráva Mária Anna Lindmayrová. 

Inzercia

Z výrokov svätých o čase v očistci vyplýva, že čas tam plynie inak ako na zemi. „Ani dlhé roky prežité v chudobe, zármutku a chorobe na tomto svete sa nedajú porovnať s jedinou hodinou utrpenia v očistci,“ spomína Mária Dionysa z rádu Navštívenia (zomrela 1653). 

Práve otázka času môže pôsobiť pri čítaní o očistci bizarne. Kňaz Ziolkovský upozorňuje, že na toto očisťovanie nemožno používať kategóriu času. „Pri očistci je lepšie hovoriť o stave očisťovania ako o mieste. Každá duša má vlastný čas očisťovania, čas prípravy na stretnutie s Pánom. Očistec je prechodnou situáciou,“ vysvetľuje. 

Podľa svedectiev omilostených duší nemusí byť táto „prestupná stanica“ nič príjemné. 

Spiragova kniha spomína prípad stigmatizovanej rehoľníčky svätej Kataríny de Ricci (zomrela 1584), ktorá žila od 14 rokov v dominikánskom kláštore. Svätá Katarína si od Boha pýtala možnosť vytrpieť trest za dušu v očistci. Boh ju vyslyšal, a tak 40 dní cítila, že je v pravom ohni. Kto v tom čase k nej prišiel, mohol sa nazdávať, že má v izbe rozpálenú pec. Spolusestry, ktoré sa jej dotkli, si údajne popálili prsty. 

O plameňoch, žiare a veľkej horúčosti hovoria aj ďalší svätci. Lenže je tu aj zima, o ktorej hovorí Anna Katarína Emmerichová či páter Pavol von Moll. „Chlad, ktorý pociťujú niektoré duše v očistci, je rovnako nepríjemne intenzívny ako veľká horúčava,“ cituje kniha benediktína von Molla. 

Na rozmer utrpenia v očistci sa treba pozerať optikou večnosti. „Duša, ktorá príde do očistca, zazrie pri osobitnom súde Božiu tvár, preto ho miluje najčistejšou a najdokonalejšou láskou. Tá v duši pôsobí nesmierne vrelou túžbou znova zazrieť Boha a tešiť sa z jeho prítomnosti,“ uvádza Klára Moesová.  

Podľa františkánskej sestry Márie Fidelis Weissovej (zomrela 1923), len čo sa duša odlúči od tela, zazrie Boha v celej jeho sláve, ale len na okamih. Dokonca samotná duša „nechce vyjsť z očistca, kým nie je dokonale čistá“. 

Ako dodáva aj Anton Ziolkovský, podstatou očistca je, že človek nemôže hľadieť na Boha, čo mu spôsobuje utrpenie. „Očistec sa chápe ako predsieň neba, nie ako dočasné peklo. Každá duša v stave očisťovania má istotu, že sa dostane do neba,“ hovorí. 

Foto: Dominik Sepp

Vzájomná pomoc

„Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu?... Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli, a obetovať za nich modlitby,“ cituje Katechizmus Katolíckej cirkvi svätého Jána Zlatoústeho. 

Spirago vo svojej knihe uvádza, že ten, kto na zemi dušiam v očistci pomáhal, bude v očistci trpieť iba málo alebo vôbec. Duše v očistci sa odvďačia svojim dobrodincom. 

Čo môže znieť prekvapivo, podľa tvrdení viacerých svätých, duše už v očistci orodujú za svojich dobrodincov. „Keby sme vedeli, akú moc majú tieto duše v očistci nad Srdcom Božím, a keby sme vedeli, aké milosti je možné získať ich príhovorom, nezabúdali by sme toľko na ne. Musíme sa za ne veľa modliť, aby aj ony za nás mnoho prosili,“ cituje kniha arského farára svätého Jána Máriu Vianneyho. O prihováraní sa duší v očistci hovorí aj blahoslavená Anna Katarína Emmerichová. 

Očistec sa skončí druhým príchodom Krista na zem. Dovtedy môžeme týmto dušiam pomáhať, na čo kladie Cirkev dôraz najmä v „dušičkovom“ čase novembra. 

„Dušiam v očistci pomáhame prijímaním Eucharistie, modlitbou, pokáním a almužnou. Z toho vyplýva, že za duše v očistci sa môžu u Boha modlitbou prihovárať aj Panna Mária a svätí,“ dopĺňa Ziolkovský. 

Výpovede svätých o očistci môžu pôsobiť na niekoho desivo, na iného fascinujúco. Kňaz Ziolkovský zdôrazňuje, že tieto predstavy sú nanajvýš ich súkromným zjavením, ktoré môžu a nemusia byť uznané Cirkvou, a napriek ich náboženskej hodnote nie sú predmetom teologálnej viery.

„Inými slovami, katolík nemá povinnosť veriť v súkromné zjavenia. Môžu však povzbudiť našu nábožnosť a viesť k pokániu,“ uzatvára teológ Ziolkovský. 

Odporúčame